Proti okupantom sa postavila časť slovenskej armády, partizáni a pridávali sa k nim tisícky ľudí. Mnohé ich hrdinské príbehy sú známe, o iných sa dodnes hovorí iba v kruhu rodiny. To, čo my dnes nazývame hrdinstvom, oni brali v tých časoch ako svoju samozrejmú povinnosť voči svojej vlasti.
Juliana Bohunčáková (87): Hrozbou boli Nemci aj partizáni
Liptovská Teplička leží uprostred hlbokých lesov pod Kráľovou hoľou na začiatku Nízkych Tatier. Boli tu hneď tri partizánske oddiely a priamo v Tepličke pôsobila partizánka skupina Jánošík. Po vypuknutí povstania narukovalo z dediny 150 chlapov do Brezna. Veľa pamätníkov už nežije, ale pani Juliana Bohunčáková si na tie krušné časy dodnes jasne spomína.
„Prvýkrát som sa stretla s partizánmi, keď sme im odnášali jedlo,“ začala svoje rozprávanie bodrá starenka Júlia. „Vachtar vybubnoval v dedine, že treba doniesť jedlo do starej školy. To bolo aj trikrát do týždňa. Doniesla som zemiaky a múku. ‚A slaninu alebo mäso nemáte? To máme jesť jalové halušky?‘ opýtal sa jeden z partizánov. Tak som pekne zašla domov, našim som povedala, nech mi odkroja kus slaniny, a odniesla som im ju. Inokedy prišli partizáni k nám domov a chceli nám zobrať vola. Na mäso. Otec nechcel dovoliť, na gazdovstve sme ho potrebovali. A tak im sľúbil, že im strelí v lese divinu. Partizánom sa to tak zapáčilo, že o týždeň prišli znova, nech strelí...“
Štrnásťročná Julka chodila pracovať do Svarína s otcom do lesa. Sadila stromčeky a spala v lesnej chate aj s inými ženami. Raz, keď dolinou stúpali k chate, videli dvoch partizánov, ako si lopatkami kopú jamu. „Zrazu na nás vybehli dvaja Nemci s puškami a kričali: ‚gewek bude schisn!‘ Boli sme možno 30 metrov od nich, keď sme počuli výstrely a chlapci už ležali v hroboch. Keď sme boli už skoro hore v doline, prišli k nám ďalší partizáni. Boli hladní a museli sme sa s nimi podeliť o všetko naše jedlo, čo sme mali na celý týždeň. A v chate, kde sme prespávali, sme zase našli Nemcov. ‚Vy ste partizáni,‘ povedali a chceli nás zastreliť. Našťastie lesník vedel po nemecky a vysvetlil im, že tam pracujeme. Vyhnali nás von a za naším chrbtom chata vyletela do vzduchu. So všetkým, čo sme tam mali. Nemci, partizáni, prestrelky... To bola naša každodenná súčasť života od leta 1944 až do konca vojny.“
