Hoci sa mu teraz darí a je hneď v niekoľkých televíznych projektoch, nie je v balíku. Starosti mu robí aj kauza jeho rodičov, ktorí sa pre finančné problémy dostali dokonca až pred súd...
Každý z projektov je úplne iný. Vo štvorici po Slovensku je receptom na spoznávanie Slovenska v sprievode uletených kamarátov, Dobre vedieť! je vedomostná súťaž, kde vytvárame zábavu tým, že sa pokúšame uhádnuť správnu odpoveď na „zapeklité“ otázky, a teda ukazujeme, akí sme blbí. (Smiech) A Atletiko Cvernofka je seriál z futbalového prostredia.
V relácii Dobre vedieť! sa niekedy človek nestačí čudovať, čo sa všetko dozvie. Hanbíte sa, keď niečo neuhádnete?
Niekedy mám pocit, že niečo viem, potom vás niekto spochybní a o dve minúty zistíte, že ste mali pravdu. Celý život som sa riadil intuíciou a veľa ráz je prvotný impulz správny. Človek je však tvor zamotaný a ja som ešte zamotanejší. Stres robí svoje, ale veľmi ma to všetko okolo toho baví. Určite sa hanbím za niektoré fakty, ale ako sa hovorí - čo sa za mladi naučíš, na starobu akoby si našiel. Alebo aj nie...
Čo je dobré vedieť o vás?
Fungujem podľa svojej zakorenenej spravodlivosti. Nemám rád, keď niekto hovorí do vetra a chce vám pomôcť len v rámci konvencií alebo keď neplní svoje slovo. Nemám rád zbabelosť. Trápi ma aj to, že dnes si ľudia nevedia na seba nájsť čas. Ja sa snažím vypnúť, či už doma, alebo v Banskej Štiavnici. To je moje obľúbené mesto. V posledných rokoch tam všetci naháňajú svoje zblúdilé duše, ale ono má naozaj svojho ducha a okolie je čarovné. A aká bola otázka? (Smiech)
Ešte ste si v Štiavnici nekúpili chalupu?
Už dlho sa na to chystám, ale nechcel som si brať ďalšiu hypotéku. Jednu už totiž mám na byt. Keby si vaši čitatelia mysleli, že som v balíku, tak nie som. Možno som zadlžený viac ako tí, ktorí žijú mimo Bratislavy. Takže, ak mi chcú závidieť hypotéku, pokojne sa s nimi podelím. (Smiech) No a čo je ešte dobré o mne vedieť? Asi to, že sa mi celkom darí byť majstrom faux-pas.
Čo také ste vyviedli?
Bolo to už dávnejšie, keď mi vo Vojenskej nemocnici v Bratislave vyberali mandle a vzápätí mi pod úrovňou pása navreli uzliny. Doktor ma poslal v župane s kartou v ruke do internej ambulancie a tam zasa sestrička do kabínky s tým, že ma doktor zavolá, len si k nemu musím otvoriť dvere a čakať. Doktor, ktorý mal veľa práce, mi zakričal, aby som sa vyzliekol do pol pása. Zostal som v pomykove, či to náhodou nemyslel od pol pása dole, keďže išlo o miesta od pása dole. Spýtal som sa: Dole? A lekár odpovedal: Dole, dajte si to dole! Tak som si dal dole nohavice a zostal som len v nemocničnej košieľke. Lekár niečo písal, ja som si sadol a zrazu periférne zbadal, že som dole nahý. Na ten moment nikdy nezabudnem, keď sa na mňa pozrel a povedal: Choďte si, prosím vás, obliecť nohavice! (Smiech) Vtedy by som sa najradšej prepadol pod zem... A tiež sa mi v jednom rozhovore podarilo prezradiť vraha v kriminálke Mesto tieňov skôr, než sa tá časť odvysielala. No, rozhodne sa sám so sebou nenudím a v žiadnom prípade nevediem so svojím druhým ja stereotypný život.
Ďuri Kemka nebude pokračovať
Na VŠMU bol vaším pedagógom Martin Huba, ktorý na dnešné seriály nazerá dosť kriticky a odmieta v nich hrať. Čo si o tom myslíte?
Nedovolím si niečo a niekoho súdiť. Pán Huba je stará poctivá škola a zažil úplne iné výroby seriálov. Mali na ne oveľa viac času a oveľa poctivejšie sa pripravovali aj scenáre. To sa nedá porovnať. V niečom s jeho názorom súhlasím. Ani ja nerobím všetko, čo mi ponúknu. Nie preto, že robím zo seba exkluzívnu osobnosť, ale keď nemám na to chuť a nepáči sa mi to, tak ma nepresvedčia ani peniaze. Tak som to robil vždy a nemienim to meniť, pretože v konečnom dôsledku sa to otočí proti vám. Ale robím aj veci, ktoré nie sú výrazne honorované.
Ktoré?
Napríklad Teatro Tatro. V ňom si pomaly za účinkovanie musíte zaplatiť. (Smiech) Ani v mojom domovskom divadle Astorka Korzo ’90 to nie je o veľkom zárobku. Ale ja ho milujem a nevymenil by som ho za nič. Keby som zverejnil, koľko zarábam, tak by to mnohí nechápali. Mysleli by si, že zo seba robím chudáka. Nesťažujem sa, ale, bohužiaľ, v kultúre, v školstve a v niektorých ďalších odvetviach nie sú ľudia ohodnotení tak, ako by mali byť. Tým som chcel iba povedať, že keď už tak porovnávame našu životnú úroveň s krajinami Únie, tak ešte máme čo doháňať.
Patríte medzi ľudí, ktorí sa neboja verejne vyjadriť svoj názor. Mali ste preto niekedy problém?
Áno, niekedy sa dozvedáme od ľudí, že už nevieme, čo od dobroty, lebo ešte aj na námestiach rozprávame, čo si myslíme. Ale prečo by som nevyjadril svoj občiansky názor? My sme takí trojborovičkoví revolucionári. Po troch borovičkách by sme menili Slovensko. Ale začať treba od seba, treba verejne vyjadriť svoj názor, lebo strach je najlepšia pôda na ovládanie ľudí. Ak sa budeme báť a budeme k veciam ľahostajní, tak nečakajme, že sa situácia sama zmení.
Čo vás na súčasnosti najviac škrie?
Napríklad štatistiky priemerných platov u nás. Tvoriť slovenský platový priemer z platov topmanažérov a vysokých vedúcich pracovníkov nie je skutočná realita. Moja mama má 310 € dôchodok. To je pre mňa realita. Bohužiaľ, je veľmi smutné aj to, že z Bratislavy chodíme tankovať do Rakúska a tam nakupujeme aj lacnejšie a kvalitnejšie potraviny. A keď sa sťažujú napríklad učitelia alebo sestričky, nikto nič nehľadá, len ako zhodiť a znevážiť ich štrajky. Pritom sú základom spoločnosti... Ako veľkú kauzu rozoberáme lekára chyteného pri korupcii, ktorý zobral 50 €. Skutočné kauzy sa krásne zametajú pod koberec a ľudia, ktorí sú ich súčasťou, veselo podnikajú ďalej. Mám rád túto krajinu a nechcem z nej odísť, ale mnohí odišli a odchádzajú, lebo to tu nefunguje tak, ako by malo. Peniaze sa, bohužiaľ, nedostávajú k obyčajným ľuďom, niekde sa strácajú. A všetci sa spoločne tvárime, že nevieme kde.
Vaši rodičia sa finančne zadlžili kvôli podnikaniu s vaším strýkom. Išlo o úver v prepočte 66 000 eur. Už sa dostali z ťažkostí?
Neviem, či sa už na súde ich kauza skončila, ale podstata je v tom, a viackrát som to povedal, že brat potopil brata. Môjho otca brat hodil cez palubu. Nechcel som, aby sa rodičia preto stresovali, no ich to aj tak ťažilo. Keď máte v sebe zakorenené dobro, tak vás takéto niečo vždy prekvapí. Ale inak sú moji rodičia zdraví, spokojní a žijú si svoj pokojný život slovenských dôchodcov.
Muži vo vašom veku chytajú druhý dych, manželky menia za mladšie milenky. Vy ste stále slobodný. Nechce sa vám do chomúta?
Mne všetko trvá dlhšie, ale určite by som raz chcel mať vlastnú rodinu.
Takmer sedem rokov ste mali vzťah. Mrzí vás, že ste sa rozišli?
Všetko je tak, ako má byť...
Máte už nový vzťah so študentkou herectva Annou Rakovskou (23), s ktorou ste sa zoznámili pri nakrúcaní seriálu Kolonáda. Iskrilo to už vtedy medzi vami?
Nie, ale režisér Párnický tam niekomu na pľaci povedal, že cez monitor niečo v našich očiach už videl. Mali sme pri nakrúcaní milostné scény, ale s intimitou to nemalo nič spoločné. Dokopy sme sa dali až po nakrúcaní. Začali sme sa stretávať, našli sme veľa spoločných tém. Vyvíjalo sa to postupne...
Tvrdili ste, že keby vám niekto pred časom povedal, že si nájdete mladú herečku, tak je to sci-fi. Prečo?
Pretože ja som nechcel herečku. Mňa moja práca baví, ale nepotrebujem ju riešiť 24 hodín denne. Nechcel som, aby sme boli dvaja z jedného fachu.
Ste teda spokojný napriek tomu, že Anička je herečka?
Som veľmi spokojný. Anička je spontánny a veľmi vtipný človek. Rozumieme si. Sme spolu rok a pár mesiacov a žijeme aj v spoločnej domácnosti.
Bude svadba?
Zatiaľ sme to neriešili, ale ak bude, určite sa to dozviete. Ja nerobím zo svojho života tajnosti.
Nedávno ste oslávili štyridsiatku. Aká bola oslava?
Výborná. Mám rád uvoľnenú spoločnosť. Oslavovali sme na ranči pri Nitre a bolo tam okolo sto kamošov. Jedlo pripravoval skvelý kuchár Marek Ort a dídžeji Jimmy Pe a Marek Pažitný nám vyrábali hudobnú zábavu. Kamaráti prichádzali postupne, takže celé sa to obišlo bez spoločného spievania Happy birthday..., čo som rád. Nemám totiž rád oslavu svojej osobnosti. Až sa raz budem ženiť, tak takto by som si predstavoval aj svoju svadbu. Vonku na lúke spojenú so šapitó Teatro Tatro alebo v starom kultúrnom dome. Dobrá muzika, samozrejme, aj živá ľudovka, dobré jedlo, dobrí ľudia, príroda a potom už len dosť času, aby sa nikto nikam neponáhľal.
Už na VŠMU ste boli s Chalaňmi - Jurajom Kemkom, Lukášom Latinákom a Majom Miezgom, kamaráti. Ale patril k vám aj Vlado Kobielsky. Ten sa teraz drží od vás akosi bokom...
Vlado šiel svojou, inou cestou. My ostatní sme skončili v jednom divadle, takže sme v práci často spolu. Ale s Vladom sme stále normálni kamoši, stretávame sa a hrávame spolu aj Na koho to slovo padne.
Okrem toho, že spolu hrávate, robíte spolu aj charitu. Bude aj tento rok tradičný Vianočný bazár Chalaňov?
Samozrejme, že bude. Veľmi sa už tešíme na tohtoročný 7. ročník a s nami aj kopa ľudí, ktorí robia všetku tú mravčiu prácu okolo bazára. Zabavíme sa a pomôžeme. Zmenou oproti minulým rokom však bude, že z Chalaňov už budeme iba traja...
Ako to?
Ďuri Kemka sa rozhodol, že už nebude pokračovať. Je to jeho slobodné rozhodnutie... Prečo, to je už otázka pre neho. Budúci rok tak bazár budeme možno robiť už len dvaja, ďalší rok jeden a potom sa uvidí... (Smiech)
