Matocha bol posledný z niekdajších československých olympionikov žijúcich na Slovensku, ktorý štartoval na prvých OH po druhej svetovej vojne v Londýne 1948. Súťažil aj v Helsinkách 1952. Keď mal 89 rokov, do Londýna sa vrátil – ako hosť Slovenského olympijského výboru na OH 2012. V tom čase ešte bol na svoj pokročilý vek čiperný a vitálny, ale potom postupne začal mať čoraz väčšie zdravotné problémy. Posledné obdobie života strávil najstarší olympionik SR v penzióne.
Jan Matocha drží jeden večný kajakársky vytrvalecký rekord – v roku 1959 zvládol trať maratónu České Budějovice – Praha za 13 hodín. Po prehradení Vltavy už tento rekord nikto nemohol prekonať. Pretekársku kariéru v Tatrane Karlova Ves ukončil so 14 titulmi majstra ČSR. Trénerskej práci sa venoval najprv v Tatrane, potom v Slávii UK Bratislava, pričom celé desaťročia zasvätil príprave mládeže. Medzi jeho zverencami boli napríklad majstri ČSSR, olympionik Ľubomír Kadnár (neskôr dlhoročný šéf slovenského aj federálneho zväzu rýchlostnej kanoistiky), Vladimír Trepák a Roman Buček, dlhoročný športový riaditeľ SOV.
Slovenský olympijský výbor ocenil celoživotné príkladné pôsobenie Jana Matochu najprv udelením Ceny fair play SOV (1995) a potom aj Strieborných kruhov SOV (2003). Pred štyrmi rokmi pri zapaľovaní olympijského ohňa na úvod celoslovenskej štafety s Posolstvom Hrám XXX. olympiády v Londýne dostal ako najstarší olympionik poctu odovzdať olympijský oheň účastníkom OH 2012 Danke Bartekovej a Samuelovi Piaseckému, a tým symbolicky premostiť dve olympiády v Londýne.
