Dôvod? Ešte pred rokom 1989 sa Jozef Krivička rozhodol emigrovať z totalitného Československa na Západ a jeho život sa začal uberať úplne iným ako hereckým smerom. Dnes žije na Floride a prednedávnom bol na návšteve v rodnom Cíferi (okr. Trnava). A tam sme sa s ním stretli a vyspovedali ho. Medzi jeho školských súpútnikov a hereckých kolegov patria Anka Javorková, Hana Gregorová, Zuzana Kronerová, Vlado Černý, Štefan Kožka, Vlado Jedľovský, Peter Šimun či nebohí Marián Zednikovič († 55) a tiež Jaro Filip († 51). Začínal s partiou hercov, ktorí si nezávideli, naopak, snažili sa byť dobrými v záujme spoločného výsledku, a nie aby zo seba urobili hviezdu.
Krvavá Nevera
„Pri filmovačkách bolo vždy veľa srandy a vtipných situácií. Ani pri nakrúcaní Nevery po slovensky to nebolo inak. V treťom diele, keď príde Etela aj s otcom a dvomi bratmi hľadať Domina a Karola, bola scéna bitky. Ja a Jano Hrabina sme mali biť Joža Holeca, ktorý akože ovládal karate. Normálne sa takéto scény dlho dôkladne nacvičujú, udiera sa do luftu, aby sa nikomu neublížilo. Lenže čo čert nechcel, Hrabina mal pre niečo v zuboch Holeca, a tak ma nahovoril, že Holec dostane počas prvej ostrej klapky ozajstnú nakladačku. Veľa sa teda nenacvičovalo a keď režisér Juraj Jakubisko zavelil - ostrá, strhla sa taká mela, že sme s Holecom prerazili drevenú stenu a potom vyfasoval takú nakladačku, že krv striekala na všetky strany. Chudák Jožko Holec mal hubu krvavú a my s Hrabinom ruky... Ale režisér Jakubisko bol spokojný,“ spomína na nakrúcanie slávnej filmovej trilógie Nevera po slovensky.
Rebel
Ani v divadle o pikantné zážitky nebola núdza. „Raz, bolo to v prvom roku môjho angažmán v Trnave, niekedy v zime malo byť predstavenie Scapinove šibalstvá v kultúrnom dome v Topoľčanoch. Maroš Zednikovič hral Scapina a ja jeho sluhu Silvestra. Režíroval to Blaho Uhlár, ktorý mal na tom zájazde zároveň umelecký dozor. Prišli sme tam, v provizórnom hľadisku aj na javisku zima ako na Sibíri. Oblečení sme boli v rámci režijnej koncepcie športovo, konkrétne ja v tielku a trenírkach. V hľadisku sedeli asi traja ľudia v kabátoch a v baraniciach pri dymiacich liatinových kachliach a búchali bagandžami o dlážku, aby sa trochu zahriali,“ opisuje. „Od zimy nám drkotali zuby, tak vravím, pre boha živého, my tu ochorieme, to predstavenie nemôžeme odohrať. Ak ochorieme, budú ohrozené aj ďalšie predstavenia... Blaho Uhlár sa zamyslel a vraví: Tak to nehrajme!“
Vo fujavici sa vrátili domov a na druhý deň si ho zavolal riaditeľ divadla a oboril sa naňho: „Krivička, vy ste rebel! Vy ste burič!“ „Pozeral som a nechápal, o čom hovorí. Vraj som zorganizoval v Topoľčanoch vzburu. Keď som sa ohradil, že som len povedal, že je zima, on na to: A čo naši otcovia a dedovia v pamätnom štyridsiatom štvrtom – tým nebola zima v horách?!“ usmieva sa pri spomienke.
Emigrant
V čase, keď sa rozhodol utiecť na Západ, mal doma naštartované na sľubnú kariéru. „Emigrovali sme s rodinou 10. júla 1986 na trinásťročnej embéčke s dvomi kuframi a dvomi malými deťmi. Každý sa čudoval, prečo som to urobil, veď som mal dom, auto, manželka pracovala ako farmaceutka, ja som dostal zaujímavé ponuky vo filme a v divadle. Lenže mňa nebavilo držať hubu a krok. Raz som prišiel domov a vravím synovi: Michalko, akú básničku si sa naučil v škole? A ten desaťročný chlapec mi začne recitovať: Ďaleko je Moskva zlatá a ja tam mám kamaráta! Skoro ma vystrelo – akého kamaráta ty máš v Moskve?!“ rozohní sa aj po rokoch dnes už obyvateľ Floridy.
Bezsenné noci
Prvé mesiace, ba aj roky v emigrácii v nemeckom Heppenheime boli náročné. „Tri roky som nespal. Stále sa mi snívalo o tom, že som sa dostal naspäť do Československa a nemôžem sa vrátiť do Nemecka. Emigrantské sny sú najhoršie, neželám ich nikomu.“
Hoci rodina dostávala peniaze na stravu, oblečenie, školské potreby, bolo to frustrujúce. „Pracovať sme stále nesmeli, lenže ja som neemigroval preto, aby som tam sedel na zadku!“ vysvetľuje Krivička, ktorý v tom čase nevedel dobre po nemecky. „Prvé roky čakáš poštára. Príde dobrá správa, dostaneme azyl? Lenže dobrá správa nechodila, tak sme si povedali dosť – musíme sa postaviť na nohy!“
NSR Krivičkovcom azyl zamietla. „Pritom tá istá NSR nám platila právnika! Súd napokon rozhodol, že nám bol azyl pridelený, ale päť minút pred polnocou, keď mal byť platný, sa príslušný úrad odvolal a azyl nám zobrali,“ vraví herec a pokračuje: „Manželka začala praxovať v lekárni a ja som začal ako skladník v americkej firme. To všetko iba na základe dočasného pracovného povolenia, ktoré sme museli každého pol roka obnovovať. Trošku sme sa finančne postavili na nohy, kúpili sme si starý domček, ktorý som zrenovoval, a po siedmich rokoch sme požiadali o nemecké občianstvo. Deti občianstvo dostali a my s manželkou nie.“
Florida
Na 15. výročie svadby kúpil manželke aj sebe letenky na Floridu. „Prvýkrát po svadbe sme boli na dovolenke, a to hneď za veľkou mlákou v Miami Beach.“ Osudným sa im stalo mestečko Naples, známe množstvom golfových ihrísk, nádhernou prírodou a nekonečnými plážami. Napriek tomu, že mali v Nemecku dom, rozhodli sa žiť v teple na Floride. „Založili sme si s manželkou firmu, robili sme upratovanie. Z peňazí za dom v Nemecku sme kúpili dva domčeky a byt. Na bývanie aj na prenajímanie, ako investíciu...”
Takmer zomrel
Americký happy end sa však takmer nekonal. „Mal som 48 rokov a dostal som mozgovú príhodu,“ šokuje Krivička. „Zobrali ma do nemocnice, ležal som nehybne a počul, ako lekár hovorí žene, že sa má pripraviť na najhoršie. Bolo nás tam asi päť pacientov, medzi nami len závesy. Lekári sa zhovárali, že uvidia, kto do rána vydrží... Ráno odhrnuli závesy a bol som tam sám!“ vraví a nedokáže skryť slzy v očiach. Z jeho slov mrazí.
„Previezli ma do inej nemocnice. Prišiel za mnou farár a chcel mi dať posledné pomazanie. Odmietol som ho s tým, že keď mi ho dá, zomriem. Odišiel a ja som prežil,“ usmeje sa sympatický šesťdesiatnik, ktorého manželka postupne učila jesť, chodiť, písať… Trvalo to vyše roka. „Po tejto udalosti som začal premýšľať, čo robím v živote zle. Uvedomil som si, že hodnoty ľudského života a hodnoty ozajstného šťastia spočívajú v niečom inom. Nie v peniazoch, v majetku, ale vo vzťahoch. V rodinnom šťastí...“
Spisovateľ, investor
Napriek všetkým životným vzostupom a pádom je rád, že sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. Zo syna Michala a z dcéry Sylvie vyrástli hodnotní mladí ľudia, ktorí sa v Amerike uplatnili a na návrat nepomýšľajú. „Ja som začal písať knihy. Ešte stále pracujem na novele s názvom Za vodou. S bonmotom: Novodobý Jánošík - Nakradol, nazbíjal, utiekol za mláku, chudobe odkázal, že ju má na háku! Mnohí ľudia z bývalého Československa, ktorí zbohatli, prichádzajú na Floridu, kupujú si tam domy, zásadne v hotovosti. Investujú, prichádzajú s novými manželkami, začínajú nový život, vybavujú si víza, občianstvo alebo zelenú kartu. Každý z nich potrebuje nejaké bývanie. A keďže my s manželkou robíme v realitách, viem o tom svoje, takže o inšpiráciu nie je núdza,“ vraví Krivička, ktorý sa nedávno rozhodol písať a vydávať vo vlastnom vydavateľstve na Floride obrázkové knihy pre najmenších.
