Narodili sa tam herci Štefan Kvietik (82), Milan Kňažko (70), Július Pántik (†80) a Ctibor Filčík (†65). Ako si na nich ľudia spomínajú, sme sa išli presvedčiť rovno do ich rodného kraja. Azda ani v jednej z obcí Plachtiniec niet človeka, ktorý by svojich slávnych rodákov nepoznal. Pripomínajú im ich pamätné dosky či tabule s fotkami na obecných úradoch. No nielen tie. Medzi miestnymi žijú ešte ľudia, ktorí ich osobne poznali.
Ctibor Filčík (†65)
Štefan Kvietik (82)
Július Pántik (†80)
Milan Kňazko (70)
Kvietikovci
Dolné Plachtince sú neoddeliteľne späté s hereckou legendou Štefanom Kvietikom. V jednej z uličiek dodnes stojí jeho rodný dom. A hoci maestro vláči na svojom chrbte už osem krížikov, rád do tohto čarovného kraja zavíta. Nielen kvôli spomienkam, ale aj kvôli ľuďom. Vážia si ho a pred dvoma rokmi mu na jeho 80. narodeniny udelili aj čestné občianstvo obce. „Bol veľmi dojatý, skoro plakal,“ prezradila Kvietikova sesternica Marta. Nakoniec, veď Kvietikovci v Dolných Plachtinciach aj niečo znamenali. Už hercov starý otec z maminej strany bol v obci richtárom.
Bratranci
Okrem priateľov má Kvietik v Plachtinciach ešte aj rodinu. Zašli sme teda za jeho sesternicou, pani Martou Paálovou (74), aby si na herca zaspomínala. „Naši otcovia boli bratia. Štefan sa kamarátil s mojím bratom Jožkom, boli rovesníci, mne bola blízka zasa jeho sestra Olinka, o dva roky odo mňa mladšia,“ vysvetľuje pokrvné vzťahy bývalá učiteľka. Na bezstarostné roky prežité s bratrancom Jožkom si vo svojej knihe Život bez opony spomína aj herec. „Sýpka bola pre nás šarvancov jazerom i Jadranom. Plávali sme v teplom žite ako v mori. Úžasný pocit... Raz sa bratrancovi Jožovi dostalo zrnko obilia do ucha. Umýval si uši, ako mama kázala, a pritom sa mu do ucha, pravdaže, dostala aj voda. Keď ho bolesť prinútila priznať sa mame, že niečo v uchu má, tá div z nôh nespadla. Chlapcovi z ucha trčal zelený klíčok...“
Kulaci
Aj pani Marta hovorí, že chlapci boli beťári, ale zato šikovní. Keď mali jedenásť rokov, obaja odišli do lučeneckého gymnázia. Bývali na priváte, ale nemali to ľahké. „Každý im pripomínal, že sú z kulackej rodiny. Števo chcel pokračovať na štúdiu na lekárskej fakulte, ale obec mu nedala odporúčanie. Boli to kádrové posudky. Bol však nadaný recitátor a už na strednej škole hral v ochotníckom divadle. Asi to zdedil po rodičoch, lebo jeho otec Pištík s mamou Ankou hrávali za slobodna v ochotníckom divadle,“ spomína pani Marta.
„Keďže s lekárskou fakultou to Števovi nevyšlo, herec Július Pántik mu navrhol, nech sa prihlási na Vysokú školu muzických umení v Bratislave. Prijali ho. Tam sa zoznámil aj so svojou láskou, vzácnou ženou Evičkou Juríčkovou. Naraz promovali a v ten deň sa aj zobrali,“ hovorí pani Paálová a pokračuje. „Štefan mal veľmi pekný vzťah k svojim Krodičom. eď Pištabáči, teda jeho otec, zomrel, vzal si mamu do Bratislavy. Brával si tam predtým ešte aj starkú Marku, maminu mamu. Robila veľmi dobré plachtinské ľalušky, čo sú pirohy plnené kyslou kapustou, poliate maslom. Štefan ich veľmi ľúbil,“ dodáva pani Marta.
Filčík - syn Kováča
Dolné Plachtince sú rodiskom aj ďalšieho herca Ctibora Filčíka. Nájsť niekoho, kto ho poznal osobne, nebolo ľahké. Nakoniec sa to však predsa podarilo. Našli sme pani Ľubu (60), ktorá Filčíka zažila ako malé dieťa. „Jeho mama Izabela a môj starý otec boli súrodenci. Pamätám sa, že sem chodil so svojou mamou, a potom aj s partnerkou, režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou na dovolenky. Veľa o ňom neviem. My sme si ako deti poobzerali jeho auto a viac nás nezaujímalo,“ spomína Filčíkova príbuzná.
Polosirota
Názory ľudí na to, kde presne sa v Dolných Plachtinciach Filčík narodil, sú rozdielne. „Filčíkov otec bol kováč a ich vyhňa s domom kedysi stála údajne v miestach, kde je teraz obecný úrad,“ hovorí starosta obce Cyril Bartók. Druhá verzia hovorí o tom, že sa narodil v mlyne u Káderov, teda u svojich starých rodičov z maminej strany, ktorí boli mlynári.
„Starý pán Káder mal s druhou ženou šesť synov a dcéru Izabelu, ktorá sa vydala za kováča Filčíka. Narodili sa im dvaja synovia Ctibor a Ernest. Bývali v mlyne v Dolných Plachtinciach, potom sa presťahovali do Dolnej Strehovej a odtiaľ do Pôtra,“ spomína pani Ľuba. Do Pôtra sa rodina presťahovala kvôli ťažkej chorobe Ctiborovho otca, kde po mesiaci zomrel. Rodina sa ocitla bez živiteľa i bez strechy nad hlavou. Ctibor bol vynikajúci žiak, chodil do meštianky v Lučenci, ale pre nedostatok peňazí prestúpil na učňovku do Fiľakova.
Husákova žena
Ctibor Filčík najskôr hrával popri práci v ochotníckom divadle, ale keď dostal ponuku z profesionálneho divadla, neváhal. Pôsobil v Martine, neskôr na Novej scéne v Bratislave a od roku 1951 v Národnom divadle. Práve v divadle sa zoznámil s režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou vydatou za Gustáva Husáka, ktorý sa neskôr stal československým prezidentom. Spolu mali dvoch synov. Keď Husáka režim v 50. rokoch strčil za mreže ako politického väzňa, Magda sa s ním rozviedla a začala žiť po Filčíkovom boku, ktorý sa postaral aj o jej synov. Husák mu bol, podľa niektorých vyjadrení, síce za to povďačný, ale s tým, že mu prebral ženu, sa zrejme nevyrovnal. Zainteresovaní tvrdia, že práve preto sa Filčík nikdy nedočkal titulu národný umelec, ktorý by mu právom prináležal. Návrh totiž musel podpísať vtedajší prezident Gustáv Husák a odvahu predostrieť mu tento návrh nikto nemal.
Ďuso Pántik
Zo Stredných Plachtiniec pochádza zosnulý herec Július Pántik a jeho rodáci nedajú na neho dopustiť. „Ten sa od samého začiatku svojej kariéry priznával k svojim zlatým Plachtinciam, ako ich nazýval. Nikdy ich nezaprel,“ spomínajú ženy z klubu dôchodcov, ktorý nosí práve Pántikovo meno. A v zasadačke na obecnom úrade opatrujú aj Pántikovu kolísku, kufor, s ktorým putoval na vojenčinu, rôzne vyznamenania a jeho osobné veci, ktoré im darovali hercove dcéry Zuzka a Anka. Občania si svojho rodáka uctili aj pamätnou tabuľou - je umiestnená na kameni pod jeho rodným domom. „Je to kameň, na ktorom Ďuso, tak herca všetci volali, kedysi ako chlapec sedával na cirkevnom jarku a obzeral si jedno z dievčat pasúce husi, ktoré sa mu páčilo,“ spomína obyvateľ obce Ján Mäsiar (76). „V dome, kde býval spolu s rodičmi a sestrou Vierkou, bola škola. Jeho otec v nej robil riaditeľa aj správcu,“ pokračuje pán Mäsiar.
Veľký zbojník
„Asi štyri roky sedával v jednej lavici s mojou starou mamou Uhrinovou,“ pridáva sa starosta Stredných Plachtiniec Štefan Benko. „Ona spomínala, že bol veľký zbojník. Jeho otec bol na neho dosť prísny a riadne ho dral, ale on aj tak robil zlotu, kde sa dalo,“ spomína starosta na starkine slová. Pán Mäsiar zasa pozbieral historky, ktoré mu ešte nebohý Pántik rozprával a jednu rozpovedal aj nám.
„Raz ho otec poslal, aby svojej starej mame do Dolných Plachtiniec, teda riaditeľovej svokre, odniesol kvočku, aby jej vysedela kurence. Ďuso si na pomoc zavolal aj kamarátov. Cesta viedla cez plachtinský potok a tam sa chlapci začali dohadovať, či vie sliepka plávať. Uviazali jej na nohu špagát a hodili ju do vody. Metala sa, až sa celá zamočila. Keď zistili, že plávať nevie, vytiahli ju von. Mokrú ju odniesť nemohli, a tak ju na dolnoplachtinskom záhumní sušili a fajčili pritom Detvy, ktoré boli najlacnejšie. Starká sa kvočke potešila a vnukovi dala peniažtek. O dva dni však prišla s kvočkou späť k Ďusovmu otcovi, lebo sliepka nekvokala. Potom sa už počas bitky Ďuso priznal k všetkému, čo sliepka vo vode zažila.“
Z advokáta herec
Pántikov otec chcel mať zo syna advokáta. Najskôr vyštudoval gymnázium v Banskej Štiavnici, potom odišiel na štúdium do Bratislavy. „Tam začal tajne hrávať v divadle, ku ktorému pričuchol ešte doma, keďže aj jeho otec v rámci vyučovania robil školské divadelné predstavenia. Z právnickej fakulty odišiel a začal študovať herectvo,“ rozpráva pán Mäsiar. „Jeho otec sa vtedy veľmi hneval. Povedal, že cirkusanta živiť nebude,“ reprodukuje Pántikove slová Mäsiar.
Športovec
Pántik bol za mladi veľkým športovcom. Hrával futbal, volejbal, basketbal aj hokej. „O lopte, korčuliach či hokejke som ako dieťa ani nesníval. Kopal som do handráka, ktorý mi ušila moja stará mama,“ priznal pred rokmi Pántik. Viac ako jeho športové výkony si ľudia pamätajú na jeho geniálny herecký prejav. Urastený chlap s nezabudnuteľným hlasom a charakterom. „K mojej hereckej práci som bol vždy poctivý. Len za lásku môžete očakávať lásku...“ vyznal sa herec. A jeho veľkou láskou bola aj jeho manželka. „Láska k mojej žene je osobitnou časťou môjho života,“ povedal Pántik. „Vzťah k ženám som si vypestoval. Prvými ženami v mojom živote, ktoré som nadovšetko ľúbil, boli moja mama a stará mama. Ľúbil som ich a zároveň obdivoval.“
Kňažkov rodný dom
Na hornom konci Plachtinskej doliny ja obec Horné Plachtince. V nich sa narodil a päť rokov tam aj prežil herec a politik Milan Kňažko, ktorému rodičia dali meno po slovenskom astronómovi a politikovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Aj Kňažkovi rodáci nechali hercovi osadiť v obci pamätnú dosku neďaleko jeho rodného domu, ktorý tam stojí dodnes. Keď mal Milan päť rokov, jeho otec sa stal obeťou vykonštruovaného procesu typického pre 50. roky minulého storočia. Uväznili ho ako politického väzňa na sedem rokov. „Sedel spolu s Husákom,“ spomína pán Mäsiar.
Rodina sa sťahovala a pretĺkala, ako sa dalo, finančne i s deťmi im pomáhali aj starí rodičia z matkinej strany, Ďuríkovci. „Spočiatku sme nemali ani kde bývať. Mame sa podarilo zohnať prácu v dedinke Malé Zlievce. Predávala tam v potravinách a súčastne obsluhovala vo výčape. Nás s bratom nasťahovali k starým rodičom na kopanice. Z toho obdobia si pamätám veľmi veľa, ale mamu si vybavujem dosť málo. Ťažko pracovala a za nami chodievala len cez víkendy,“ spomína Kňažko vo svojej knihe Nosím v sebe mnohé jazvy. „Aby sa jeho mama mohla zamestnať, musela sa s Milanovým otcom ako politickým väzňom rozviesť, a potom sa znova vydať. Z jej druhého manželstva sa narodil Milanov najmladší brat. Keď sa Kňažkov otec vrátil z väzenia, vrátila sa k nemu aj Milanova mama. Milan mal ešte dvoch starších bratov Jána a Vlada. V roku 1968 obaja emigrovali. Jeden bol v Amerike a druhý v Austrálii,“ vraví pán Mäsiar a dodáva, že dnes už nežije ani jeden z nich.
