V skečoch zapára do plastikových žien, kritizuje malomeštiacke móresy a svoje zabávačstvo myslí smrteľne vážne.
Váš otec sa stal po revolúcii známym lovcom talentov a hudobným manažérom. Pomohol aj vám alebo ste museli vždy ísť vlastnou cestou?
V prvom rade mi nemal ako pomôcť, pretože on sa venuje hudbe. Možno sa niekomu zdá, že herectvo je to isté, ale nie je to úplne tak. Je to iná oblasť a ja som typ človeka, že by som to asi neprežila, keby mi chcel niekto pomáhať. Nebolo by to dobré a hlavne by sa to veľmi rýchlo mohlo na niečom odraziť. Nikto predsa nebude za vás stáť na javisku. Samozrejme, že sa ma na to ľudia často pýtajú, ale my sme sa predtým doma o herectve nerozprávali a neriešili sme, že chcem byť herečka. Vždy som si však za tým pomaličky išla.
Ako potom otec reagoval, keď vás videl po prvý raz na javisku a zistil, že predsa len máte nejaký herecký potenciál?
Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, on je veľmi citlivý človek. Dodnes si živo pamätám, keď som hrala v muzikáli Mníšky a mala som okolo devätnásť rokov. Otec sedel v druhom rade a z javiska som vyslovene videla, ako má sklopené oči. Takú mal vtedy trému! Asi vtedy si to uvedomil... Na svojich hudobných interpretov, ktorých zastupoval, bol už zvyknutý, že sú konfrontovaní s divákmi a kritikou, ale vtedy videl v sále svoje dieťa a ďalších päťsto ľudí. Vedel, že keď to bude zlé, bude prúser. Neskôr priznal, že cítil veľkú zodpovednosť. Doteraz, keď za ním prídu ľudia, pýtajú sa na mňa alebo ma pochvália, berie to veľmi emotívne a je taký hrdý, že radšej odskakuje od témy. Aj sa mi prizná, že všetci mu o mne hovoria a chcú sa o mne rozprávať. Je to taká milá okolnosť.
S kolegyňou Petrou Polnišovou (40) zabávate Slovensko ako Cuky a Luky parodovaním typických mestských pipiek. Súčasne ste vzorom pre mnohé tínedžerky. Aký máte názor na módne plastické operácie, ktorých výsledky nevyzerajú vždy esteticky a z ktorých si uťahujete?
Keď niekto ide na operačný zákrok preto, lebo má s niečím problém, roky tým trpí, má pre to komplex a ľudia mu naznačujú, že to treba riešiť, tak to, samozrejme, chápem. Ale operácie typu, keď chcem mať niečo väčšie alebo iné, a pritom to majú úplne v poriadku, tak tomu vôbec nerozumiem. Mám veľkú pokoru pred životom, som rada, že som zdravá, mám ruky a nohy a že mi dal pánbožko telo, v ktorom môžem fungovať bez akýchkoľvek problémov. Preto nepochopím, keď ide niekto zbytočne do rizika, musí byť dobrovoľne pod narkózou a absolvovať zákrok len preto, že je to moderné. Lebo naozaj, čo by iní ľudia dali za to, aby mohli byť zdraví a aby normálne žili. Nie je tajomstvom, že veľa dievčat malo neskôr s implantátmi veľké zdravotné problémy a museli si ich dať vybrať. Je to nebezpečné.
Vo vašich paródiách sa snažíte proti tomuto trendu bojovať. Myslíte, že to pomôže?
No to neviem, či sa spoločnosť zobudí. (Smiech) Skôr si myslím, že sa k nám pridajú aj ďalšie pipky... (Smiech) To sa teraz všeobecne vie, že mladé dievčatá sa fotia s našpúlenými perami a urobia si aj tisíc selfíčok za deň a všetky sú identické. Neviem, prečo to tak je, sama tomu celkom nerozumiem, ale snažíme sa im nastaviť zrkadlo, že to nie je až tak v pohode.
Na Slovensku momentálne patríte k najvyťaženejším komediálnym herečkám a kam sa pohnete, strhávate na seba pozornosť. Snažíte sa preto v súkromí pôsobiť skôr nenápadne?
Nie je to pre mňa komplikácia. Tým, že hráme väčšinou pozitívne veci, ľudia sa z toho tešia. Zastavujú nás a hovoria nám, že sa celý týždeň tešia na to, ako sa pred obrazovkou trochu rozveselia. Robíme to pre ľudí a akékoľvek reakcie sú fajn. Nezažívam teda nič šialené, že by sa nedalo vyjsť z bytu, a je to v norme.
Aké sú teda najčastejšie reakcie na vás?
Keď s Peťkou niekam ideme, ľudia nám zvyknú hovoriť, že v skutočnosti nie sme vôbec také veľké ako na televíznej obrazovke. Vždy sa na tom zasmejeme. Nečakali sme však, že sa z Cuky-Luky stane taký fenomén. Ľudia sa na ne hrajú, hovoria nám, že aj v práci s kolegyňami sa tak vzájomne oslovujú, a je super, že ich majú tak radi. Cuky-Luky je už ako naše dieťa a je to super pocit.
Nemáte obavy, že sa po tomto nečakanom úspechu zaškatuľkujete a prídete o vážne úlohy?
Nie, ja sa nebojím ničoho. V prvom rade preto, lebo ja som si vážnymi úlohami prešla už v trnavskom divadle. Preto v sebe teraz nemám pocit, že silou-mocou chcem od pondelka do nedele hrať drámu. Myslím si, že som sa v komediálnom žánri našla a akýkoľvek strach by bol zbytočný. Akurát by ma to len brzdilo. Sme na Slovensku, je nás tu sedem a pol, čo sa venujeme tomuto žánru a všetko je v Božích rukách. Vždy som bola taký človek, že som žila pre prítomnosť a nešpekulovala dopredu, čo bude.
Vo svojich skečoch si často beriete na paškál aj nákupy v Rakúsku. Vy tam nechodíte za lepšími potravinami?
(Smiech) Ja nechodím, lebo stále mám pocit, že by mi to zobralo veľa času, hoci nie je to tak ďaleko. Ale Peťka Polnišová chodí, minule mi hovorila. (Smiech) Niekedy pôjdem aj ja, ale zatiaľ mi to časovo nevychádza.
Aká je Peťa Polnišová pre vás parťáčka?
Pre mňa je najlepšia, zbožňujem ju a je obdivuhodné, čo všetko dosiahla. Je úžasná z autorskej i z hereckej stránky a je super človek. Máme sa veľmi rady a som za ňu vďačná. Obe sme si už prešli všeličím, aj v kolektívoch alebo kade-tade. Myslím si, že nám dal pánbožko jednu druhej akoby za odmenu. Všetko nám ide plynulo, s ničím nebojujeme, nežiarlime na seba a nedoťahujeme sa o slovíčka.
V divadle GUnaGu hráte v predstavení Nízkotučný život. Hra sa odohráva v redukčnom sanatóriu so sprísneným príjmom tukov. Kontrolujete si aj v reálnom živote, čo máte na tanieri?
V jedle sa nijako neobmedzujem, jem to, čo mi chutí, telo si aj tak vždy vypýta to, čo potrebuje. Je to pre mňa rituál. A keď viem, že sa spolu s kolegami alebo kamarátmi pôjdeme najesť, už vopred sa na to teším. Mám rada aj sladkosti, ale nie je to nekontrolovateľné. Dám si z nich, keď mám na ne chuť, ale nemusím si ísť o polnoci kúpiť na pumpu nanuky. (Smiech)
Vaše dobré priateľky, speváčka Janka Kirschner (37) aj Petra Polnišová, už majú deti. Neláka materstvo aj vás?
A je to tu... Čo má prísť, to príde... (Smiech) Tak to je.
Už roky tvoríte pár s hereckým kolegom Michalom Kubovčíkom (36). Rozprávate sa spolu o svadbe? Máte nejakú vysnívanú, ktorú starostlivo plánujete, alebo vás sa to vôbec netýka?
Inak to poviem... Keď vidím, čo sa okolo nás deje a aké krehké sú vzťahy, tak je pre mňa zázrak, že mám vôbec nejaký krásny vzťah. S Miškom sme brutálni parťáci a zažívame spolu veľkú srandu, obrovské zážitky a stále sa smejeme. Keď pozorujem ľudí okolo seba, v dnešnej dobe je pre mňa práve toto to najdôležitejšie. Akékoľvek rozmýšľanie o snívaní, či mať ružové, zelené alebo biele šaty, je také zanedbateľné. Som vďačná za to, že som s niekým, s kým nemusím bojovať, cykliť sa v neustálych hádkach, problémoch a konfliktoch. Ak som mala niečo kedysi vysnívané, tak je to práve toto, že takto raz budem s niekým žiť. To najvysnívanejšie teda už mám.
Je to pre vás výhoda, že ste obaja herci a na mnohých projektoch spolupracujete, alebo ste zažili už aj ponorku?
Všetko spolu preberáme a k ponorke v žiadnom prípade nedochádza. Keď sme nakrúcali Panelák alebo teraz Kredenc, ideme síce spolu na nakrúcanie, ale každý si musíme riešiť vlastné veci - hľadať si svoju parochňu, svoj text, svoj scenár. Jasné, že som rada, že je tam človek, ktorého milujem, ale vtedy treba tvoriť, a nie rozmýšľať, čo si dáme na večeru. Ale skôr si myslím, že je to pre nás výhoda v porovnaní s niekým, kto má klasický typ povolania. Neviem si predstaviť, že by jeden z nás prišiel o šiestej z práce a čakal toho druhého každý deň do druhej do rána, kým sa vráti zo zájazdu zo Spišskej Novej Vsi. A na druhý deň by išie o štvrtej ráno narkúcať zase na otočku do Žiliny Tak by to asi nefungovalo. My máme našťastie pochopenie pre tento druh harmonogramu.
Aký je Michal partner? Viem, že rozhovory veľmi nemusí, a preto o sebe veľa ani neprezradí.
Miško je úžasný. Má nadanie na toľko smerov, že by mohol robiť aj tisíc povolaní a išlo by mu to. Je pokorný, kreatívny a pracovitý. Vyštudoval kamenársku školu, má ešte veľa rôznych nadaní a snaží sa nájsť si na ne čas. Kým tristo ľudí sedí doma pred televíziou a nudí sa, on má asi za nich tie koníčky v sebe. Miško má brutálnu pamäť, vedomosti a široký rozhľad. Keď sa ho niekto pýta, ako vznikol veštec Hesso Jašterák, takéto veci mu napadajú bežne dvadsaťštyri hodín denne. Asi má v hlave ešte nejaký bonusový kanálik navyše. (Smiech)
Sochu vám ešte nezhotovil?
Nie, ale urobil mi krásne zrkadlo na tridsiatku, do ktorého mi vygravíroval rôzne obrázky.
O vás je známe, že ste aj nadšený cestovateľský pár a radi navštívite aj zapadnutejšie, exotikou zaváňajúce oblasti. Kde všade ste spolu boli?
V júli sme boli v Grécku. Potrebovala som si najmä oddýchnuť, dospať sa a mať aspoň na chvíľu normálny stravovací režim. Cestovanie považujem za najväčšiu investíciu, keďže čas a zážitky s partnerom sú veľmi vzácne. A v januári sme boli na poznávacej ceste vo Vietname a v Kambodži. Som veľmi výletový typ, rada chodím aj po Slovensku. Cestovanie je pre nás veľký reset, počas ktorého dokážeme vypnúť, nech to je aj na dva dni.
