V lodi sedia s dvadsiatnikmi Denisom Myšákom a Tiborom Linkom a to akoby im bránilo starnúť. Obaja tvrdia, že to chcú potiahnuť ešte aj na OH 2020 v Tokiu!
V prípade Erika Vlčeka by išlo o „slovenský rekord“. Rodák z Komárna sa už v Riu zaradil k slovenským legendám Martine Moravcovej, Jozefovi Göncimu a Michalovi Martikánovi, ktoré tiež majú päť olympijských účastí. V Tokiu by šesťnásobný olympionik Vlček na čele rebríčka osamel. „Nuž, keď to ešte vydrží Ďuro, tak teda ešte aj ja,“ zasmial sa Vlček nad ambicióznym plánom svojho o tri roky staršieho kolegu, ktorý je ako 37-ročný najstarším slovenským olympijským medailistom.
Tarr nemá pocit, že by s Vlčekom patrili do starého železa. „Už dávnejšie som povedal, že ak získame v Riu medailu, rád by som to potiahol až do Tokia. Medaila je a ak bude slúžiť zdravie a vydrží forma, bude aj Tokio,“ povedal Tarr.
Erik Vlček si striebornú medailu z Ria cení predsa len o niečo viac ako premiérový bronz z Atén 2004 a trocha smolné striebro z Pekingu 2008. „Nielen preto, že som ju získal v takomto veku, ale aj preto, že konkurencia v štvorkajaku je momentálne oveľa väčšia ako v minulosti. Je to čoraz vyrovnanejšie, takže je to fantastický úspech. Je fakt, že občas už mám kanoistiky plné zuby, ale keď si potom chvíľku oddýchnem, zasa ma to ťahá do lode. Asi je to niečo ako závislosť. Takže ideme ďalej a uvidíme. Ale som realista a keď budem vidieť, že ja som v lodi ten, čo ju brzdí, nebudem mať problém z nej vystúpiť. Hovorí sa tomu umenie včas odísť,“ zasmial sa Vlček.
