Napriek tomu že 32. ročník festivalu bol pre mnohých celý rok očakávaným dôvodom stretnúť starých známych, väčšina návštevníkov prišla kvôli hudbe, a vekovo bola „mladšia ako samotný festival“. Program troch dní bol veľmi pestrý, uspokojil tak konzervatívnejších milovníkov jazzu, ako aj tých, ktorí v tomto žánri stále hľadajú niečo nové, objavné.
O najväčšie prekvapenie aj úspech sa postarala francúska skupina No Jazz, ktorá ukázala budúcnosť jazzu, priniesla na pódium nekonečnú energiu a radosť z hudby. Prvá skupina v histórií džezákov, ktorá postavila zo stoličiek kompletne celú sálu a roztancovala aj tých, ktorí jazz najradšej počúvajú posediačky.
V sobotu prekvapili aj rakúšania Random goes Brazil s fantastickým klavíristom Martinom Reiterom, obrovský úspech zožalo aj kubánske kvarteto Ignacia Berrou, hrajúce straight ahead jazz s karibskou dušou. Piatok patril jednoznačne Richardovi Bonovi, ktorý pozval obecenstvo na hudobný výlet naprieč Afrikou, Brazíliou a kolískou funku a jazzu.
Diváci vrúcne reagovali aj na maďarské ľudovky v jazzovom podaní skupiny Eleméra Balázsa s vokalistom Gáborom Winandom, ktorý očaril aj Al Jarreaua. Nesklamal ani Kenny Garrett, ktorý predviedol prečo je tophviezdou svetového jazzu. Nedeľa patrila známym menám - poľskej speváčke Anne Marie Jopek a Matt Bianco, fantasticky hrali aj newyorský gitarista Matt Marshak a slovenskí klavíristi Kováč, Šrámek a Krajňák.
Najväčšou odmenou pre organizátorov bol pohľad bol na bezstarostné, spokojné tváre, na úsmevy divákov a hudobníkov. Niekto sa tešil, niekto sa tešil menej, ale nakoniec sa tešili všetci.
Prežili sme džezáky
V nedeľu o polnoci sa posledným prídavkom od Matt Bianco skončili Bratislavské jazzové dni Slovenská sporiteľňa 2006. Džezáky boli už tradične vypredané – priestory PKO boli plné až po plafón, ľuďmi zvedavými na svojich obľúbencov, objavujúcimi nové mená.
Odporúčame z TIVI.sk
