No jeho kolegovia, s ktorými sa viac ako štyri desaťročia delil o legendárnu šatňu č. 42, nezabúdajú. Bohužiaľ, zo slávnej päťky hercov žijú už len Oldo Hlaváček (82) a Juraj Sarvaš (85).
Bola to partia hercov, ktorí spolu v šatnici, ako nazývali divadelnú šatňu, prežívali všetky radosti aj starosti. Rozumeli si.
„Miško bol vtipný, fajn chlap do partie. Vedel všeličo opraviť, ale aj všeličo pokaziť,“ smeje sa Juraj Sarvaš. „Po revolúcii sme boli v americkom Clevelande hrať divadlo, všetci z našej šatne okrem Adamoviča. Prišiel nás tam pozrieť aj bývalý zvukár Miro Kocian, ktorý kedysi do USA emigroval. Zobral nás na Niagarské vodopády a večer, keď sme sa vracali, nám ukázal rakúsky klub, ktorému šéfoval. Mišo všetko chytal a na všetko sa vypytoval. V kuchyni potiahol páčku a vtom začalo všetko trúbiť, padala pena a prišla aj polícia. Zatiahol protipožiarne zariadenie a mali sme čo vysvetľovať,“ spomína Sarvaš.
„S Miškom sme sa nezhodli iba v tom, že som mu dohováral, aby toľko nefajčil. Povedal mi: ,Keď si ráno nalačno zapálim, tak sa mi až zatočí hlava. Vieš, aký je to dobrý pocit?‘ A to ho aj zabilo. Ešte aj vtedy, keď mu srdce operovali, pofajčieval. Zhodou okolností sme sa na kardiológii stretli obaja. Prišiel za mnou, išli sme na dvor a už aj si zapálil,“ opisuje situáciu.
„My dodnes doma jeme za veľkým stolom, ktorý nám kedysi vyrobil Miško a opravil veľké nástenné hodiny. Bol to vynikajúci herec aj človek,“ pridáva sa aj Oldo Hlaváček.
Tichý Adamovič
Každý z hercov zo spomínanej šatne bol svojím spôsobom svojráznou osobnosťou. „Oldo Hlaváček bol na javisku komik, v šatni ani nie, ale bol kamarátsky a obetavý. Pre mňa bol zaujímavý aj v tom, že kým ja som odchádzal zo šatne posledný, on bol vždy prvý. Už vo výťahu bol takmer z kostýmu vyzlečený,“ vraví Sarvaš. „Aj Jožko Adamovič bol fajn chlap, ale z našej šatne najtichší. On si tam niekedy aj pospal. Ale zasa bol dravý, dokonca odišiel do Sovietskeho zväzu študovať réžiu. Niečo potom na Slovensku aj režíroval, ale prišla revolúcia a všetko bolo inak...“ vysvetľuje Sarvaš.
„Jožko Adamovič bol pojem a nielen tu. Jemu pesničky vymýšľali až na Kube. Bol to naozaj jeden uznávaný divadelný, filmový aj televízny herec. Bol dobrák, ale v osobnom živote sa trápil a nemal to ľahké...“ pridáva sa Hlaváček a spomína ďalej.
Záchranca Slezáček
„Ďurko Slezáček ma ixkrát zachraňoval pred komunistami, keďže bol v Národnom divadle predsedom strany. V jednej hre som mal povedať - učiť sa, učiť sa, učiť sa! - a ja som povedal trikrát za sebou - modliť sa, modliť sa, modliť sa! Ale tak to bolo v texte... A už bolo zle, že zosmiešňujem Lenina. Slezáček ma obhajoval až na Ústrednom výbore KSS. A boli aj iné prípady... Raz sme hrali na Sliači v amfiteátri s Mišom Dočolomanským predstavenie. On stál už na scéne a môj nástup bol taký, že som vpálil na javisko, padol som a povedal - do riti! Ale aj to bolo v texte. A zas komunistický papaláš napísal riaditeľovi divadla, že mi zakazujú hrať v Banskobystrickom kraji. A opäť to vysvetľoval Ďurko a trvalo to aj pol roka, kým ten zákaz zrušili,“ vraví Hlaváček.
Krátke lásky
Aj keď sa Slezáček stal šéfom činohry SND, nikdy zo slávnej šatne neodišiel. „Stále bol jeden z nás. Čo sa týka priateľstva, myslím si, že to už v divadlách neexistuje. My sme vedeli o sebe všetko. Vedeli sme, čo Ďurko Sarvaš vystrája, ktoré devy navštevuje a čo riadi, pretože mal obrovský organizačný talent,“ vraví s úsmevom Hlaváček.
„Každý sme mali obdivovateľky, ale my s Jožom Adamovičom najviac a chlapci v šatni sa nám vždy rehotali,“ spomína Sarvaš. „Bol som rozvedený, mladý, populárny, a tak tých lások bolo celkom veľa. Bola taká romantická doba. Po predstavení ma čakala fanúšička a išli sme si do baru Jalta zatancovať. Človek nemal strach prechádzať sa v noci popri Dunaji. Alebo sme na rande autom vybehli na Železnú studienku...“
Kúzelná šatňa
Šatňa č. 42 sa časom stala divadelnou legendou. Premlelo sa v nej všetko a všetci zo súboru. „Z tejto šatnice pramenilo dobro a láska ku všetkým členom divadla i tým, ktorý sa podieľali na predstaveniach. My sme sa tam nechodili len prezliekať, ale všetci si tam prišli podebatovať,“ vysvetľuje Hlaváček. „Garderobierka Valika varila kávu, sedelo sa, debatovalo, fajčilo aj nadávalo,“ spomínajú obaja herci.
Jedného dňa priniesol Hlaváček do šatne fľašu od mlieka a za posedenia v šatni začali vyberať peniaze podľa cenníka, ktorý vymysleli. „Za pitie kávy v šatni sa platilo 1 Kčs, za požičanie cigarety 1,50 Kčs, za svinské slovo 2 Kčs, za nadávku ,signatárom‘ - teda nám piatim, 4 koruny. A viedli sme o tom aj presný záznam. Zapisoval som to na zadnú stranu scenárov,“ hovorí Sarvaš. „Najčastejšie tam posedával Ivan Rajniak (†67), Fero Zvarík (†86), občas došiel Ferko Dibarbora (†70), Zuzana Cigánová (69), Eva Krížiková (82), Elo Romančík (†89) aj Božidara Turzonovová (74), ktorá si chodievala k nám požičiavať cigarety... Nadávalo sa na režisérov, komunistický režim, preberal sa futbal,“ opisuje Sarvaš. Najviac do kasy prispieval Ivan Rajniak, keďže najviac nadával. „Raz do šatne prišla Eva Krížiková. Rozprávala a nadávala. Ďuro Slezáček ticho sedel, počúval a zapisoval. Keď odchádzala, vraví jej, že zaplatí 20 korún, a ona: ,Za čo, vy hovädá?‘ A Ďuro pridal, že 24. Potom vyšla na chodbu a nadávala stadiaľ. Na to sme už dosah nemali, bola mimo teritória,“ smeje sa Sarvaš. „Ferko Dibarbora, ten zas chodil do šatne a zámerne nadával, a to len preto, aby prispel do fľaše. A keď mal Miško Dočolomanský tesnú košeľu alebo zle vyžehlené nohavice, nadával tak, až sa steny v divadle triasli,“ pridáva Hlaváček.
Najväčší dlžníci
Vo fľaši sa vždy nazbieralo toľko peňazí, že ich za 10-percentný úrok požičiavali. „Boli sme taká úžernícka jednotka. Napriek tomu si mnohí požičiavali, ale nikto sa nikdy nenahneval,“ vraví Hlaváček. „Najviac si požičiaval Ivan Rajniak, Ivan Mistrík (†47), Jožo Adamovič, Vlado Ďurdík ml. (†53), ale aj Elo Romančík. Presne sa zapisovalo, koľko si požičali a kedy to musia splatiť. Niektorí splácali veľmi ťažko a vzápätí si zas požičali. Na konci sezóny sme za peniaze nakúpili jedlo i pitie.“
Juraj Sarvaš počas roka poctivo zapisoval „brepty“ a príhody hercov z divadla a potom ich všetkým na fľaškovom posedení čítal. „Laco Chudík to nazval najväčšou satirou,“ hovorí.
Úžasné historky
Najvtipnejšie príhody sa spájali s hercom Elom Romančíkom. „O ňom sa najlepšie písalo, pretože bol taký popletko. (Smiech) Typické pre neho bolo, že bol vždy ustarostený. Všetci sme veľa robili, ale on sa naraz učil aj tri scenáre a potom nadával. Raz prišiel v noci z televízie domov. Zastal autom pred garážou, otvoril ju a keď videl, že je prázdna, zľakol sa, že mu auto ukradli. Sadol do auta, že to ide oznámiť na políciu...“ smeje sa Sarvaš. „Samozrejme, že som to trochu prikrášlil, ale podstata tam zostala. Inokedy sme hľadali jeho jesenný kabát. Hovorili sme mu, nech sa ide pozrieť, kde všade bol – v lekárni, v zelovoci... O pár dní sa priznal Slezáčkovi, že kabát našiel doma na vešiaku, ale bol zakrytý druhým kabátom a určite mu to naschvál urobila svokra. Alebo: kedysi sa topánky nedávali priamo do opravy, ale sa zbierali v zberni a odtiaľ sa posielali obuvníkovi. Raz si išiel Elo po topánky. Podal lístok a obsluhujúci mu začal veľmi úctivo ďakovať. Elo sa ho nechápavo pýtal, za čo mu ďakuje.
Až potom zbadal, že mu podal lístok na premiéru a lístok od topánok poslal ako pozornosť doktorovi. Vždy, keď sa niekomu s niečím priznal, nechcel, aby mi to povedali,“ smeje sa. „Alebo raz s Annou Javorkovou (63) robili popoludní v televízii. Keďže nemala auto, poprosila ho, či ju odtiaľ zvezie do divadla. Súhlasil, vyložil ju pred divadlom a odišiel domov. Malo to však háčik - v tom istom predstavení hral aj on!“
Časopisy z Kuby
Juraj Sarvaš si veľa pamätá, ale aj on bol veľký výmyselník. Raz cestou z Kuby s medzipristátím v Toronte nakúpil erotické časopisy s nahými ženami a na fľaškovom posedení všetkým povedal, že si môžu prelistovať odborárske časopisy z Kuby. „Po jednom sme ich púšťali do miestnosti, kde boli rozložené, ale každý musel za to zaplatiť 5 Kčs. Smiešne bolo, keď Martin Gregor (†75) zakričal, že dá znova päť korún, nech ho pustíme aj druhý raz,“ spomína Sarvaš.
„Dnes nám chýba nielen šatnica, ale hlavne tí ľudia, ktorí sa v nej stretávali... Aj dnes sa ešte robia fľaškové posedenia, ale s tými našimi to už nemá nič spoločné,“ skonštatuje na záver Hlaváček.
