A to občas býva poriadne náročné. Miezga priznáva, že často sa nestíha venovať vlastným synom kvôli tým seriálovým. Herectvo je podľa neho ťažký chlebík a výsledky, ktoré prináša úspech, treba neustále obhajovať.
Na televíznych obrazovkách, ale aj mimo kamier tvoríte s Jurajom Kemkom (40), Lukášom Latinákom (39) a Robom Jakabom (39) vychýrenú partiu „chalaňov“. Stretávate sa aj počas leta alebo vám stačí dobrodružstvo, ktoré spolu zažijete cez rok?
Teraz sme sa dlhšie nevideli, ale čoskoro sa opäť stretneme na nakrúcaní relácie Vo štvorici po Slovensku. Cez leto sa teda vídavame pomenej, no dúfam, že spolu zažijeme ešte veľa zábavy. Nám s „chalaňmi“ stačí, že sa vidíme cez rok nepretržite v divadle. Takže, keď si od seba počas leta oddýchneme, o to viac sa na seba v septembri tešíme.
Ste nielen kolegovia, ale aj dobrí kamaráti. Viete na „chalaňov“ aj jednotlivo požalovať, kto je aký?
Raz má dobrú náladu jeden, inokedy druhý, nedá sa určiť, kto je najlepší zabávač. Robo Jakab je však taký, že nevie veľmi plánovať dopredu. Napríklad aj teraz v čase festivalov, keď už všetci máme zakúpené lístky na podujatia a on váha, až je neskoro a lístky sa vypredajú. Ale inak je zlatý. Lukáš Latinák je pohodovejší typ a vo všetkom musí mať jasno a poriadok. Všetko si hneď na začiatku kontroluje a až potom ide do toho. Ďuro Kemka je zase taký bláznivejší... (Smiech) Ťažko sa to hovorí, všetko totiž nejde vyjadriť slovami.
Hoci ste zrelými štyridsiatnikmi, na obrazovke stále pôsobíte ako pojašení dvadsiatnici. Baví vás táto póza?
Tie roky veľmi rýchlo utekajú a ani si to neuvedomujeme. Navonok síce cítime, že aj telo je už také ochabnutejšie, ako v štyridsiatke, ale dušou sme stále mladí. A v tom je naše čaro.
Ako na vás reagujú ľudia, keď putujete po Slovensku a zrazu sa v ich dedine objaví štvorica povedomých hercov z obrazovky?
Všade sú veľmi príjemní ľudia. Keď nás vidia, sú milo prekvapení a každý by nás najradšej privítal u seba a pohostil. Ale to sa nedá, lebo aj tak to ledva stíhame a produkcia na nás kričí, že meškáme. My totiž vždy meškáme.
S Kemkom, Jakabom a Latinákom nevystupujete len v televízii, ale aj vo vašom domovskom Divadle Astorka. Netrpíte predsa len ešte ponorkovou chorobou?
Samozrejme, že za tých dvadsať rokov, čo sa poznáme, bolo medzi nami už niekoľko ponorkových chorôb. Tomu sa nedá vyhnúť. Ale divadlo je živý organizmus, ktorý často prináša nevyspytateľné situácie od zabudnutia textu po zabudnutie príchodu na javisko. Zažili sme už chvíľkové ticho, keď nikto nevedel, čo sa deje, a zrazu prišiel Lukáš Latinák, akoby sa nič nestalo. Voľakedy, keď sme s Lukášom nehrali v toľkých predstaveniach a blížila sa nejaká derniéra hry, v ktorej sme nehrali, našli sme si vhodný minútový výstup a nečakane sme vkĺzli kolegom na javisko.
Ako vtedy reagovali kolegovia, keď ste sa nečakane zapojili do ich predstavenia?
Boli prekvapení, lebo my sme to vždy držali v tajnosti. Rýchlo sme sa v šatni prezliekli a využili vhodnú príležitosť, kedy by to bolo vhodné. Kolegovia to, samozrejme, vždy prijali a niekedy sa to skončilo poriadnym smiechom na javisku alebo to profesionálne pokračovalo ďalej a nikto si nič nevšimol.
Dlho ste sa nášmu rozhovoru bránili. Bola dôvodom len vaša pracovná zaneprázdnenosť alebo to, že nerád poskytujete rozhovory?
Mám taký pocit, že som už povedal všetko. Väčšina rozhovorov sa totiž začína tým, že som vyrastal v bratislavskej Rači a chcel som byť autobusárom. Vždy keď máme nejaký nový projekt, dá sa o tom rozprávať, ale keď sa nič špeciálne nedeje a o mojom živote už skoro všetci vedia všetko, je to iné.
Vďaka rodinnému jojkárskemu seriálu Naši ste sa stali populárnym televíznym otcom. Ale aj v reálnom živote máte synov - Filipa (6) a Borisa (5). Akým ste rodičom mimo kamier?
Myslím si, že v skutočnosti som dobrý otec, aj keď je pravda, že počas roka mám na deti málo času. Hneď ako mám voľno, snažím sa im to vynahradiť. Vtedy som s nimi čo najviac a som veľmi rád, že momentálne ich začali baviť rôzne športy, takže sa rekreačne venujeme stolnému tenisu, futbalu a učia sa aj tenis. Som tomu veľmi rád, lebo tak sa aspoň trošku pri nich vybehám aj ja.
Takže herectvo ich zatiaľ neláka? Nebudete mať nasledovníka?
Zatiaľ nie, hoci starší syn Filip sa doma hráva na všeličo a asi bude mať herecké vlohy. Menšieho to chvíľku baví, potom zasa nie. Do ničoho ich nenútim, boli sa na mňa už pozrieť v divadle a videli ma aj na skúške, ale že by ich herectvo nejako lákalo... Ale to je dobre, byť hercom nie je len tak, je to drina. Mohli by byť dobrými športovcami.
Teraz ste sa tak zvláštne pousmiali a naznačili, že herectvo nie je ľahký chlebík. Odhovárali vás rodičia na začiatku kariéry, že skončíte ako hladný umelec?
Práveže rodičia nie, oni si neuvedomovali, koľko je za tým práce. Každý vidí len ten výsledok. Aj kamaráti mi hovoria, že nič nehrám, ale to, aby herec vyzeral na obrazovke prirodzene a vžil sa do svojej postavy, je skutočne drina. Teraz je to herectvo také, že sa treba veľa snažiť. A keď človek niečo dokáže, musí to potvrdzovať a neustále sa udržiavať v kondícii psychickej i fyzickej, čo nie je jednoduché. Každý rok vyjde zo školy minimálne dvesto nových hercov, ktorí sa nemajú kde uplatniť. Navyše na Slovensku je málo divadiel. Ja hrám v divadle preto, lebo ho milujem a potrebujem sa neustále herecky zlepšovať, ale z toho platu by som nevyžil...
Momentálne sa z vás stal známy seriálový otec. Nie je to teraz vo vašom živote tak, že kvôli seriálovým synom sa nestíhate plnohodnotne venovať vašim vlastným? Nepadla doma ešte taká výčitka, že ich zanedbávate?
Áno. Je to nárazová robota, lebo keď prijmem rolu v seriáli, musí sa natočiť čo najskôr. Niekedy toho máme naváľaného veľmi veľa, a potom príde oddychové obdobie. Ale späť k mojim chlapcom. Nedávno som hral s mojimi synmi v parku na Račianskom mýte futbal a zrazu k nám pribehol akýsi malý chlapček so slovami: „Jé, ja vás poznám.“ Spýtal sa ma, či mám so sebou aj synov. Odvetil som, že áno, a ukázal na môjho Borisa a Filipa, na čo chlapec reagoval, že to nie sú moji synovia. (Smiech) Čakal chlapcov, ktorí hrajú mojich synov v Našich, takže zostal sklamaný.
Ako vychádzate so svojimi seriálovými synmi? Rešpektujú vás na pľaci?
Myslím si, že áno. Sme veľmi dobrá a príjemná partia a rešpektujeme sa navzájom. Obdivujem ich, že v takom mladom veku sa dokážu naučiť toľko textu a na nakrúcanie chodia vždy pripravení.
Často vám na televíznej obrazovke veľmi kulantne prerastajú cez hlavu. Aj v reálnom živote sa dáte svojimi deťmi zmanipulovať - tatinko skočí a všetko kúpi?
Samozrejme. A keď sa z nich stane taká výborná partia, ako sú moji seriáloví synovia, naozaj si vedia vydobyť všeličo. Presne to isté som zažil aj ja ako dieťa a teraz to prežívam ako rodič. Všetko sú to reálne veci zo života rodín a ani tá moja nie je výnimkou.
Ani sa nenazdáte a budete im musieť vysvetľovať otázky týkajúce sa dospievania a intímneho života. Cítite sa psychicky pripravený na osvetu tohto typu?
Ešte na to nemám pripravený ten pravý kľúč, ako to budem s nimi riešiť. Treba sa však o tom rozprávať otvorene, aj keď niektoré otázky budú nepríjemnejšie a osobné, ale som ich rodič a musím ich pripraviť do sveta. To vidno aj v seriáli, že deti často vedia viac, uťahujú si z rodiča a „precikajú ho“.
S manželkou Sabínou ste sa spoznali na narodeninovej oslave kamaráta. Dlho ste ju museli dobýjať. Kedy ste si obaja nakoniec uvedomili, že patríte k sebe?
Čo sa týka žien, vždy som bol cielene okúňavý. Keď som po prvý raz uvidel Sabínu, bolo to príjemné, všímal som si ju a dlho som ju musel dobýjať. Zisťoval som si, kde bude na diskotéke, a až po mesiaci som si vypýtal jej telefónne číslo. Prvýkrát sme si dohodli rande pri bývalom Priore na bratislavskom Kamennom námestí. Skôr ako Sabínu som stretol kamarátku z Brna Luciu, ktorá veľmi rada rozpráva a nedá sa zastaviť. Vtedy som zavolal Vladovi Kobielskemu a Robovi Jakabovi, kde sú, že mám prvé rande a je tam Lucia. Tá stále rozprávala, takže za prvú hodinu sme si so Sabínou nepovedali ani slovo. Potom prišli chalani, zachránili ma a ja som mohol konečne randiť so Sabínou.
