V špeciálne upravenej pivnici svojho domu v Strasshofe neďaleko Viedne držal únosca svoju obeť 3096 dní, od marca 1998. Ešte v ten istý deň, čo dievča utieklo, spáchal Priklopil samovraždu skokom pod vlak. Ťažko uveriteľný prípad vo svojej dobe vzbudil celosvetovú pozornosť a z Kampuschovej sa stala médiami obletovaná celebrita.
Bolo krátko po siedmej hodine ráno 2. marca 1998, keď desaťročná Kampusch opustila byt svojich rodičov vo viedenskej štvrti Donaustadt a pešo zamierila do školy. Vo chvíli, keď míňala bielu dodávku zaparkovanú pri chodníku, vyskočil z auta neznámy muž a školáčku vtiahol dnu. Celú akciu náhodou zazrela dvanásťročná dievčina, ktorá vypovedala, že za volantom dodávky sedel ešte jeden človek. Jeho existenciu sa ale nikdy nepodarilo potvrdiť.
Po oznámení únosu začala polícia preverovať majiteľov bielych dodávok. Vtedy sa prvýkrát stretla s menom 36-ročného nezamestnaného technika Wolfganga Priklopila. Aj jeho mercedes vyšetrovatelia prezreli, a pretože nenašli nič podozrivé, pustili muža zo zreteľa. Ešte v máji toho istého roku na možnú súvislosť medzi "samotárskym čudákom" Priklopilom a únosom dievčaťa snažil upozorniť istý policajný psovod. Vyšetrovatelia mu však nevenovali pozornosť.
Medzitým trávila Kampusch čas v tajnej miestnosti pod garážou rodinného domčeka v dedinke Strasshof neďaleko Viedne. Z vybavenia cely bolo zrejmé, že sa Priklopil na akciu dlho dopredu pripravoval. V miestnôstke, ktorá mala rozlohu zhruba šesť metrov štvorcových, bola posteľ, stolík, záchod, umývadlo a dokonca aj malá televízia. Vchod uzatvárali zvukotesné trezorové dvere, zvonku starostlivo zamaskované.
Istú dobu držal Priklopil svoju obeť v podzemnom úkryte, kam ju chodil navštevovať. Postupom času ale začal dievčaťu dôverovať, púšťal ju do svojho domu, na priľahlú záhradu a dokonca ju so sebou niekedy bral na verejnosť. Podľa niektorých psychológov postihol Kampusch takzvaný štokholmský syndróm, teda stav, keď po dlhom zajatí vznikne medzi obeťou a únoscom emocionálne puto. Za možný motív únosu vyšetrovatelia od začiatku považovali túžbu páchateľa po sexe s neplnoletým dievčaťom. Kampusch však dlho odmietala, že by medzi ňou a Priklopilom k niečomu takému došlo. A to dokonca ani vtedy, keď s ním musela spať s putami na rukách v jednej posteli. Až v roku 2013 informoval nemecký denník Bild, že Kampusch vôbec prvýkrát verejne prehovorila o tom, že bola znásilnená.
Väznenie Kampusch trvalo presne osem rokov, päť mesiacov a 21 dní. 23. augusta 2006 sa však v dievčati čosi zlomilo. Toho dňa spolu so svojím únoscom čistilo na záhrade domu vnútro jeho auta. V jednej chvíli Priklopilovi zazvonil vo vrecku mobil. Kvôli hluku vysávača muž odišiel bokom, a v tej chvíli Kampusch utiekla k susedom, ktorí zalarmovali políciu. Keď muži zákona dorazili na miesto, odišiel Priklopil Nataschu hľadať. Večer potom spáchal samovraždu skokom pod vlak. Rakúske štátne zastupiteľstvo dostalo tento rok v apríli nový odborný posudok, ktorý nevylučuje, že išlo o vraždu. Nový posudok dvoch súdnych lekárov predložil prokuratúre Priklopilov brat Karel Kröll. Prokuratúra sa podľa svojho hovorcu bude posudkom zaoberať, či ale vyšetrovanie znovu otvorí, zatiaľ nie je jasné.
Prípad Nataschi Kampusch šokoval verejnosť. Vyšetrovanie prípadu sa skončilo pôvodne tri mesiace po tom, čo sa dievčaťu podarilo utiecť. V októbri 2008 však bolo obnovené. Panovalo totiž podozrenie, že Priklopil nekonal sám.
Vyšetrovatelia sa zamerali na jeho kamaráta Ernsta H., ktorému Priklopil údajne len pár hodín pred svojou smrťou vykreslil svoj životný príbeh. Podľa rakúskeho spravodajského magazínu News bol Priklopil už ako mladík zúfalý zo svojho krivého nosa. V polovici 90. rokov mal zvažovať, že podstúpi plastickú operáciu. Nakoniec vraj peniaze radšej investoval do výstavby bunkra, s cieľom "uniesť ženskú bytosť a v zajatí ju pretvoriť vo svoju vysnívanú partnerku".
Ani obnovené vyšetrovanie existenciu spolupáchateľa nepotvrdilo. Sama Kampusch napokon tvrdila, že žiadneho Priklopilovho komplica nikdy nevidela. Za absurdné označila tiež špekulácie o pornofilme, ktorý podľa niektorých s Priklopilom natočila, alebo o názoroch, že za jej únosom mohla byť skupina pedofilov. V záverečnej správe z apríla 2013 potvrdil medzinárodný tím vyšetrovateľov, že Priklopil bol "s vysokou pravdepodobnosťou" samostatným páchateľom. Ako informuje britský Mirror, keď sa Natascha dozvedela o Priklopilovej smrti, vyviedlo ju to z miery. Dokonca mala poprosiť políciu, aby jej dovolila v tichosti sa pomodliť pri jeho truhle. Podľa Mirroru Kampusch stále nosí vo svojej kabelke jeho fotografiu, čo je pre mnohých ťažko pochopiteľná vec.
Bezprostredne po svojom úteku sa vtedy osemnásťročná Kampusch dostala do starostlivosti tímu detských psychiatrov, ktorí ju pripravovali na vstup do normálneho života. Kampusch neskôr napísala autobiografickú knihu s názvom 3096, ktorý odkazoval na počet dní jej väznenia. Rovnaký názov nesie aj film, ktorý mal premiéru vo februári 2013.
Tento rok v marci vyšla kniha novinára Petera Reichard Der Entführungsfall Natascha Kampusch: Die ganze beschämende Wahrheit (Prípad únosu Nataschi Kampuschovej: Celá zahanbujúce pravda), ktorá odhalila informáciu, že únosca si svoju obeť počas väznenia v pivnici svojho domu nakrúcal na video. Kampusch na súde v Kolíne protestovala proti častiam knihy, ktoré považovala za porušenie práva na súkromie. So sťažnosťou na súde ale neuspela.
