Krach ich vzťahu každý prežíva po svojom. Hoci bolo jasné, že obaja sú trocha z iného cesta, ich nedávny rozchod mnohých prekvapil. Čo sa vlastne stalo? To Adela prezradila exkluzívne pre Nový Čas Nedeľa.
Ako žijete po rozchode? Je to veľká zmena?
Rozchod je vždy veľká zmena, ale niektoré veci sa zas až tak nemenia. My sme s Peťom vždy fungovali slobodne. Tak, že si každý riešil aj svoje veci, obaja sme mali vlastné aktivity. Žijem teda život tak, ako je teraz. V zásade sa mám dobre.
My sme spoločný voľný čas väčšinou trávili tak, že sme sa večer stretli a pokecali si. Keď som išla napríklad cvičiť alebo na prechádzku, Peťo preferoval zas svoje aktivity.
Čiže po siedmich rokoch ste začali mať pocit, že ste vlastne sama?
To by som určite netvrdila.
Je to tak, že ste sa rozišli vy s ním?
Párkrát slovo rozchod už padlo, ja som to prvá asi nejako spresnila. Som vďačná, že to nemalo dramatický priebeh a chápali sme sa.
Ste spolu s Peťom v kontakte?
Nie. Verím však, že ešte budeme spolu komunikovať, ale teraz to nie je potrebné.
Zdá sa, že ste to už spracovali...
Na vedomej úrovni vie človek kadečo spracovať, na podvedomej o sebe veľa neviem... Určite je to dlhší proces. Ale celkovo mám šťastný život. Mám kopu kamarátov, naozaj veľmi blízkych, s ktorými môžem prežívať svoj život, robiť s nimi rôzne veci, mám super rodičov... Skrátka, žijem si, ako chcem. Nedávno sa mi ozvala kamarátka, ktorá má deti, s tým, že čítala, ako som bola sama po Slovensku autom. Povzdychla si a povedala: „Ježiši, to bolo super. Kedy ja toto zažijem...?“ Každý máme niečo.
Čiže aj predtým ste podobné veci robili sama bez Peťa?
Vzťah s Peťom bol na jednej strane pozitívny aj v tom, že sme si dali neskutočne veľa slobody. Napríklad, išla som sama na dovolenku a on neriešil, čo tam robím... On išiel von a ja som zasa neriešila kam a dokedy.
Dobre, ale bola to naozaj vaša predstava o fungujúcom vzťahu, že si každý robí, čo chce? Nie je to, že sa stretnete večer doma a porozprávate sa, málo?
Samozrejme, mali sme občas aj styčné body, ale v mnohom sme boli rozdielni. Až natoľko, že to skrátka vyústilo do tohto stavu. Ale som za veľa vďačná a mám množstvo pekných spomienok.
Keď vám teda taký slobodný vzťah vyhovoval, čo sa stalo, že už prestal?
Myslím, že to nechcem riešiť verejne...
Bola to nejaká nová vec, udalosť alebo ste na základe prežitého prišli k určitému poznaniu?
Pochopila som, že niektoré veci sa skrátka nezmenia. Keď niekto vidí situáciu inak, má na to, samozrejme, právo. Mali sme odlišný pohľad na spôsob života a na niektoré konkrétne veci.
Peťo je možno z iného cesta, zdá sa žoviálnejší, viackrát sa objavili fotky, z ktorých je jasné, že rád oslavuje...
Ja mám tiež rada žúry, ale v tom tiež každý môže mať inú predstavu o spôsobe, ako si ich užiť.
Bol problém aj v tom, že sa mu nechcelo ísť do založenia rodiny?
Vôbec nie. Peťo tiež chcel deti, veď aj o tom sa už veľakrát písalo. Hoci médiá tvrdili kadečo, ja deti nejako vehementne neriešim. Myslím, že pocit mať dieťa je neprenosný. Dieťa je dar, nie niečo, čo si vydupem. Keď mi bude dopriate, budem rada, ak nie, budem to musieť prijať.
Sú ľudia, ktorí sami dlho nevydržia. Máte pocit, že potrebujete teraz niekoho iného?
Samozrejme, že keby sa teraz zjavil muž môjho života, tak mu nepoviem, ozvi sa o tri mesiace. Ale myslím, že nie som nastavená nasilu niečo naháňať.
Len sú tu faktory, ako je napríklad vek. Čiže asi by ste dlho nemali otáľať.
Každý má, čo má mať. Keď mi do života vhupne muž a budem mať s ním dieťa, tak to tak bude. Ale prekáža mi, že sa to prezentuje ako jediná možnosť na šťastný život. Poznám rôzne ženy, ktoré majú aj partnera, aj deti, a vôbec nie sú šťastné. Ale poznám tiež šťastné páry aj šťastných jednotlivcov, lebo nepodľahli tlaku, že šťastie je len s niekým byť, aj keď ešte nestretli vhodnú polovičku.
Napriek tomu, že ste top moderátorka, viac ako vaša práca sa riešia iné veci. Okrem rozchodu to boli výhrady, že vraj propagujete pavedu. Na internete sa objavila fotka, kde ste v rozhlasovom štúdiu mali na stole akúsi dúhovú fľašu, ktorá má vraj zázračne upravovať vodu.
Ale ja predsa nič nepropagujem. Iba som mala na stole fľašu, ktorú som dostala od kamaráta. A keď niekto za tým niečo vidí, je to jeho vec. Je zvláštne, koľko ľudí má dnes stredoveké myslenie... Pripadá mi to tak, akoby tu bolo zopár jedincov, ktorí jediní vedia, čo je možné a čo nie. A títo „osvietenci“ kontrolujú - pre dobro spoločnosti - čo sa môže a čo nie. Takže, ja som, žiaľ, neprešla ich sitom.
Slovenskom hýbe aj kampaň o homeopatii. Jedni lekári tvrdia, že pomáha, iní zasa, že je to podvod. Aj v tejto súvislosti ste sa dočkali výčitiek. Tak ako – ste za homeopatiu?
Do svojej rozhlasovej relácie Spojky si pozývam ľudí, ktorí sú spojivom medzi dvoma odlišnými svetmi. Raz som si tam pozvala lekára, ktorý sa popri klasickej medicíne venuje homeopatii. A takých je naozaj veľa. Bežne sa pacientom stáva, že im lekár predpíše homeopatiká a nechápu, prečo sa do toho teraz niekto naváža. Ja som to nebrala ako propagáciu homeopatie, prišlo mi to ako zaujímavá odborná téma. A keby som to otočila, tak je zaujímavé, že toľko ľudí berie chemoterapiu a poumiera a nikto nehovorí, že je to riskantné a škodlivé. Považujem západnú medicínu za veľmi dôležitú, ale asi nič nie je čierno-biele.
Aj sa vám ozvali nejakí ľudia, ktorí sa na uvedenú reláciu sťažovali?
Nie, ozvali sa mi práveže ľudia, ktorí si pýtali kontakt na toho pána lekára. Je zvláštne, že zopár hlučných hejterov na seba strhne na internete takú pozornosť, že to vyzerá, že väčšina má názor ako oni. Ale nie je to tak. Neznamená, že najhlučnejší majú pravdu alebo že ich je veľa.
Prečo je to tak, že si zopár mudrlantov uzurpuje výlučný nárok na pravdu?
Treba sa opýtať ich. Ja pristupujem k životu tak, že svoje znalosti nepovažujem za mieru všetkého. Nehovorím, že viem, čo funguje a čo nie, ale pripúšťam, že svet je pestrý. Problémom tejto spoločnosti je, že ľudia potrebujú všetko škatuľkovať. Keď ja poviem, že rešpektujem homeopatiu, klasickú medicínu a ajurvédu, lebo verím, že každá z nich môže byť prínosom, tak sú zrazu v pomykove. Veď to nie je predsa možné, veriť homeopatii a modernej medicíne! Ak ste siví, tak pre čierneho ste príliš biely a pre bieleho príliš čierny. V šuflíčkoch sa totiž ľudské ego cíti bezpečne.
Tak takýchto postojov sme svedkami aj v politike. Keď ste proti niečomu, hneď musíte byť za tých druhých...
Je to tak. Čím menej vedia ľudia prijať seba samých, tak tým menej vedia prijať ostatných. Ale ľudia už prichádzajú na to, že sa nedá všetko tak jednoznačne zaškatuľkovať. Demonštrácia môže byť tiež len nástrojom v rukách niekoho, kto sleduje svoje vlastné ciele. Ja sa nerada vyjadrujem k politike, lebo dnes je veľa dezinformácií.... Venovať energiu politickým kauzám je cesta do prepadliska. Udržiavať si prehľad a nadhľad je určite potrebné.
Ale sú predsa jasné témy, keď sa treba postaviť na jednu stranu.
Čo sa stane, keď 50 ľudí vyjde do ulíc, hoci aj demonštrovať proti fašizmu, ale v hneve? Prinesú len svoj hnev a agresiu a práve tým podporujú jadro fašizmu. Sú tiež také prípady, že zúfalí ľudia išli zachraňovať deti do Afriky a jediné, čo tam priniesli, bola ich vlastná depresia. A preto pre seba osobne považujem za najdôležitejšie mať seba upratanú a šťastnú, vtedy som aj pre ostatných najosožnejšia. To je môj postoj a pohľad na vec, ale každý má právo to vidieť inak.
