Kedysi tvorili nerozlučnú dvojicu, hrali futbal, chodili spolu do školy, často peši dreli topánky aj 10 km. Jozef mal v deň úmrtia svojho niekdajšieho súputníka dokonca zlé tušenie. Za kamaráta, s ktorým sa verejnosť v stredu rozlúčila na Bratislavskom hrade, sa bude modliť.
Jozef Mríz (86) pozorne sledoval správy aj o najmenšej zmene zdravotného stavu Kováča. „V stredu som mal zlú predtuchu, po ôsmej som na Michala intenzívne myslel,“ hovorí Jozef a smutne dodáva, že za kamaráta sa bude modliť. „Poznali sme sa odmalička, bývali s mamou oproti nám,“ pokračuje a dodáva, že chodili spolu na základnú školu, do meštianky i na obchodnú akadémiu. „Boli časy, keď sme chodili do meštianky len my dvaja. Ráno nás vozili konské povozy, naspäť sme veľakrát museli ísť z Humenného peši,“ spomína Mríz.
Chodievali aj na zábavy, hrávali futbal či šachy. Po obchodnej nastúpili do učtárne, Michal tam však pracoval len rok. „Potreboval si zarobiť. Išiel na vysokú, vždy bol ambiciózny a chcel niečo dokázať,“ vraví s tým, že potom sa ich cesty na istý čas rozišli. „Zrazu som Michala videl v televízii ako ministra. Bol som naňho hrdý. Keď prišiel do Ľubiše ako prezident, nezabudol na mňa. Aj sme si spolu štrngli,“ vraví s úsmevom. Najviac ho mrzí, že sa už nestihli naposledy stretnúť.
