Historku o ukradnutej obličke sa Nový Čas dozvedel od Trnavčanky. „Muž, ktorý bol zdravotne v poriadku, sa jedného dňa s rodinou vybral s rodinou na nákupy do susedného Poľska. Manželka s deťmi išli nakupovať a muž s autom hľadal miesto na parkovanie auta. Po štyroch hodinách márneho čakania, keď sa žena už-už chystala zalarmovať poľských policajtov, sa manžel objavil. Bol bledý, malátny a nemohol si spomenúť , čo sa mu prihodilo. Sťažoval sa na bolesti na pravej strane. Keď mu žena vyhrnula košeľu, uvidela veľkú krvavú jazvu. Nikto nepochyboval, že mužovi v narkóze ukradli obličku,“ rozprávala vtedy 37-ročná žena. Trnavčanka nevedela, či je jej rozprávanie pravdivé, alebo výmysel. Prezradila však, od koho sa historku dozvedela. Druhá žena v Trnave povedala, že historku jej rozprávala sestra, žijúca v neďalekom meste. O príbehu ukradnutej obličky sa dozvedela od syna. Ten historku počul od svojej učiteľky, ktorej "zaručene pravdivú udalosť" rozprávala jej matka, ktorá pracovala v žilinskej nemocnici. Ďalším rozprávačom mal byť učiteľ školy v Rajci. „Nikdy som o mužovi s ukradnutou obličkou nepočul, preto som fámu ani nemohol rozširovať,“ povedal učiteľ. Pravdivosť rozprávania o ukradnutej obličke tak dostal vážnu trhlinu.
Aj vtedajší primár žilinskej nemocnice, ktorého Nový Čas oslovil, vymyslenú historku o ukradnutej obličke počul. Podľa jeho slov by štyri hodiny na predoperačné vyšetrenie a samotnú operáciu nestačili. „Nestačí človeka chytiť na ulici, odobrať mu obličku a niekomu ju voperovať,“ dodal primár.
Tisíce ľudí pred časom s presvedčením pred dvomi desaťročiami rozprávali podobnú historku o bezdomovcovi, šoférovi, stopárovi, alebo aj o unesenom dieťati. Frak, že obeť takejto drastickej krádeže sa nikdy a nikde nenašla, mnohí pripisujú nezáujmu polície, justície, zdravotníkov a médií pri hľadaní obetí krádeží odobraných obličiek a iných orgánov. Prečo vznikajú a šíria sa tieto vymyslené fámy? Viacerí psychológovia tvrdia, že podstatou je prirodzený strach ľudí o svoje zdravé telesné orgány.