Podobný osud však mal aj Samuel Činčurák z Ozdína (okr. Poltár). Svoje vojnové zážitky si písal do denníka, ktorý teraz vychádza knižne. Na stopu unikátneho denníka Samuela Činčuráka sa dostala skupina nadšencov, ktorí odhaľujú tajomstvá regiónu horného Novohradu.
„V zásade sa najviac zaujímame zhruba o obdobie rokov 1880 - 1989, o históriu každodennosti, zbierame fotografie z tohto obdobia zo všetkých obcí. Doteraz sa nám podarilo vydať osem kníh. Na knihe Samuela Činčuráka sme ako editori pracovali traja - Pavel Mičianik, vojenský historik, ktorý do knihy spracoval odbornú štúdiu, docent Július Lomenčík a ja,“ hovorí Mišo Šesták.
Buričský spisovateľ
Cesta k objaveniu vojnového denníka Samuela Činčuráka nebola jednoduchá. „Spracovával som texty z obecných kroník pre inú knihu. V kronike Ozdína ma zaujal zápis z roku 1936: Dostala sa totiž na povrch verejnosti jedna knižka Nové Slovensko. Pisateľa a pôvodcu tohto literárneho plodu nechceme zvečniť a biľagovať, ako na pranier stavia a biľaguje nesvedomite niektorých Ozdínčanov i živých i mŕtvych pod cudzím menom vo svojom spise... Nuž by to bolo chvályhodnou vecou, keď roľníckeho stavu človek zaoberá sa i literatúrou a i sám literárne plody hodné vzdelania a poučenia vydáva. Ale keď svoje pero zneužije, použije nielen šľachetným cieľom, ale i zlostne, zlomyseľne napádajúc česť iných, tak je ten nie hoden toho mena: spisovateľ.“ Kronikárom Ozdína bol miestny farár a nečudo, že sa mu zdvihla žlč, lebo autor knihy Nové Slovensko kritizoval aj farárov za nemravný život.
Zápis v kronike doviedol Šestáka k autorovi tohto kontroverzného diela - áno, k Samuelovi Činčurákovi. Ten bol v Ozdíne čelným predstaviteľom protialkoholického spolku Modrý kríž.
Vojnový denník
„Pri pátraní po ďalších informáciách o tomto zabudnutom spisovateľovi som narazil na článok o Činčurákovi, kde sa spomínal jeho denník z 51-mesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny, ktorú prežil ako osobný sluha vysokého dôstojníka,“ spomína Šesták fakty, ktorými sa zabudnutý Slovák nápadne podobá na českého Švejka. Ďalšie pátranie doviedlo nadšeného amatérskeho historika až k Činčurákovmu žijúcemu vnukovi - Ivanovi Mojmírovi Zoborskému, ktorý je profesorom na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre.
„Ako chlapec si pamätám, že mal neprehliadnuteľnú bielu bradu. Pravdepodobne len najbližšia rodina vedela o tom, že od nášľapnej míny mal poranenú prednú časť chodidla a bol nútený nosiť špeciálnu obuv. Z rozprávania jeho detí viem, že v mladosti bol veselý a ochotný každému pomôcť. Bol hlboko veriaci s výrazným národným a sociálnym cítením. Pritom to bol veľmi skromný dedinský človek so zmyslom pre spravodlivosť a zodpovednosť,“ spomínal jeho vnuk.
„V osemdesiatych rokoch minulého storočia som pri upratovaní povaly rodičovského domu spolu s náboženskými časopismi z rokov 1910 - 1940 objavil aj niekoľko rukopisov a publikácií starého otca a tiež kroniku obce Ozdín z obdobia druhej svetovej vojny,“ dodal vnuk.
51 mesiacov
Práve denníky z prvej svetovej vojny sú unikátom. „300 strán rukopisu dáva záruku, že zápisky Samuela Činčuráka nekĺžu po povrchu, ale vtiahnu čitateľa priamo do virvaru prvej svetovej vojny. Jeho 51-mesačné dobrodružstvo sa začalo v Srbsku, pokračovalo na ruskom fronte na Ukrajine a skončilo sa v Taliansku. Činčurák zovšadiaľ ponúka podrobné svedectvá. Chodil po svete s otvorenými očami, zaznamenával si nielen svoje zážitky, ale zapisoval si aj rozhovory s vojakmi. Bol veľmi kritický, nad videným a zažitým sa zamýšľal a nebál sa ísť aj do hĺbky,“ hovorí Šesták.
Samuel Činčurák slúžil v zásobovacej kolóne prevážajúcej zásoby z tylových oblastí na front. Ešte počas pobytu v Srbsku sa stal dôstojníckym sluhom - podobne ako známy Švejk. „Kým je však Švejk napísaný s humorom, Činčurákove spomienky zachytávajú realitu naturalisticky verne. Píše o tom, ako dôstojníci okrádali mužstvo, o správaní vojakov k civilistom, smilstve a znásilňovaní, rabovaní, chaose, alkoholizme, trestoch, úspechoch i bezhlavých útekoch rakúsko-uhorskej armády...“ dodáva Šesták.
SAMUEL ČINČURÁK (*1883 - †1952)
Narodil sa 28. júla 1883 v dolnozemskej dedine Pivnica (Pivnice) v súčasnom Srbsku. V roku 1906 začal študovať na novozaloženej misijnej škole v Katoviciach a neskôr na misijnom ústave v Hausdorfe v Sliezsku. V roku 1912 sa natrvalo usadil na Slovensku v obci Ozdín, v súčasnom okrese Poltár. Oženil sa a mal päť detí.
V Ozdíne pôsobil v spolku Modrého kríža, ktorého poslaním bolo vystupovanie proti alkoholizmu, hazardným hrám a nemravnému životu. Roky 1914 - 1918 strávil na bojiskách prvej svetovej vojny.
Celá literárna činnosť Samuela Činčuráka mala náboženský charakter. Sú to krátke poviedky, rozprávky pre deti, biblické výklady a romány. Najvýznamnejším dielom bol román Nové Slovensko, ktorý vydal v roku 1936. Tiež sa zaujímal o nové trendy v poľnohospodárstve.
Zomrel 14. novembra 1952 v Rimavskej Sobote.
Celé vojnové dobrodružstvo Samuela Činčuráka vyšlo nedávno v knihe Vojna. Prečítajte si pár úryvkov:
Neviestky v kočiaroch
„Poobede každý deň behali kočiare z mesta do mesta, vozili sa na nich dôstojníci rozličných trúp a oddielov, každý mal po boku v kočiare neviestku, ktorej sa do zubov vyškieral. Videl som vyšších lekárov od zdravotníckeho oddelenia, kde sa vozili s takými potvorami, daktorý aj dve mal vedľa seba. Hrozil som sa nad tou bezbožnosťou, ktorá sa prevádzala, no čo mohlo byť iné? Dámy sa žobrať hanbili, robiť sa im nechcelo, no a takto to bolo predsa veselo! Čo tam po mužovi, ktorý je v zákopoch, alebo padol do zajatia. Ženštiny sa boli tak rozpustili, nielen že sa s dôstojníkmi vozili až do zákopov, ale aj samé ta chodili a v zákopoch smilnili. Lekári si už nevedeli rady, bo denne celé húfy prichodilo nakazených oboch pohlaví. Boli vydali rozkaz také ženy pochytať, čo sa nachodili kolo zákopov, čo ich nebolo málo nazbieraných, no tie mestské, fajnejšie, trávili hlúpych mužov ďalej.
Vrchné vojenské veliteľstvo bolo zakázalo, že dôstojníci a poddôstojníci aj vojaci, ktorí nemajú prácu v meste, nesmú do mesta, bo dôstojníci chodili každý večer do Czernowitza do kina a odtiaľ ku neviestkam. Bolo vraj zistené, že jeden večer dvaja ruskí dôstojníci boli v kine ako špióni prezlečení v civilnom obleku a tu pozorovali, čo sa deje v Rakúsku. Druhé, že v zákopoch nebolo dôstojníkov, že sa vraj po meste prechodili. Nové nariadenie naviedlo dôstojníkov na novú špekuláciu. Neviestky sa prezliekli do dôstojníckych šiat a na cudzie dovolenie prechodili cez most, chodili do frontu, veď vojak na varte čítať nevedel a potom či on pozná všetkých dôstojníkov? Hlavne keď ukázal kus papiera a ešte lepšie ak posotil fľašku s rumom, za ktorú by bol aj celú ruskú armádu pustil a nie dôstojníka alebo poddôstojníka zo svojho vojska. Veselý vojenský život v Czernowitzi neprekazilo ani vyššie komando.“
Kto zakáže opilcom piť?
„Stotník P. si nevedel dať rady s ľuďmi, ktorých mal pri koňoch – tí, čo mali s koňmi ísť, bo sa veľmi opíjali. Chlapi mali denne tri koruny a stravu, nič nerobili a aby si čas ukrátili, pili ako dúha a opilí sa váľali. Stotník P. prísno zakázal, že nesmia piť, no kto zakáže svini, keď je v kaluži, aby si neľahla do nej? Stotník bol zakázal, že nesmie nikto do dediny a tým, čo predávali medzi nás, nesmeli sa ku nám priblížiť, no čo nevyhútajú ženy, ktoré prinášali a predávali – tie sa ošmietali po kukuriciach kolo nás a keď dakto šiel ta na svoju potrebu, tak ho ponúkali s páleným.
Jedného dňa náš jeden vojak popil jednej dievčiny pálené a oraboval ju o šesť korún. Tá prišla ku feldvéblovi, čo bol nad koňmi. Že feldvébl bol tiež kamarát z mokrej štvrti, bo i on chodieval do kukurice píjať, stal podľa dievčiny a dal nás všetkých autretovať, aby ukiazala toho, čo ju okradol. Bolo nás drahne, no predsa poznala, maďarského cigáňa. Ako tak stojíme a čakáme dlhú kázeň, príde kadet a spýta sa, prečo je autret. Feldvébl predstúpi pred neho a vyrozpráva mu udalosti. Kadet sa obrátil k devuche a krikom na ňu: ,Ako si sa smela sem opovážiť prísť predávať, keď je to prísne zakázané? Dobre urobili, že ti peniaze zobrali, mali ťa ešte do zadku vykopať, marš preč! A vy abtreten!‘“
Holé sa nechali fotografovať
„Po peknom čase prišlo daždivo a noci schladli. Páni si hľadali byt a si ho aj našli u jednej sedliackej rodiny. Domáci mali dievča šestnásťročné a jedna vydatá 22-ročná, len aj tá bola doma, bo muž jej bol na vojne a pri svokre nemohla to robiť, čo pri svojej mamičke. Bola v druhom stave, od koho, to len ona vedela. Nadporučík Šetela hneď sa skamarátil a nielen dôstojníci, ale aj poddôstojníci šli na ne, boli si blízka rodina, dobre že nepovstali si „pertum“. Jedného dňa nadporučík Šetela to šestnásťročné dievča na záhrade od hlavy po pás holé fotografoval, aj rodičia dievčaťa tu stáli a smiali sa na tej práci, boli ešte pyšní, že majú dievku s veľkými cecky. Keď som im aj jej dovrával, že je to hriech, nahnevali sa mi, veď čo by si oni jednému vojakovi dali povedať, keď sa kamarátili s dôstojníkmi. Nadporučík Šetela pred druhými pánmi, keď im ten obrázok ukazoval, hovoril ku mne, aby som tú rodinu priviedol na dobrú cestu, že vraj on sa len nažartoval, že ju tak odfotografuje a ona hneď bola hotová. Musel som povedať, že to s takými ťažko ide, ktoré sú si vedomé, že zle nerobia, keď sa dajú holé fotografovať. Nielen do pásu prsia, ale mali obrázky, čo úplne celkom holé ženy odfotografovali. Ó, to je hrozné."
Smutný koniec vojny
„Dnes húfne idú Tiroláci domov, každý nesie, čo si naraboval. Už vidíme, že neni dobre, naši vojaci sú nespokojní, násilne zabili kravu, sliepky, husi, kačice a morky, čo bolo od dôstojníckej kuchyne, to si rozobrali, ba aj dôstojnícky magazín je celý vyrabovaný. Páni dôstojníci sú vo veľkom strachu, boja sa, že ich pozabíjajú, daktorí už utiekli... Keď sme sa naobedovali, popriahali kone a ponáhľali, aby nás ešte zrážka tam nezastihla. Cesta bola preplnená povozmi, preto sa muselo len krokom. Vo Francifeste všetky vojenské skladištia boli spálené a roznesené, zbrane všade po ceste nahádzané, poľné kuchyne ponechávané a rozbité. Večer cesta sa trochu uvoľnila, preto sme temer celú noc šli. Pred ránom sme kŕmili a trochu zdriemli a druhý deň ďalej šli. Cestou všade po járku povyvracané ťažké automobily. Motorové delá 35 cm rad radom na ceste rozbité. To nás uistilo, že sa vojna skončila. Cestou sme stretli bavorské vojsko, ktoré prišlo, aby obsadilo tirolské hranice, lenže keď nás videli, bez poriadku na zlom krky utekať, tak boli smutní a akísi bez chuti, nechcelo sa im kupredu, niektorí mi povedali, čo som sa s nimi zhováral, že aj oni rýchlo dokončia.“
(Samuel Činčurák svojho dôstojníka odprevadil do Prahy, kam dorazili 15. novembra, a domov k svojej rodine sa šťastne vrátil 19. novembra 1918.)
Skaza
„Vedľa cesty v jarku ležal mŕtvy obhorený vojak, už sa bol nadul. Čo šli peši, hovorili, že neďaleko cesty v tráve ich videli viac ako päťdesiat ležať, čo ich muselo byť ďalej na tej čiare? Títo všetci boli podusení zádusným plynom od Nemcov, to bolo niečo hrozného sa na to dívať! Zaveľa som musel na to myslieť a boli mi pred zrakom tí úbohí Rusi, kde dokončili svoj zemský život a za čo?“
