Naším cieľom bol hrad Strečno. Neďaleko neho sa nachádza Gazdovský dvor, kde sídli aj Prvá pltnícka a raftingová spoločnosť. Rekreačné pltníctvo na Váhu prevádzkuje už sedemnásť rokov. Po zakúpení lístka nás zamestnanci spolu s ďalšími turistami odvážajú autami na pltisko nazvané Barierová, odkiaľ sa budeme plaviť po sedemapolkilometrovom úseku našej najdlhšej rieky Váh (403 km) dolu prúdom približne hodinu. Chvíľu čakáme, kým plte žeriavom zložia z nákladného auta na vodu, a potom už vyrážame v ústrety dobrodružnej plavbe.
Žiadne obavy
Deti do pätnásť rokov a menej zdatní plavci si obliekajú záchranné vesty, čo vyvoláva určité obavy. Náš sprievodca pltník Ján Kuzmány (63) nás však ubezpečuje, že nám nič nehrozí, a pre istotu ukazuje preukaz, ktorý ho oprávňuje viesť plavidlo. „Projekt plte robili na Vysokej škole dopravnej v Žiline. Plavidlá sú certifikované, skladajú sa z troch pontónov vyplnených 35 cm polystyrénom,“ hovorí pán Ján, ktorý splavuje Váh s turistami už desať rokov. „Aspoň jeden z dvoch pltníkov na plti, obyčajne predník, ktorý je vpredu, si musí urobiť skúšky na plavebnej správe, aby získal preukaz vodcu malého plavidla.“
Najkrajší úsek
Usádzame sa teda spokojne na drevených laviciach v plti, ktorej kapacita je dvanásť ľudí, a štartujeme. V miestach, kde sa plavba začína, dosahuje Váh hĺbku aj osem metrov. Pár dní predtým výdatne pršalo, a tak je hladina rieky pomerne vysoká a voda mútna. To však neuberá na čare zážitku. Z rieky je pohľad na tento krásny kút Slovenska oveľa zaujímavejší a romantickejší, ako keď sa ním veziete autom.
„Plavíme sa po najkrajšom úseku Váhu, kde je príroda takmer nedotknutá, pretože priehrada je nad úsekom Barierová, kde sme nastupovali, a pri Žiline tiež,“ začína svoje rozprávanie skúsený pltník Kuzmány, ktorý sa sústredí nielen na plavbu, ale aj na to, aby turisti získali čo najviac informácií. Úsek Váhu pozná ako vlastnú dlaň a históriu pltníctva na Váhu má v malíčku. Všetko to popretkáva vtipnými príhodami a povesťami, takže sa z plte ozýva smiech aj potlesk, ktorý patrí zadníkovi Jožkovi. Ten plť riadi vzadu a plavbu spestruje pesničkami.
Nebezpečné skaly
Strečniansky prielom patril v minulosti k dobrodružným a nebezpečným úsekom. Váh v tejto časti tečie hlbokým priesmykom Malej Fatry, ktorú rozdeľuje na Lúčanskú a Krivánsku. Úsek tvoria štyri meandre a dve povestné skaly Margita a Besná, ktoré kedysi pltníkom naháňali strach. Prvú na plavbe míňame skalu Besná. „V minulosti bol jej súčasťou previs ponad Váh. Skalnaté brucho siahalo skoro do polovice rieky a pltníci mali čo robiť, aby ju obišli po ľavej strane,“ vysvetľuje turistom pltník Ján.
„Je tu silný prúd a keď sa plť rozbila, pltníci sa väčšinou utopili, pretože až deväťdesiat percent z nich v minulosti nevedelo plávať. Vedúci pltníkov si totiž zháňal práve takých. Bolo to výhodné, lebo keď sa plť dostala do nebezpečných situácií, pltníci z plte nevyskakovali, ale sa ju snažili zachrániť, aby sa neutopili,“ vraví Kuzmány. Skala Margita sa ťahá po celej šírke dna rieky.
„Kedysi z vody vystupovalo päť až šesť veľkých skalnatých stĺpov. Pltníci ich volali Hrable alebo Diablove vidly a v rieke boli rozložené tak, že bezpečne sa dalo preplávať len pomedzi dve skaly,“ vysvetľuje Kuzmány. „Meander Krivé, ktorý je pred skalou Margita, je veľmi prudký a tlak vody tlačí plte do ľavej strany, pričom pltníci sa museli dostať do stredu. Keď sa im to nepodarilo, skončili.“ Skaly dnes nepredstavujú hrozbu. V rokoch 1937 až 1938 z nich nebezpečné časti odstrelili a robotníci kameň použili pri výstavbe železničnej trate.
Hanlivý názov
Tretia nebezpečná skala, ktorú míňame po Margite, sa v Bottových básňach, na rozdiel od tých predošlých, nespomína. Možno aj preto, že pltníci ju v minulosti pomenovali hanlivým názvom. „Hovorili jej v--ri r-ť, a to z jedného dôvodu. Voda tlačila plte na túto skalu. Skúsený pltník ju vpredu obišiel, ale aj tak sa zadná časť plte šúchala o skalu. Hovorilo sa, že skala vytierala plti zadok. My ju voláme Skala kaprov, pretože pripomína hlavu kapra s otvorenými ústami,“ usmieva sa Ján. Plavbou po rieke míňame aj dva železničné tunely a dva železničné mosty, ktoré patria k najstarším na Slovensku. Jeden z tunelov a mostov boli postavené za Rakúsko-Uhorska.
Jedinečné miesto
Za najkrajšiu časť plavby sa považuje miesto dvoch hradov, kde sa s nami pltníci otočili už po druhý raz o 360 stupňov. „Je to jediné miesto na Slovensku, kde z hladiny rieky a z plte môžete vidieť naraz dva hrady – Starý hrad a hrad Strečno,“ hovorí Kuzmány.
„Vzdušnou čiarou sú od seba vzdialené 2 100 m a z jedného hradu na druhý nevidieť. Hrad Strečno je od Starého hradu mladší o 80 rokov. Povráva sa však, že sú prepojené tajnou chodbou, čo je dosť možné, lebo v minulosti studňa na hrade Strečno siahala až po úroveň Váhu. Čiže tajná chodba tam mohla byť a v nej sa údajne nachádzajú poklady, čo nazbíjali lúpežní vojaci,“ rozpráva pltník a pridáva aj históriu o najznámejšom panovníkovi hradu Strečno Františkovi Vešelénim a jeho manželke Žofii Bosniakovej.
Tá bola veľmi pobožná a pomáhala poddaným. Preslávili ju malé bochníky chleba nazvané bosniaky, nemocnica pre chudobných v Tepličke nad Váhom i to, že jej pozostatky zostali na hrade Strečno neporušené aj po 45 rokoch. Naša plavba na plti sa končí práve pod hradom Strečno v miestach, kde od roku 1992 premáva kompa. Ide o ekologické plavidlo poháňané prúdom vody, ktoré naraz odvezie až osem osobných aut.
Koľko zaplatíte za výlet plťou
Pltnícka sezóna pod Strečnom sa začína v apríli a končí v októbri. Otvorené je po celý týždeň v čase od 9.00 hod. do 17. 00 hod. Dospelí zaplatia za plavbu plťou 10 €, deti do 10 rokov a ZŤP 5 €. Lístky z plte platia ako 10 % zľava na prehliadku hradu Strečno.
Povesť o Margite a Besnej
Blízko hradu Strečno žil kedysi bohatý gazda, ktorému zomrela manželka. Zostala mu však po nej krásna a múdra dcéra Margita. Gazda sa po roku oženil, no macocha svoju nevlastnú dcéru nenávidela. Margita sa zaľúbila do urasteného mládenca, ktorý k nim prišiel do služby ako sluha. No páčil sa aj macoche. On jej však priazeň neopätoval, z čoho ona vinila Margitu. Jedného dňa ju poslala do Turca s listom. Sledovala ju a na mieste, kde je skala Besná, sotila Margitu do Váhu. Voda jej mŕtvolu vyniesla na skalnaté útesy na ďalšej skale, ktorá nesie názov po Margite, kde ju našiel jej milý.
Pltníctvo na Váhu
Prvé zmienky o pltníctve na Váhu pochádzajú z 11. storočia. Na Slovensku sa celoročne plťami splavovali rieky Váh a Hron. Dve menšie rieky Oravu a Kysucu splavovali pltníci najmä na jar, keď sa topil sneh v horách. Pltníctvo vzniklo kvôli preprave dreva z hôr na píly. „Klasická plť sa skladala z kmeňov stromov zbavených konárov. Vedľa seba bolo zviazaných šesť až šestnásť kmeňov a plte dosahovali dĺžku 20 až 40 m. Veslá boli dve, jedno vpredu a jedno vzadu. Traduje sa, že pltníci dokázali naraz odviezť na pltiach až 180 kubíkov dreva. To bolo približne päť až šesť kamiónov,“ rozpráva niečo z histórie pltníctva Ján Kuzmány.
„Plte viazali za sebou. Jedna plť bola jednotka, na ktorej boli dvaja pltníci. Keď zviazali za sebou tri, štyri plte, vznikla cuga a bolo na nej osem pltníkov. Dosahovala dĺžku až 160 metrov. Na pltisku Barierová museli pltníci cugy vezúce tovar z Oravy alebo z Liptova priraziť k brehu, rozobrať ich na jednotky a splavovať ich tak, pretože na nich čakali dve nebezpečné skaly Margita a Besná. S dlhými plťami by to nezvládli,“ vysvetľuje pltník.
„Pltníci sa vracali domov peši, alebo si kúpili kone a voz. Pltníctvom sa zaoberali celé dediny, pretože v nich každý našiel prácu, a aj preto sa tešili rozmachu. Okrem dreva sa plťami prepravovali do južných častí aj lesné plody, zvieratá, sypký tovar, soľ z Poľska aj z Prešova. Keď sa tovar na plti nepredal, pltníci sa plavili po Dunaji až do Čierneho mora. Cesta im trvala sedem týždňov. V severných častiach Slovenska sa žilo ťažko, a tak sa na pltiach sťahovali celé rodiny na juh do Maďarska aj Rumunska. Na plť naložili celý svoj majetok, dokonca aj rozobratú drevenicu. Najväčší rozmach zaznamenalo pltníctvo na Váhu od 17. do polovice 19. storočia. Útlm nastal postavením železníc a úplný zánik postavením priehrad. Na Váhu to bolo v roku 1956.