Aj preto ho bolo často vídať v jeho obľúbených pohostinstvách v Bratislave či Piešťanoch. Ako štamgast mal všade vlastný stôl, kde sedával. Teraz zostal prázdny a na jeho mieste horí sviečka hneď vedľa Slezáčkovej pamätnej fotografie.
V obľúbených krčmičkách sa stretával s priateľmi, učil sa texty aj robil rozhovory. „Môžete mi hovoriť ujo Ďuro,“ povedal nám Slezáček počas jedného z rozhovorov v známej krčme U Maškrtného kocúra v bratislavskom Ružinove, a my sme zrazu pocítili, že nám dôveruje. Tam sa herec cítil ako doma. „Chodil k nám aj päťkrát za deň, pripravoval sa na nakrúcanie, popíjal a fajčieval. Bol tu štamgastom. Často si objednával Demänovku a Ouzo,“ povedala Novému Času majiteľka prevádzky Ľudmila Vigľašská. Herec ich pohostinstvo navštevoval už od roku 2004. Všetci ho tam poznali a prežívali s ním „panelákovú slávu“, ale aj strasti a bolesti, ktoré mu priniesli choroby.
„Raz mu ušiel psík Clork. Pán Slezáček ho hľadal, ale pes automaticky prišiel k nám do pohostinstva. Vzápätí sme Slezáčkovcom telefonovali, aby si po neho prišli. Clork bol taký naučený sem chodiť, že ho tu už čakal,“ hovorí so smútkom v hlase veselý zážitok pani Vigľašská. No ako sa priťažilo hercovmu psíkovi, začal chradnúť aj on. „Keď mu umrel pes, zosmutnel, čoskoro mu diagnostikovali rakovinu a už to išlo...“ dodáva zronene pani Vigľašská.
Ale Slezáček chodil oddychovať aj do Piešťan, kde strávil veľkú časť života. Tam si zamiloval kaviareň Eden, v ktorej sme robili náš posledný rozhovor. Po privítaní nám urobil malú exkurziu so slovami. „Na tomto mieste kedysi sedával aj môj otec. Ja tu mám svojich piešťanských známych, ktorí si ho ešte pamätajú a rád s nimi debatujem...“
