Po náročnej operácii srdca, ktorú absolvoval minulú stredu v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, sa rýchlo zotavuje. Čo nám o svojom aktuálnom stave prezradil počas jednej z prvých návštev priamo pri jeho nemocničnom lôžku?
Zdá sa, že ste už zdravý... Ako sa cítite?
- Tak ako po operácii. Je to ako na vlnách, raz je to dobré, potom na druhý deň horšie, všetko ma ešte pobolieva. Ale operácia prebehla výborne, musím pochváliť doktorov, hlavne pána primára Hulmana. On je špička, rovnako celý personál.
Kardiochirurg Viliam Fischer hovoril, že vás musel na bajpas prehovárať.
- Je to pravda. Vyrastali sme na jednej ulici, poznáme sa roky rokúce. Pozná ma do detailu. Mal som trošku obavy, lebo boli dve alternatívy liečby. Najvyšší sa dohodli, že sa to zoperuje. Myslím, že som dobre urobil.
Ako sa zistilo, že niečo nie je v poriadku?
- Náhodne. Keď som išiel do mierneho kopca u mňa doma na trolejbus, tak som sa zadýchal. To mi nešlo do hlavy. Potom som si išiel dať vypísať poukaz do kúpeľov a naša obvodná doktorka mi vraví, že to treba pozrieť.
Na čo ste mysleli, keď lekári rozhodli, že je potrebná operácia?
- Či som dosť starý na to, aby som sa dal operovať... Či sa to nedá urobiť nejakým iným spôsobom. Keď som si prečítal pár vecí okolo toho, zistil som, že hrozí, že môžem dostať infarkt niekde na ulici, ani neviem ako. Mal som pulz 35. Stále som si myslel, že je to z toho, že som športoval, ale kdeže! Už som dlho nič nerobil. Pre ramená som nemohol hrať ani tenis.
Boli vás navštíviť priatelia?
Chcel som zatrhnúť, aby sem chodili. Ale keď sa to rozchýrilo, prišli. Bol tu Milan Lano, moja partia, ale povedali sme si, nechajme to, až vyjdem z nemocnice, potom si sadneme spolu a porozprávame. Akceptoval som len moju rodinu. Dostal som strašne veľa esemesiek, to sa nedá spočítať. Bol som prekvapený, myslel som si, kto by myslel na nejakého Golonku? Zostal som úplne paf. Medziiným od Martina Glváča, Slava Hatinu staršieho, od profesora Fica, bývalého rektora Siváka... Z pražskej televízie od Ota Černého. To som si veľmi vážil, že majú záujem o nejakého starého chrena.
Čo vám prebleslo hlavou po prebudení z narkózy?
- Veľa som ani nevnímal. Bol som z tých injekcií oblbnutý. Bol ma pozrieť pán primár Hulman - prešiel okolo a ukázal palec hore, že je to v poriadku.
Na čo sa tešíte po prepustení?
- V prvom rade sa musím zrehabilitovať. Ja som vzorný pacient, nepatrím medzi tých, čo vymýšľajú.
Chystáte sa do kúpeľov?
- Až neskôr. Prioritou je teraz rehabilitácia. Určite nebudem môcť chvíľu jazdiť autom, lebo treba počkať, aby sa zrástla hrudná kosť.
Vínko lekári neodporúčajú...
- Ja si myslím, že toto by nemal byť problém. Ale ja som si odvykol od alkoholu. Tento proces trvá už tri-štyri týždne a mne vôbec nepríde rozum na alkohol. Dokonca mi žena doniesla nealko pivo a ani som ho nedopil.
Na čo máte najväčšiu chuť?
- Teraz pijem veľa čaju. Bojím sa piť kávu, lebo ma vyburcuje, hneď som pohyblivý, mám reakcie, tak tú som úplne vynechal. Som však kávičkár, neviem sa dočkať, že si dám šálku. No a už sa teším na moju starú partiu s bývalými hráčmi z trhoviska na Miletičovej. Teším sa, že sa opäť zídeme.
