Keď sme teraz prišli za ním do obce Hontianske Nemce, kde oddychuje, vítal nás v dobrej nálade. Tú mu zrejme dodávali aj útulný rodičovský dom, záhrada a na dvore altánok, kde nám porozprával, ako sa cíti, na čo je hrdý, ale aj, čo ľutuje...
Len pred pár dňami vás prepustili z nemocnice, kde vás prijali po náhlom kolapse. Pamätáte si, čo tomu predchádzalo?
Bol som okolo obeda pred domom a vonku bola veľká horúčava. Zrazu sa mi zatočila hlava a začal som sa potácať. Tak som si sadol do tieňa na kôpku štrku a potom som sa zošmykol a zosunul sa z neho dolu. Zbadali ma susedky, doniesli mi stoličku aj vodu. To už pribehla aj moja manželka. Boli vystrašené, že sa stalo niečo vážne, ale ja som necítil nič. Odviedli ma do nášho domu a čakali sme na privolanú sanitku. Záchranári sa rozhodli, že ma odvezú do Univerzitnej nemocnice. Urobili mi všetky vyšetrenia a zistili, že to nebola ani mozgová, ani srdcová príhoda. Bol to kolaps z tepla, a keďže mám cukrovku, vyskočili aj hodnoty cukru až na 32.
Vystrašilo vás to? Dávate si na seba väčší pozor?
Neberiem to dramaticky, veď sa mi len zatočila hlava...
Ako diabetik by ste mali dodržiavať diétu. Ste zodpovedný pacient?
Stále mám slabosť na sladké.
Teraz ste v rodnej obci Hontianske Nemce. Prišli ste sa sem zotaviť?
Prišli sme sem s manželkou do môjho rodičovského domu na Škapuliarsku Pannu Máriu a o týždeň tu budú ešte aj hody. Mama s otcom už nežijú, ale v tomto dome býva moja sestra Jolanka (81) a v neďalekej Banskej Štiavnici zasa brat Jozef (61). Ten má rozvetvenú rodinu, a tak mávame stretnutia práve tu.
Ako sa cítite zo zdravotnej stránky a čo robievate?
Cítim sa dobre a čo robím? Relaxujem, čítam...
Chodievate sem často?
Pravidelne v lete a potom sa tu schádzame pri rôznych príležitostiach a tiež na Všechsvätých.
Spomínate si, čo ste tu zažili ako dieťa?
Žil tu a pôsobil jeden z prvých slovenských vzdelancov Andrej Kmeť, ktorý sa venoval okrem iného aj archeológii. Keď som bol ešte taký chlapec, vybral som sa po jeho stopách na miesta, kde vykopal kostru mamuta, smerom na Štiavnicu zasa zvyšky starých Nemiec. Vykopal som rôzne husitské zbrane ako palcáty a veľmi ma to zaujímalo. Dokonca som si myslel, že môj život sa bude uberať touto cestou. Ale nestalo sa tak.
Čo vás prilákalo k herectvu?
Rád som počúval rozhlasové hry pre mládež, ktoré v rádiu vysielali vždy v sobotu. Bavili ma verneovky a myslel som si, že keď sa budem uberať do týchto sfér, bude to spojené s tým, že budem žiť uprostred ostrova alebo na lodi kapitána Granta. Vtedy som nevedel, že na to sú v rozhlase finty a nie je to ozajstné.
Hrávali ste aj v ochotníckom divadle?
Tu v obci bola ochotnícka tradícia, tak som sa na tom zúčastňoval aj ja ako malý chlapec. Zaujímal som sa, kde sa dá herectvo študovať, a snažil som sa k tomu dopracovať. Najskôr som študoval v Krupine na gymnáziu, potom som šiel na VŠMU do Bratislavy.
V ochotníckom divadle hrával aj váš brat, ktorý je archeológ. Profesie ste teda nezdedili po rodičoch, však?
Môj otec mal krajčírsku dielňu a mal tam aj učňov a mamička pomáhala ručne vyšívať gombíkové dierky. Hovorievala, že keď vstávala, otec už za mašinou šil, a keď išla spať, tak ešte stále šil. Obaja boli veľmi pracovití. Zo žartu hovorievam, že som podpultový tovar, lebo som sa narodil pod pultom medzi gombíkmi, kde som sa hrával ako maličký, samozrejme, pod dozorom rodičov.
Ste traja súrodenci a narodili ste sa s desaťročným odstupom. Aký ste mali vzťah?
Sestra pre mňa bola ako druhá mama. Vedela ju dokonale zastúpiť. A keďže zarábala peniaze, tak nám kupovala darčeky, na ktoré sme sa s bratom tešili a vždy ju vyčkávali.
Ako vás tu v Hontianskych Nemciach ľudia vnímajú?
Myslím si, že si zvykli, nie som pre nich žiadna rarita. Raz mi v divadelných dielňach urobili bustu a takto v lete cez prázdniny som sa rozhodol, že vyskúšam, ako ma v obci vnímajú. Postavil som bustu doprostred parku, ktorý je uprostred dediny, schoval som sa do kríkov a dával pozor, čo budú ľudia hovoriť. Prvé šli ženičky do obchodu a už som počul: „Čo sa tu ten rozťahuje, bustu si dáva robiť, panebože, je toto možné...?“ Tak to je také úsmevné... (Smiech)
Kedysi tu mal chalupu aj herec Viliam Polónyi (†84). Stretávali ste sa?
Bol z Krupiny, a keď začal boom s chalupárčením, tak si jednu kúpil vo vedľajšej dedine, v Sitnianskej Lehôtke. Chodieval sem a stretávali sme sa. Boli sme taká dobrá partia ešte aj s naším bývalým starostom Jožkom Kracinom.
Vo vašich šľapajach kráča nielen váš syn Majo (42), ale aj jeho syn Riško (15). Zahral si v seriáloch, ale tiež vo filmoch Rukojemník a najnovšie Učiteľka. Teší vás to?
Som na neho hrdý a tiež pyšný. Jemu herectvo dodalo sebavedomie. Baví ho to, rád filmuje. Teší sa, že sa dostal do toho prostredia. Sú tam moji kolegovia a tí mu nedovolia zísť z rovnej cesty. Zatiaľ sa drží pri zemi a veľa o tom nerozpráva, ale je naozaj vo výbornej hereckej spoločnosti. Aj pán Lasica si ho obľúbil.
Chce Riško herectvo študovať?
Zatiaľ to tak vyzerá, ale nevie, čo ho čaká...
Vy ste niekedy oľutovali, že ste herectvu zasvätili svoj život? Každý večer do divadla, učiť sa kopu textov...
Veľa textov som sa musel naučiť. A spomínam si, ako sa mi raz cez prázdniny snívalo, že som sa dostal pred Boží súd a Pán Boh mi hovorí: „Tak, Labuda, keď sa chceš dostať do neba, tak nám tu povieš všetky texty, čo si sa v živote naučil.“ (Smiech). Vystrašený som sa zobudil a ďakoval som Bohu, že je to len sen. (Smiech) Jediné, čo v živote ľutujem, je, že som sa nenaučil po anglicky. Mal som ponuky na filmovanie aj zo zahraničia, ale vždy to stroskotalo na tom, že som nevedel cudziu reč.
Chýba vám filmovanie?
Mám rád to, čo sa deje za kamerou. Je tam najväčšia zábava, keď si herci niečo povymýšľajú a niečím jeden druhého prekvapia. Mám rád kolegov...
Keby prišla ešte ponuka na nakrúcanie, vzali by ste to?
Musel by som si prečítať scenár a keby odo mňa nechceli, aby som vybehol deväťdesiat schodov alebo stále bežal ako Riško v Rukojemníkovi, tak by som o tom uvažoval.
V novembri 1989 ste na námestiach stávali na tribúnach. Zaujímate sa ešte dnes o politiku?
Veľmi už ani nie. Dosť som sa zúčastňoval na všelijakých pouličných zhromaždeniach, teraz dávam priestor novým generáciám, nech si vydobyjú, čo si chcú, lebo nikto za nich nič neurobí.
Čo by ste si ešte do života priali?
Zdravé nohy. Niekoho bolí hlava, mňa nohy. (Smiech)
Doprajete si toto leto ešte nejakú dovolenku?
Pôjdeme do Piešťan do kúpeľov a nejaký čas pobudneme v Tatrách. Na ďaleké dovolenky k moru si už pre horúčavy netrúfam.
