V tom čase hrali na čele komunistického aparátu veľkú úlohu aj dvaja Slováci. Kým pre Alexandra Dubčeka znamenala okupácia koniec politickej kariéry, hviezda Gustáva Husáka začala raketovo stúpať.
Bol to jeden z najčiernejších dní našej novodobej histórie. V noci na 21. augusta 1968 prekročili hranice Československa vojská krajín Varšavskej zmluvy a zdržali sa tu dlhých 23 rokov. Trpeli ľudia, do konca roku 1968 zahynulo kvôli okupantom 108 ľudí, no veľké veci sa diali aj na politickej scéne. V tom čase boli totiž špičkami dvaja slovenskí politici - vtedajší tajomník Ústredného výboru KSČ Alexander Dubček a budúci prezident ČSSR Gustáv Husák. „Vzťah Husáka s Dubčekom môžeme intenzívnejšie sledovať od odstúpenia prezidenta Novotného,“ hovorí historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa. Dubček nikdy nemal Husáka v obľube a neželal si jeho návrat do politiky, no nemohol ho ignorovať. „Padlo rozhodnutie na Dubčeka, stal sa prvým tajomníkom ÚV KSČ, čiže najsilnejším mužom a vtedy sa začal zbližovať s Husákom,“ vysvetľuje Dubovský. Neskôr urobil Dubček z Husáka podpredsedu vlády. Husák Dubčeka najskôr podporoval, niektoré zdroje hovoria o jeho podpore aj počas osudnej noci na 21. augusta. „Spolupracovali celkom partnersky,“ tvrdí Dubovský.
Bod zlomu
Zmena vo vzťahu dvoch najsilnejších Slovákov v Československu prišla začiatkom augusta 1968. Dubčekova popularita lámala rekordy, čo pochopiteľne prekážalo súdruhom v Sovietskom zväze. Tí sa ho niekoľkokrát pokúsili napomenúť, no neúspešne. „Husák sa v tom období začal k reformám vyjadrovať veľmi opatrne. Vykryštalizovali sa tri skupiny - progresivisti s lídrom Dubčekom, tradicionalisti na čele s Biľakom a stredná skupina, kde začal hrať prím Husák,“ konštatuje Dubovský s tým, že pre Sovietov bola najprijateľnejšia práve skupina okolo Husáka. Vzťah Husáka a Dubčeka sa začal výrazne zhoršovať. Tento fakt vyústil hneď po okupácii do toho, že sa Husák vo svojich politických prejavoch dištancoval od Dubčeka a jeho kariéra začala prudko upadať. „Husák sa aj na rokovaniach s Brežnevom začal profilovať ako šéf realistickej skupiny, ktorá si povedala, že okupácia je tu, nedá sa s tým nič robiť a snažil sa z toho čo najviac vydobyť,“ vysvetľuje Dubovský s tým, že práve v tom čase mal Husák vysloviť svoju legendárnu hlášku o tom, že národ vyvedie z krízy aj za cenu toho, že mu napľuje do tváre.
Posledné stretnutie
Podľa historika mal v sebe Husák isté spasiteľstvo a ukázal sa ako ten, ktorý dokáže situáciu vyriešiť. Jeho cesta s Dubčekom sa však v tom období úplne rozišla. Dubčeka najskôr poslali do Turecka ako veľvyslanca a neskôr ho degradovali na obyčajného úradníka. „Husák profitoval zo svojho politického realizmu a potom to šikovne využil, že sa staval do pozície záchrancu časti socializmu v ČSSR,“ objasňuje okolnosti Dubovský. Husákova kariéra vyvrcholila v roku 1975, keď sa stal prezidentom ČSSR. Aj vďaka tomu si s Dubčekom ešte poslednýkrát vo svojom živote podali kľučky na kancelárii. Husák abdikoval 10. decembra 1989 z funkcie prezidenta, Dubček sa stal o osemnásť dní neskôr predsedom Federálneho zhromaždenia. Dubček s Husákom boli vždy politickí rivali. Úspech jedného znamenal vždy neúspech druhého.
Takto si pomáhali i škodili
Husák Dubčekovi:
- Začiatkom roka 1968 ho podporoval.
- Tesne pred okupáciou začal svoj názor meniť.
- Po obsadení Československa ho zavrhol.
- Po páde režimu komunistov sa ho obával.
Dubček Husákovi:
- Už v roku 1964 varoval pred jeho návratom do politiky.
- Súhlasil s jeho intenzívnym sledovaním Štátnou bezpečnosťou.
- Neskôr mu ponúkol ministerstvo spravodlivosti, prijal až funkciu podpredsedu vlády.
