Vyštudovaný právnik a teoretický fyzik pôsobil počas 80-tych rokov minulého storočia ako ekonóm a po novembri 1989 sa stal námestníkom federálneho ministra financií Václava Klausa. Tam mal možnosť významným spôsobom ovplyvňovať transformáciu centrálne riadeného hospodárstva na trhové. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky vysvetlil, ako sa rodila koncepcia kupónovej privatizácie, v čom boli jej výhry a prehry a aj to, prečo uznáva bývalého slovenského premiéra Vladimíra Mečiara.
-Ako to bolo spočiatku s kupónovou privatizáciou? Kto bol autorom nápadu privatizovať touto metódou? Často sa píše, že bývalý český minister privatizácie Tomáš Ježek a vy...-
V prvom rade, ja sa ku koncepcii kupónovej privatizácie hlásim od začiatku až do konca, aj so všetkými chybami a zmenami, s ktorými by som nikdy nesúhlasil, keby to bolo len na mne. To je rozdiel v porovnaní s Tomášom Ježkom, ktorý hovorí, že projekt bol dobrý, ale oni mu ho vzali. Bolo to však kolektívne dielo.
-Kde po prvý raz zaznel pojem kupónová privatizácia?-
Na porade na zámku v Kolodějoch bolo vo februári 1990 viacero pracovných skupín, ktoré sa zaoberali transformáciou hospodárstva. V skupine, ktorá sa zaoberala privatizáciou, bol bankár Ondřej Jonáš, neskorší minister zahraničných vecí Josef Zieleniec, investičný bankár Gabriel Eichler a ja. V rámci nej po prvý raz vyslovil pojem kupónová privatizácia Gabo Eichler. My sme potom riešili spôsob, ako by tie kupóny vyzerali, koľko by stáli, či aká cena by bola prijateľná. A vtedy sa Gabo spýtal, no a prečo im ich nedáte zadarmo? Jednoduché a zároveň geniálne. Takže tie samotné pojmy ako kupóny, kupónová privatizácia som po prvý raz počul od Gaba Eichlera.
-A ja som zasa počul, že inšpiráciou pre tento spôsob privatizácie boli povojnové potravinové lístky...-
To neviem potvrdiť, lebo keď sa objaví takáto informácia, nikdy neviete, či ju niekto vyslovil naozaj vtedy, alebo sa to objavilo až v neskorších rozprávaniach a spomienkach. Ťažko povedať, čo bolo inšpiráciou. Britská premiérka Margaret Thatcherová v 80-tych rokoch minulého storočia rozhodla o privatizácii bytov ich nájomníkmi. Práve nájomná zmluva bola tým kupónom, na základe ktorej mohli privatizovať byt.
-Čiže celá koncepcia kupónovej privatizácie sa schválila hneď vo februári 1990?-
Keď sme sa na porade v Kolodějoch dohodli, utekali sme s tým za Václavom Klausom. Hneď na to sme všetci v rámci prezidentskej delegácie leteli do USA na oficiálnu návštevu a tam sme už všade rozprávali, že budeme privatizovať prostredníctvom kupónov. Tam sme si po prvý raz uvedomili, aká sexi je tá myšlienka.
-A čo jej riziká? Zvažovali ste ich už vtedy?-
Počas návštevy v USA bol o nás obrovský záujem. Významní ľudia museli vystáť rad, aby sa s nami mohli porozprávať. So mnou sa dal takto do reči bývalý americký šéf diplomacie a veľmi vplyvný politik Henry Kissinger. Porozprával som, čo sa chystáme spraviť a ako budeme privatizovať. On sa len pousmial a povedal, že to sa pritom postrieľate. Navyše k tomu dodal, že Európa sa bude deliť a štiepiť a presne mi popísal rozpad Sovietskeho zväzu a Juhoslávie. O rozpade Česko-Slovenska síce nehovoril, no mal som pocit, akoby to už viselo vo vzduchu. Nakoniec sa ukázalo, že Kissinger mal vo všetkom pravdu. Vrátim sa k spomínaným rizikám. Samozrejme, bolo ich mnoho, aj politických aj technických. Moja kompetencia bola v tom, aby celý systém fungoval po technickej stránke a nezlyhal. Myslím si, že to sa podarilo.
-Neobávali ste sa, že ľudia vašu myšlienku takejto zmeny vlastníctva nemusia správne pochopiť?-
Cieľom bolo urobiť kupónovú privatizáciu najjednoduchšie, ako to je len možné. Bolo tam množstvo poistných mechanizmov. Ak by aj človek niečo poplietol, systém fungoval tak, aby na to nedoplatil. Rovnako bol dôležitý aj počet ľudí, ktorí sa mali zúčastniť kupónovej privatizácie. Z našich prieskumov vychádzalo, že by sa do nej malo zapojiť približne dva a pol milióna obyvateľov Česko-Slovenska. Nakoniec to bolo osem miliónov, najmä vďaka masívnej kampani vznikajúcich investičných fondov.
-Takže tie spočiatku zohrali pozitívnu úlohu...-
No, ja sa na to pozerám z čisto technického hľadiska a viac by sa mi páčilo, keby ich bolo čo najmenej.
-Prečo?-
Lebo by priamo pre ľudí ostalo viac majetku pre prevod priamo do ich vlastníctva. Ponuka podnikov, ktorá sa objavila v rámci kupónovej privatizácie, bola limitovaná. Je preto rozdiel, či sa rozdeľuje pre dva alebo pre osem miliónov záujemcov. Sám som bol jednoznačným odporcom investičných fondov. Každého to prekvapuje, ale bolo to tak.
-Aký ste mali dôvod?-
Obával som sa možných podvodov. Celkovo sa o kupóny uchádzalo 429 investičných fondov, z toho 264 českých a 165 slovenských. Nikto však netušil, kto je za nimi, čo sú to za ľudia. Mnohí z nich by v civilizovanej krajine nemohli dostať licenciu na podnikanie v takej citlivej oblasti, ako je kolektívne investovanie. Naši západní poradcovia sa nás pýtali, či sme sa náhodou nezbláznili, keď dávame licencie ľuďom z ulice pre oblasť, na ktorú v USA potrebujete pomaly vyštudovaný Harvard. Napokon to bol zrejme aj dôvod, prečo ten najznámejší fond pomenoval Viktor Kožený týmto menom.
-Čím si vysvetľujete taký záujem fondov?-
Táto časť transformácie ekonomiky bola veľmi zrozumiteľná a hmatateľná pre každého. Bola to hra, niečo ako Monopoly. Ukázalo sa, že v Česku a na Slovensku to mnohých motivovalo natoľko, že tie tri mesiace na založenie fondov využilo takmer päť stoviek subjektov.
-No dobre, ale ak to bolo ako hra Monopoly, ktorú pozná skoro každý, prečo sa jej potom ľudia vzdávali tým, že svoje kupóny odovzdávali investičným fondom?-
Prvá kategória, nazývam ich skorumpovaní účastníci, boli tí, ktorí sa nechali nalákať na jednorazový úžitok, ako boli mikrovlnné rúry alebo istota vyplatenej desaťnásobnej hotovosti. O takých som ani nestál. Druhou kategóriou boli tí, ktorí už vlastnili akcie, ktoré sa obchodovali na sekundárnom trhu, no obchádzali ich investičné fondy s tým, aby ich predali čo najskôr. Snažili sa presvedčiť tým, že ich cena môže klesnúť, tak aby na tom neprerobili. My sme legislatívne neustále riešili, ako reagovať na tento vývoj, či nebude lepšie zakázať kumuláciu najskôr kupónov a potom aj akcií v rukách fondov. Nakoniec k tomu nedošlo, lebo sme si uvedomili, že by sme zasiahli do rozbehnutého vlaku a to by mohlo vyvolať veľké napätie a množstvo sťažností. Ostalo to v polohe osobnej zodpovednosti občana, ktorý sa mal sám rozhodnúť, či si kupóny a akcie nechá, alebo ich niekomu predá. Václav Klaus všade ľuďom hovoril, že je to na nich a po prvý raz vôbec majú takúto voľbu.
-Prečo v neskoršom období veľa fondov skrachovalo, alebo bolo vytunelovaných?-
Musím spomenúť známu americkú ekonómku Ann Kruegerovú, ktorá v tom období často jazdila do Česko-Slovenska. Tvrdila, že 80 % československej ekonomiky sa nedá transformovať a musí zbankrotovať. Potom sa na zelenej lúke môžu postaviť nové ekonomické základy. Predstavte si, že idete privatizovať a toto vám povie renomovaná západná ekonómka. Preto som bol vždy skeptický k vyhláseniam typu, že kupóny ľudia dostávajú ako náhradu za utrpenie počas desaťročí komunizmu. Hovoril som, pozor na to, môže sa ukázať, že získajú len bezcenné papiere. Musím však otvorene povedať, že ani po 25 rokoch a po všetkých pokusoch odhadnúť celkový objem ekonomických strát transformácie a koľko z toho bolo následkom sprenevery či tunelovania, nikto neprišiel s číslom, ktoré by som mohol brať vážne. Netrúfam si preto ani ja urobiť žiadny odhad.
-Po rozdelení Česko-Slovenska sa kupónová privatizácia dokončila podľa pôvodného plánu len v Česku. Na Slovensku sa jej druhá vlna zmenila a obyvatelia dostali dlhopisy Fondu národného majetku. Dal sa tento vývoj po rozdelení očakávať?-
Každá krajina mala právo rozhodnúť sa, ktorý model jej najviac vyhovuje. Slovákov by som ani vtedy neprehováral, aby nerušili kupónku. Napriek tomu, že napríklad Ivan Mikloš, ktorý bol v opozícii, tvrdo útočil na vládu Vladimíra Mečiara za to, že predávala majetok priamo a vybraným ľuďom. Aj takýto model však prináša zmena vlastníctva. Na druhej strane, Mečiara sa musím zastať, pretože nás veľmi podržal.
-V čom vám Mečiar pomohol?-
To je ešte staršia historka. Bolo to v septembri 1990 a išli sme do finále s celkovou koncepciou privatizácie. Klaus sa vtedy vyjadril, že ako prvá pôjde malá privatizácia. Vtedajší prezident Václav Havel, ktorý mal v tom čase mimoriadne veľkú autoritu, zvolal do Kroměříža stretnutie troch vlád, federálnej, českej a slovenskej. Jedinou témou bola malá privatizácia a z nej jediná časť, predkupné práva zamestnancov. Pre nás to bol pri takých malých prevádzkach principiálny nezmysel, no Havel na to tlačil. Vtedy sa prihlásil o slovo slovenský premiér Mečiar. Povedal, že včera zasadala naša vláda a rozhodla, že na Slovensku to urobíme tak, ako to navrhol pán Klaus. A bolo to vybavené. Čo sa týka Slovenska, musím ešte povedať, že samotná kupónová privatizácia dramaticky uvoľnila a uľahčila proces rozdelenia Česko-Slovenska. Do hry vstúpila podstatná časť majetku štátu a bolo pokušením nenechať si hovoriť do jeho rozdelenia.
-O tom ste sa vtedy na rovinu takto rozprávali?-
Už v roku 1990 mi podpredseda slovenskej vlády Augustín Marián Húska povedal, že rozdelenie krajiny je hotová vec. Na politickej úrovni bol veľký tlak týmto smerom. Preto, ak sme sa v niečom fatálne zmýlili, tak v tom, že sme nejaký čas bojovali o zotrvanie federácie. A mysleli sme si, že je to škoda pre Slovensko. Napokon je však zrejmé, že rozdelenie mu pomohlo.
-Prednášali ste o kupónovej privatizácii v mnohých transformujúcich sa krajinách vo svete. Prečo sa táto metóda nikde nepoužila tak ako u nás?-
Myslím si, že sa mýlite. Kupónová privatizácia tým, že bola taká hmatateľná a konkrétna, vytvorila referenčný rámec, ktorý ovplyvnil spôsob myslenia v celej strednej Európe i v bývalom Sovietskom zväze. Ekonómovia, ako Anatolij Čubajs, poukazujú na kupónovú privatizáciu ako na príklad, akým sa malo v Rusku pristúpiť k transformácii štátneho vlastníctva.
-Asi to nie je originálna otázka, ale ak sa pozriete späť, urobili by ste pri kupónovej privatizácii niečo inak?-
Mohol by som vám ukázať plnú zásuvku svojich návrhov a koncepcií, ktoré sa týkali nielen privatizácie, ale aj cenovej liberalizácie, ktoré by som najradšej robil inak. Výsledkom v politike je však vždy kompromis, preto som nemohol očakávať, že mi všetko prejde. No napríklad, ak by bolo po mojom, neschválil by som investičné fondy.
