V skečoch zapára do plastikových žien, kritizuje malomeštiacke móresy a svoje zabávačstvo myslí smrteľne vážne.
Váš otec sa stal po revolúcii známym lovcom talentov a hudobným manažérom. Pomohol aj vám alebo ste museli vždy ísť vlastnou cestou?
V prvom rade mi nemal ako pomôcť, pretože on sa venuje hudbe. Možno sa niekomu zdá, že herectvo je to isté, ale nie je to úplne tak. Je to iná oblasť a ja som typ človeka, že by som to asi neprežila, keby mi chcel niekto pomáhať. Nebolo by to dobré a hlavne by sa to veľmi rýchlo mohlo na niečom odraziť. Nikto predsa nebude za vás stáť na javisku. Samozrejme, že sa ma na to ľudia často pýtajú, ale my sme sa predtým doma o herectve nerozprávali a neriešili sme, že chcem byť herečka. Vždy som si však za tým pomaličky išla.
Ako potom otec reagoval, keď vás videl po prvý raz na javisku a zistil, že predsa len máte nejaký herecký potenciál?
Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, on je veľmi citlivý človek. Dodnes si živo pamätám, keď som hrala v muzikáli Mníšky a mala som okolo devätnásť rokov. Otec sedel v druhom rade a z javiska som vyslovene videla, ako má sklopené oči. Takú mal vtedy trému! Asi vtedy si to uvedomil... Na svojich hudobných interpretov, ktorých zastupoval, bol už zvyknutý, že sú konfrontovaní s divákmi a kritikou, ale vtedy videl v sále svoje dieťa a ďalších päťsto ľudí. Vedel, že keď to bude zlé, bude prúser. Neskôr priznal, že cítil veľkú zodpovednosť. Doteraz, keď za ním prídu ľudia, pýtajú sa na mňa alebo ma pochvália, berie to veľmi emotívne a je taký hrdý, že radšej odskakuje od témy. Aj sa mi prizná, že všetci mu o mne hovoria a chcú sa o mne rozprávať. Je to taká milá okolnosť.
S kolegyňou Petrou Polnišovou (40) zabávate Slovensko ako Cuky a Luky parodovaním typických mestských pipiek. Súčasne ste vzorom pre mnohé tínedžerky. Aký máte názor na módne plastické operácie, ktorých výsledky nevyzerajú vždy esteticky a z ktorých si uťahujete?
Keď niekto ide na operačný zákrok preto, lebo má s niečím problém, roky tým trpí, má pre to komplex a ľudia mu naznačujú, že to treba riešiť, tak to, samozrejme, chápem. Ale operácie typu, keď chcem mať niečo väčšie alebo iné, a pritom to majú úplne v poriadku, tak tomu vôbec nerozumiem. Mám veľkú pokoru pred životom, som rada, že som zdravá, mám ruky a nohy a že mi dal pánbožko telo, v ktorom môžem fungovať bez akýchkoľvek problémov. Preto nepochopím, keď ide niekto zbytočne do rizika, musí byť dobrovoľne pod narkózou a absolvovať zákrok len preto, že je to moderné. Lebo naozaj, čo by iní ľudia dali za to, aby mohli byť zdraví a aby normálne žili. Nie je tajomstvom, že veľa dievčat malo neskôr s implantátmi veľké zdravotné problémy a museli si ich dať vybrať. Je to nebezpečné.
