V Banskej Štiavnici nenájdete zaľúbencov, ktorí by nepoznali príbeh nenaplnenej lásky medzi národovcom Andrejom Sládkovičom (* 1820 - † 1872) a jeho milou Máriou Pischlovou (* 1820 - † 1899). Práve ona bola pre básnika múzou pri písaní básne Marína.
Pod oknami jej domu v dolnej časti Námestia Sv. Trojice, kde Marína prežila väčšinu svojho života, je mreža plná zamknutých zámkov ako symbolov lásky zamilovaných dvojíc. Traduje sa, že práve z týchto okien Marína vyzerala svojho milého Andreja. „Pischlovci boli veľmi zámožná a vážená rodina. V Štiavnici vlastnili viacero domov. Marínin otec Pavol bol vychýreným garbiarskym majstrom a zasadal aj v mestskej rade. S druhou ženou Katarínou mal štyri deti,“ hovorí náš sprievodca muzeológ Andrej Ebert (69) z Banskej Štiavnice.
Dom Maríny
To nás však už pred domom Maríny vyčkáva jeho nový spolumajiteľ Ján Majsniar (53), ktorý nám vysvetľuje: „Sme traja spoluvlastníci a dom sme kúpili pred dvoma rokmi za 240 000 eur. Rekonštrukciou prešiel v roku 1993, takže nebol v zlom stave. Momentálne opravujeme strechu a fasádu, čo nás bude stáť okolo 60 000 eur.“ Práve na fasáde je umiestnená aj pamätná tabuľa, ktorú v roku 2004 odhalila Marínina praneter Eva Chlepková.
Lukratívne izby
To už vchádzame na poschodie domu do dobovo zariadených izieb. „Sú to dve najkrajšie a najlukratívnejšie izby v dome. Zachovali sa tu fresky, maľované stropy, originálne fragmenty pôvodnej pece, podľa ktorých bol vyrobený celý obklad, kde sú zobrazené banské výjavy. Stadiaľto je najkrajší výhľad, či už na Námestie Sv. Trojice, Kostol sv. Kataríny, alebo na radnicu. Traduje sa, že to boli Marínine izby,“ vysvetľuje jeden z majiteľov domu.
„V liste vlastníctva máme zapísané vecné bremeno. Jednak na dom, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, a jednak zvlášť ešte na túto miestnosť ako Maríninu izbu. Využívať sa môže len na kultúrno-spoločenské účely. Takže my sme si pamätné miesto nevymysleli, už sme ho s tým kupovali,“ vysvetľuje Majsniar. „Naším cieľom je priblížiť ľuďom jej príbeh zaujímavou formou. Dom plánujeme obnoviť a úplne sprístupniť v roku 2020, keď uplynie 200 rokov od narodenia Sládkoviča aj Maríny,“ vraví Majsniar.
Spomienky na Marínu
Samozrejme, že zaľúbenú dvojicu z 19. storočia už nikto zo Štiavničanov nezažil. Ústne svedectvá obyvateľov mesta však zozbierala a spísala ešte začiatkom 20. storočia prekladateľka a spisovateľka Mária Kupčoková. Zistila, že Marína bola moletka strednej postavy s havraními vlasmi a modrosivými očami. Mala hlboký a vnímavý pohľad, bola charakterná, smelá, veľmi temperamentná a žila bezstarostným dievčenským životom. Gavalieri ju obletovali, v spoločnosti ju radi videli, keďže bola veselá, rada spievala a bola nevšedne bystrá.
„Marína sa so Sládkovičom spoznala, keď mali obaja 19 rokov. On študoval v Banskej Štiavnici na evanjelickom lýceu a v roku 1839 sa stal u Pischlovcov domácim učiteľom, pretože Marína mala ešte dvoch mladších bratov,“ rozpráva pán Ebert.
Najdlhšia báseň
V septembri 1840 odišiel Sládkovič študovať na lýceum do Bratislavy a odtiaľ na univerzitu do Halle v Nemecku. Sládkovič s Marínou si vymenili zásnubné prstienky - ona mu darovala zlatý prsteň, on jej dal strieborný pletený s belasou nezábudkou a bielou perličkou uprostred. Sládkovič chcel Marínu po návrate domov požiadať o ruku, no situácia sa zmenila. V roku 1842 zomrel jej otec. „O dva roky neskôr ju matka nútila vydať sa za bohatého pernikára Juraja Gerzsöa. Sládkovič jej nechcel stáť v ceste,“ rozpráva muzeológ Ebert.
Z Nemecka sa Sládkovič vrátil v roku 1844 a zastavil sa aj v rodnom dome Maríny. Jej matka ho však neprijala dobre, a tak mu bolo jasné, že Maríninu ruku získa jeho sok, čo sa aj stalo. Práve na prelome rokov 1844 a 1845 napísal Sládkovič najdlhšiu zamilovanú báseň Marína s 291 slohami. Rukopis poslal Sládkovič Maríne, už keď bola vydatá, a tá ju opatrovala až do svojej smrti.
Pani pernikárová
V máji 1845 sa Marína vydala za pernikára. „Aj naďalej žila v rodičovskom dome, pretože ho dostala ako veno, a porodila päť detí. Prvá dcéra zomrela rok po narodení, druhá, keď mala pätnásť rokov. Zostala jej dcéra Mária, syn Karol a Ján,“ vysvetľuje Ebert. Keď mala Marína 65 rokov, ovdovela. O dom aj Marínu sa staral syn Ján s nevestou Lujzou, ktorá však rok nato zomrela. Podľa Kupčokovej pár dní po pohrebe pri prechádzke na Klingeri Marína nešťastne spadla do jazera. Zachránil ju starý strážnik Mojička.
Ďalšou tragédiou pre ňu bola smrť jej dvoch vnukov, ktorí zomreli v jednom týždni na šarlach. Keď Marína pochovala syna Jána, ktorý zomrel ako 34-ročný, aj dcéru Máriu v Budapešti, rodný dom predala Ondrejovi Ďurkovičovi za 12 000 zlatých a odišla bývať ku kmotrovcom. Po dlhodobom trápení zomrela 22. mája 1899 vo veku nedožitých 79 rokov. Na pohreb prišiel aj jej syn Karol z Budapešti, ktorý ju jediný prežil. Niekoľko dní po maminom pohrebe sa však zastrelil...
Rodák Dežo Hoffman
Na úplne opačnom konci povyše Námestia Sv. Trojice, takmer pri lese, stojí učupený neveľký dom so židovskou hviezdou a s pamätnou tabuľou na svetovo uznávaného fotografa Deža Hoffmana. „Je to jeho rodný dom. Narodil sa v ňom v roku 1912, ale prežil tu len prvé tri roky života. Do jeho rodného domu sa dostať nedá, pretože je v osobnom vlastníctve dvoch Štiavničanov,“ hovorí Ebert.
Hoffmanov život nebol jednoduchý, ale zato pestrý. Lákala ho práca za kamerou, nakoniec ho preslávila fotografia. V roku 1934 odišiel z Československa do Paríža, po päťdesiatke sa stal dvorným fotografom Beatles, ale aj mnohých ďalších skupín a osobností, ako boli Rolling Stones, Charlie Chaplin, Marilyn Monroe, Frank Sinatra, Marlon Brando, Bob Marley, Louis Armstrong, Jimi Hendrix...
Náhoda
Nebyť vysokoškolského pedagóga, historika a teoretika fotografie Mariána Pauera, Slováci by o Dežovi Hoffmanovi asi ani nechyrovali. V mnohých rozhovoroch hovoril, ako ho objavil, keď videl na rakúskej televízii jeden dokumentárny film. „Spomínali fotografa z Horného Uhorska Deža Hoffmana a ja som v záberoch zazrel trojičný stĺp v Banskej Štiavnici. Film som nevidel od začiatku, tak som si od Rakúšanov vyžiadal jeho kópiu,“ vysvetlil Pauer, čo ho viedlo k pátraniu po slávnom slovenskom fotografovi. Hoffman zomrel 26. marca 1986 v Londýne, kde žil s manželkou aj dvoma deťmi.
Pauer chcel v Banskej Štiavnici založiť Hoffmanovo múzeum v jeho rodnom dome. „Ten dom pod kopcom je úžasný. Namiesto kuchyne je jaskyňa. Pripomína jaskynný klub Cavern Club v Liverpoole, v ktorom The Beatles začínali,“ povedal Pauer, ktorému sa napriek veľkému úsiliu múzeum založiť nepodarilo.
Sestry Vášáryové
Takmer uprostred Námestia Sv. Trojice stojí dom, v ktorom vyrastali známe sestry Milka (74) a Magda (68) Vášáryové. „Mama Hermína pochádzala z Hornej Štubne, kde sa narodila Milka. Magda prišla na svet už v Štiavnici. Narodil sa tu aj ich otec Jozef, ktorý bol stredoškolským profesorom na chemickej priemyslovke. A ich starý otec bol vychýreným mäsiarom,“ spomína pán Ebert.
V dome, kde mali byt Vášáryovci, bola od začiatku 20. storočia Joergesova tlačiareň. Dnes je z neho penzión Gavalier. „Vášáryovci bývali na poschodí domu a bola to veľmi skromná a tichá rodina. Pán Vášáry sa preslávil aj tým, že zozbieral vtipy o slávnom štiavnickom Náckovi. Pamätám si, že na rohu oproti radnici sa pán profesor postavil vo vychádzkovej baníckej uniforme s kahancom v ruke a rozprával Náckove vtipy. Myslím, že to bolo v roku 1955 a snímala ho kamera. Potom to premietali ako žurnál v kine,“ vraví muzeológ.
Baletné vystúpenie
„Priatelili sa s rodinou lekárnika Kunscha, ktorí boli spišskí Nemci. Tam som sa ako malý chlapec stretával s Vášáryovcami aj ja. Patrili medzi vážené rodiny,“ spomína Ebert. „S Magdou som dokonca chodil na balet. Zo spoločného vystúpenia v päťdesiatych rokoch, kde nám obom šila moja mama kostýmy, máme aj fotku. Pamätám si, že Magda bola vtedy štrbavá a jej mama jej zakázala, aby sa usmievala,“ smeje sa. „Mimochodom, jej mama bola veľmi pekná žena a učila na základnej škole. Aj Miluška chodila do baletu a vynikajúco tancovala. Miluška sa podala na otca, Magda na mamu. Ale obe sú to skvelé dámy. Magda je v Štiavnici častým hosťom, lebo chodí s dcérami na chatu, ktorú majú po rodičoch na Počúvadle.“
Herečky
Keď sa v Štiavnici a jej okolí v 50. rokoch nakrúcal film Dáždnik svätého Petra, zahrali si v ňom aj vtedy 16-ročná Milka a jej otec. Práve pri tomto filme sa spoznal s hercom a neskoršie režisérom Martinom Ťapákom, ktorý pootvoril rodine Vášáryovej dvierka do sveta herectva.
„Najskôr odišiel do Bratislavy pán Vášáry a potom celá rodina. Keď Miluška išla už ako herečka na festival do Cannes s Werichovým filmom Až přijde kocour (1963), moja mama jej šila šaty,“ spomína náš sprievodca Ebert. Aj Magda, ktorá maturovala už v Bratislave, nakrútila viaceré slávne filmy, medzi inými aj Markétu Lazarovú.
Magda sa po prvý raz vydala za herca Dušana Jamricha. S odstupom času médiám priznala, že to bola veľká chyba. „Ja sama som tiež urobila pre lásku zopár hlúpostí. Hlavne som vliezla do niekoľkých vzťahov, do ktorých som liezť nemala,“ nepriamo naznačila svoju mladícku nerozvážnosť. O jej hýrivom bratislavskom živote sa však doniesli chýry až do Štiavnice.
