Šťastie v nešťastí neprialo iba jemu, ale i väčšine jeho rodiny, s ktorou sa mu po vojne podarilo v Bratislave opäť stretnúť. V súčasnosti žije v izraelskej Haife a iba pred niekoľkými dňami sa stretol s pápežom Františkom. Rozprávanie o minulosti berie ako posolstvo a daň za život: "Myslím si, že to nie je náhoda, že som prežil. Stále žijem a môžem o tom rozprávať, na rozdiel od tých, ktorých zavraždili a takúto možnosť už nemajú. Som ich ústami a hovorím teda v ich mene," povedal.
Za deportácie Židov počas druhej svetovej vojny v Slovenskom štáte pripisuje zodpovednosť Slovákom. Pozorne sleduje i súčasné dianie na Slovensku. O svojom stretnutí s pápežom, spomienkach z druhej svetovej vojny, aj o súčasnom dianí a mladej generácii rozprával Naftali Fürst v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.
Vám sa ako jednému z mála podarilo stretnúť sa s pápežom Františkom počas jeho návštevy v bývalom tábore Auschwitz. Prečo si myslíte, že vybrali práve vás na toto stretnutie?
Neviem presne, prečo ma vybrali a veľmi som sa čudoval, že práve ja som bol jediný z Izraela. Asi to bola "božia ruka". Pápež František počas svojej návštevy bývalého tábora Auschwitz nechcel veľa hovoriť, keďže, ako povedal, jeho slová by "neprekričali" katastrofu, ktorá sa tam kedysi stala. Po stretnutí s ním som však nad tým rozmýšľal. Podľa mňa mlčanie nie je správne. Ľudia a dokonca aj cirkev mlčala aj v štyridsiatich rokoch minulého storočia a čo to spôsobilo. O týchto veciach sa musí hovoriť a bojovať proti nim.
Aké ste mali ohlasy na toto stretnutie?
Kontaktovali a gratulovali mi z celého sveta - z Ameriky, Nemecka, z Izraela. Veľa ľudí mi prialo všetko najlepšie a čudovali sa, že sa mi s ním podarilo stretnúť.
Po akom čase ste sa vrátili do Auschwitzu?
Bol som tam pri príležitosti 70. výročia oslobodenia Auschwitzu 27. januára 2015. Pozvali ma ako preživšieho.
Kedy ste sa tam prvýkrát vrátili?
Prvýkrát sa mi to podarilo asi po šesťdesiatich rokoch so svojou rodinou. Teraz som tam bol asi piaty raz.
Narodili ste sa v bratislavskej Petržalke. Z akej rodiny pochádzate?
Z úplne normálnej neologickej rodiny, doma sme neboli pobožní. Mali sme, ako sa pamätám, od roku 1932 do 1938 dobrý a slušný život. A to bolo jediné obdobie, čo som mal normálne detstvo.
Ako sa k vám vtedy správali? Kedy ste začali pociťovať, že ste v ich očiach iný?
V roku 1938, keď som mal šesť rokov a Petržalku pripojili k Tretej ríši, museli sme z nášho vlastného domu odísť. To bol začiatok mojej tragédie a tragédie celej našej rodiny.
Ako ste to v tom čase vnímali ako dieťa? Rodičia vám to nejako vysvetľovali?
Bolo to niečo zvláštne. Väčšina ľudí bola proti nám. Utrpenie sa nám pomaly, ale stále viac a viac dostávalo do podvedomia. Keď sme už prekonali všetky peripetie a vandrovania po bytoch a mestách ako Piešťany, Vrbové, Nové Mesto nad Váhom, kde sme sa ukrývali, tak mi bolo všetko úplne jasné - že pre nás Židov je to katastrofa.
Aj deti vám to dávali nejako najavo, keď ste boli v škole?
Do školy som chodil veľmi málo, takže som to tak necítil. Prvýkrát som bol v škole, keď som mal sedem rokov v bratislavskej Dynamitke. Tam nám povedali, že sme Židia. Potom som už do školy skoro nechodil.
Mali ste veľký drevosklad, váš otec bol odborník na drevo. Na základe čoho ste sa potom dostali do seredského pracovného, neskôr jediného koncentračného tábora na Slovensku? Aká je vaša prvá spomienka na Sereď? Čo vám pri tom slove ako prvé zíde na um?
Ako prvé mi napadlo, že zo Serede vychádzali strašné transporty do Poľska. To bol jeden z najhroznejších zážitkov môjho života. Keď vychádzali tie transporty a my sme sa tam museli skrývať a vymýšľať všelijaké veci, len aby sme sa nedostali do transportu.
Čo ste v Seredi mali na starosti vy ako dieťa? Ako sa k vám správali? Kde ste bývali?
Od začiatku sme bývali v bloku jeden v úplne malej, veľmi skromne zariadenej izbičke, kde bola poschodová posteľ pre deti. Matrace boli zo slamy, jedlo sme dostávali z centrálnej kuchyne. Otec pracoval v stolárskej dielni a mamička v šijacej, kde sa vyrábali tašky. Neskôr aj kreslila, lebo bola veľmi nadaná. Keď transporty nechodili a bol taký trochu pokojnejší čas v roku 1943, my ako deti sme sa snažili niečo naučiť. Zriadili nám niekoľko tried a tam nás začali vyučovať.
Po Seredi ste sa dostali do tábora Auschwitz-Birkenau. Počas cesty ste sa pokúsili o útek, no bohužiaľ, neúspešne. Ako si spomínate na Auschwitz? V porovnaní so Sereďou, Auschwitz bol vytvorený za úplne iným účelom...
Sereď bol pracovný a koncentračný tábor, avšak v Auschwitzi systematicky vraždili ľudí ako v továrni každý deň. Vraždili a pálili. To bol úplne iný svet ako na Slovensku. Tam začali oveľa horšie zážitky, aké som mal dovtedy. Oddelili nás od rodičov, začali sme hladovať, nemohli sme piť vodu, lebo bola kontaminovaná a po vypití nám hrozil týfus. Na vlastné oči sme videli, ako vraždia ľudí, alebo ľudia sami páchajú samovraždy tým, že sa hádžu na elektrické drôty. Zážitky boli stále horšie a horšie.
Vy ako dvanásťročný ste to ako spracúvali?
Snažili sme sa v rámci možností, aby to bolo pre nás čo najľahšie, napriek tomu, že sme veľa trpeli. Lebo hneď nás oddelili od rodičov a ostali sme dvaja bratia úplne sami. Brat bol starší o dva roky. Presne sme nevedeli, čo sa deje. Nevedeli sme, čo bude zajtra, o hodinu. Bol to boj o holý život.
Ak správne viem, videli ste aj Josefa Mengeleho? Medzi väzňami bol známy ako Anjel smrti, ktorý sám vykonával selekciu, a teda rozhodoval o tom, kto pôjde do plynovej komory a kto ostane nažive. Navyše bol známy svojimi sadistickými experimentmi.
Videl som ho v Birkenau, ale osobne som neprežil selekciu, na ktorú posielali väčšinu ľudí z transportov hneď, ako prišli do tábora. Stretol som ho, keď sme sa už dostali do baraku. Aj keď som bol malý, pamätám si ho, ako normálneho človeka. Ľudia dokonca hovorili, že bol veľmi pekný a sympatický, až kým sme ho nespoznali a nedozvedeli sme sa, čo robí. Nebol čert a ani nemal rohy na hlave. Podľa mňa je dôležité povedať, že vraždenie vykonávali takí ľudia, ako sme my. Boli rovnakí. Neodlišovali sa tvárou ani postavou, ani farbou, boli to úplne normálni ľudia, s tým rozdielom, že robili také neuveriteľné veci.
Prečo si myslíte, že to robili?
Myslím si, že ich k tomu viedla fašistická, antisemitská výchova.
Okrem už spomínanej Serede a Auschwitzu ste prežili i tábor Budy, smutne známy pochod smrti a aj Buchenwald. Kde ste brali silu? Čo vás motivovalo k prežitiu? Predsa, boli ste ešte len dieťa...
Rodičia nás učili, že človek sa musí prispôsobiť všelijakým podmienkam. Predtým, než nás poslali transportom do Poľska, otec nám rozkázal, že sa musíme snažiť všetko prežiť. Nech sa bude diať čokoľvek, vždy musíme byť optimisti - všetci to prežijeme a po vojne sa opäť stretneme v Bratislave na Šulekovej 8, kde sme mali známych a rodinu Formánkovcov. Mali sme vôľu žiť a elán to prežiť, preto sme sa nepoddali a bojovali sme za náš život. Hladovali sme, trpeli a mrzli, ale život, to bolo to najdôležitejšie.
V Buchenwalde ste sa dostali do tzv. Kinderblocku, detského bloku. Aké boli tam podmienky?
V Buchenwalde sa rozhodli zachrániť židovské deti, ktoré po pochode smrti prišli z transportu z Poľska do Nemecka. Zorganizovali tam detský blok – Kinderblock 66. Mali sme tam lepšie podmienky na život. Napríklad, apely sa už nerobili vonku, ale vnútri, jedlo nikto nekradol. Zodpovední za blok sa o nás starali, aby nám nebola zima, rozprávali nám, aká je situácia vo vojne a povzbudzovali nás, aby sme vydržali, lebo vojna sa onedlho skončí. Skrátka, dali nám optimistické vyhliadky do budúcnosti.
Aké staré boli deti v detskom bloku?
Myslím si, že tam boli väčšinou deti od 11 do 16-17 rokov. Hlavou bloku bol Antonín Kalina, záchranca niekoľkých stoviek židovských detí v Buchenwalde, ktorý mal spolupracovníka, doktora Jindřicha Flussera. Pod Kalinom bol jeho zástupca – pomocník Gustav Schiller. A o myšlienku záchrany židovských detí sa zaslúžil i Jack Werber.
Je niekto, s kým by ste sa ešte chceli stretnúť, kto vám pomohol?
Bohužiaľ, už sa s nimi nemôžem stretnúť, pretože všetci zomreli. Som v takom veku, že skoro ani priateľov už odtiaľ nemám. Veľmi málo ľudí poznám, čo boli v detskom bloku a tí starší už zomreli. Napríklad, veľmi rád by som sa stretol s francúzskym lekárom, ktorý ma zachránil ešte v tábore Budy, ale to už, žiaľ, možné nie je.
Kde ste boli, keď vás oslobodili?
V detskom bloku som tak ochorel, že som bol už skoro mŕtvy. Mal som halucinácie, vysokú horúčku, takmer som bol už na druhom brehu. Nemohli ma tam vydržať, lebo som neustále kašľal, tak povedali môjmu bratovi, že ma odtiaľ musia zobrať do revíru, lebo v bloku vydržím dve hodiny, možno dva dni, ale v nemocnici by ma mohli zachrániť. Brat nechcel, lebo sme vedeli, že v nemocnici ľudia len umierajú, nedá sa tam prežiť. Nakoniec ma tam však vzal a trochu som sa zotavil. Z nemocnice ma vzali do buchenwaldského nevestinca. Tam som sa skutočne dostal do iného sveta. Vyzeral ako normálny byt s izbami. Ženy, čo tam boli, si ma neskôr veľmi obľúbili, začali ma hýčkať - dostal som normálne jedlo, chleba, čokolády, pyžamo, čo pre mňa vtedy bolo už úplne neznáme. Bol tam aj jeden lekár, ktorý ma prezrel. Môžem povedať, že tam už som bol zachránený. Zotrval som tam niekoľko dní, kým sme sa jedno ráno zobudili a tie ženy tam už neboli. Bol 11. apríl. Buchenwald oslobodili. Oslobodili ma teda v nevestinci.
Kde ste sa ako rodina po vojne opäť stretli?
Povedali mi, že prežila tetka a strýko. V rádiu som počul, že žije aj mamička. Môj brat bol síce v nemocniciach, ale tiež prežil. Keď som sa dozvedel, že otec sa oslobodil, išiel som do Bratislavy na už spomínanú adresu. Tam som sa stretol v jeden deň s mojimi rodičmi. Tak si viete predstaviť, aké to bolo neuveriteľné šťastie a zážitok, že rodičia stretli svoje deti.
Vy ste toto všetko zažili ako dieťa. Ale aký máte postoj k Slovenskému štátu s odstupom času a so všetkými informáciami, ktoré ste za tie roky nadobudli? Aký máte vzťah k súčasnej Slovenskej republike, keďže ste sa tu narodili, ale už niekoľko desaťročí žijete v Izraeli, v Haife?
Odkedy som žil v Izraeli, vždy som túžil vrátiť sa do Bratislavy a vidieť miesto, kde som sa narodil a strávil detstvo. Prvýkrát sa mi to podarilo po roku 1989. Hneď som sa utekal pozrieť k Dunaju. Pozrel som sa na rôzne miesta, fotografoval som. Potom som sa ešte párkrát vrátil na Slovensko, ale, žiaľ, videl som, že antisemitizmus na Slovensku ešte dodnes žije.
Jozef Tiso je kontroverzná postava našich dejín. Niekto hovorí, že Slováci v tom čase "iba" spolupracovali s Nemcami, iní zase hovoria o plnej zodpovednosti Slovákov, lebo oni boli priamo tí, ktorí napríklad dávali ľudí do vagónov. Aký máte na to názor?
Zodpovednosť patrí Slovenskému štátu, lebo Slovenský štát a gardisti naháňali a deportovali Židov. Dokonca platili Nemcom za každého deportovaného Žida 500 ríšskych mariek. Posielali ich na smrť. V roku 1942 to robili Slováci a nie Nemci. Zobrali nám všetok majetok a používali ho ako vlastný. To bola tá smutne známa arizácia. A zodpovedný za to na Slovensku bol aj Tiso, ktorý bol farárom katolíckej viery. Stále som to mal na pamäti, aj vtedy, keď som stretol pápeža.
Povedali ste, že na Slovensku antisemitizmus stále žije. Napriek tomu, že žijete v zahraničí, iste sledujete správy aj zo Slovenska a vnímate rôzne extrémistické skupiny?
Áno, samozrejme. Vidím, čítam a ľutujem. Lebo viem, že aj na Slovensku je veľa slušných ľudí, ktorí zachránili aj Židov. Nemôžeme povedať, že všetci Slováci, ale stále existujú ľudia, ktorých zmýšľanie je antisemitské.
A čo si myslíte, ako to ovplyvňuje mladých ľudí, ktorí sa učia a preberajú informácie aj od takýchto ľudí? Aká bude ich budúcnosť?
Nie som si istý, či ľudia to vnímajú. Z mojej strany robím všetko, čo je v mojich silách - chodím na Slovensko, aby sa to nezopakovalo. Myslím si, že môj hlas je veľmi slabý, ale mám radosť, že stretávam stále viac a viac mladých ľudí, ktorých to zaujíma.
Vždy keď o svojich spomienkach rozprávate, akoby ste ich prežívali ešte raz. Ide o veľmi ťažké témy. Prečo to robíte?
Nie raz som sa nad tým aj ja zamýšľal. Myslím si však, že to nie je náhoda, že som prežil. Stále žijem a môžem o tom, čo sa stalo, rozprávať, na rozdiel od tých, ktorých zavraždili a takúto možnosť už nemajú. Som ich ústami a hovorím teda v ich mene. Snažím sa vyjadriť to, čo sa stalo, aj keď si uvedomujem, že slovami to možné nie je. Z môjho hľadiska však robím všetko, čo môžem.
Vrátili ste sa na miesto, kde stál kedysi váš dom Fürst, rovnako ako na miesto, kde dnes už stojí Múzeum holokaustu v Seredi, ktoré pripomína, čo sa kedysi dialo za bránami jediného koncentračného tábora na Slovensku?
Keď som si bol pozrieť náš dom, dozvedel som sa, a bolo to iba nedávno, že v našom drevosklade a v byte, ktorý sme mali, bol koncentračný tábor, ktorý sa volal Tábor Fürst. To je neuveriteľný paradox – kým ja som bol ako väzeň v Buchenwalde, v našom dome trápili a vraždili ľudí. Veľmi ma to rozčúlilo. Na druhej strane, mám však radosť, že po toľkých rokoch sa uskutočnil nápad, vybudovať v Seredi múzeum. Je dôležité, že na mieste, kde sa také niečo dialo, stojí dnes múzeum, ktoré to pripomína. Ľuďom môže pomôcť lepšie pochopiť, čo sa kedysi stalo.
Na Slovensku nedávno vznikli politické iniciatívy, aby sa do školských osnov zaradila návšteva bývalých táborov. Čo si o to myslíte?
Myslím si, že deti sa najprv musia naučiť to, čo sa stalo počas druhej svetovej vojny. Musia im dobre vysvetliť, čo bola tragédia Židov v Európe. Avšak ako vrchol toho, aby sa obohatili, sa patrí ísť na miesta, kde sa to stalo. Deti však musia byť pred návštevami pripravené, aby z toho niečo mali a, najmä, aby im rozprávali pravdu. Realitu netreba prikrášľovať, ani ju zhoršovať. Treba rozprávať len pravdu, aby deti vedeli, čo sa presne stalo.
