V lete jeho rodinu postihla tragédia. Manželka Simona skolabovala v šiestom mesiaci tehotenstva a zomrela. Dvojčatá, ktoré nosila pod srdcom, sa podarilo zachrániť. „Hokej mi čiastočne pomáha aspoň na chvíľu zabudnúť, chalani v kabíne sú mojou oporou,“ povedal pre denník Blesk Juraj Valach.
? V nedeľu ste odohrali prvý extraligový zápas. Nepremýšľali ste, že by ste hokej na čas zanechali?
„V tejto chvíli je to pre mňa ťažká otázka ... Ale myslím, že vzhľadom na to, čo sa stalo, je asi lepšie, keď som v kolektíve. Chalani okolo mňa mi neustále pomáhajú. Pokračovať v kariére je lepšie, než aby som doma rozmýšľal, čo sa stalo. Som v kontakte s rodičmi, ktorí za dvojčatami pravidelne chodia do nemocnice. Ja tam tiež chodím, len čo mám voľno. Je to ťažké, musím to zvládnuť.“
? Ako často za dvojčatami jazdíte?
„Dá sa povedať, že keď bola príprava, jazdil som domov na Slovensko každý víkend na dva až tri dni. Na jej začiatku som dostal voľno, to som veľmi rád. Musel som si zariadiť nejaké veci, nešlo o mňa, ale o deti, pretože potrebovali, aby som bol s nimi, aby mali so mnou ako s otcom kontakt. Bolo to veľmi dôležité, som klubu veľmi vďačný, že mi to umožnil.
? Ale teraz sa začala sezóna...
„Teraz to bude ťažšie. Ale vždy, pokiaľ budeme mať v rámci kola voľno, tak tam pôjdem.“
? Človek si v týchto chvíľach uvedomí, že hokej je niečo bezvýznamné. Ako je pre vás ťažké sa naň sústrediť?
„Je to ťažké. Veľmi. Hlavne v tom, že som mal so svojou ženou naozaj nadštandardný vzťah. Som človek samotár a ona bola jedným z mála ľudí, ktorý mi rozumel, možno ani s rodičmi si až tak nerozumiem. Bohužiaľ, stalo sa, čo sa stalo. Život je taký a už to nejde vrátiť. Musím sa k tomu postaviť tak, ako to je. Hokej vždy bol súčasťou môjho života, nič iné neviem, ani som nikdy nič iného nerobill, ale teraz sa o deti musím postarať a uživiť ich. So starostlivosťou o ne mi pomáhajú aj rodičia mojej ženy.“
? Takže hokej vám pomôže v tom, aby ste deti zajistili.
„Samozrejme. To je môj hlavný zmysel.“
? Keď je hokej fyzicky náročná záťaž, pomôže vám v tom, aby ste všetko aspoň na chvíľu z hlavy dostal?
„Áno, musím povedať, že keď som na štadióne, keď trénujem, alebo som na zápase, tak nad tým toľko nepremýšľam. Samozrejme, sú ťažšie pocity, keď mám skoro depresiu, ale to skôr vtedy, keď som sám doma. Na štadióne sú to tie lepšie chvíle.“
? Iste vám pomáha i kabína, spoluhráči.
„Veľmi. Chalani sa snažia so mnou komunikovať a rozveseliť ma. Skrátka ma berú úplne normálne. Nikto sa ma na nič nepýta, maximálne, ako sa darí deťom, a za tento prístup som vďačný. Navyše, je tu vedľa chalanov, ktorých poznám ešte zo Slavie, takže mám s nimi hlbší vzťah. Veľmi mi pomáhajú, sú mojou oporou.“