Vesmír, fyzikálne zákony a matematika ju fascinovali už odmalička. Jej cesta k vede však nebola jednoduchá. Ľudmila Pajdušáková sa narodila v Radošovciach (okr. Skalica) 29. júna 1916 v rodine obchodníka. V šestnástich rokoch sa stala sirotou a musela sa starať aj o svojich súrodencov. Napriek tomu absolvovala reálne gymnázium a súkromný učiteľský ústav.
Ako 20-ročná začala učiť vo Vinosadoch (okr. Pezinok) a vo vojnových rokoch sa zamestnala ako technička na novovybudovanom štátnom observatóriu na Skalnatom plese. Toto špičkové astronomické pracovisko bolo dielom českého klimatológa a amatérskeho astronóma Antonína Bečvářa. Ten, napriek tomu, že bol Čech, observatóriu počas slovenského štátu aj šéfoval.
Vycítila príležitosť
Pajdušáková a Bečvář si veľmi rýchlo porozumeli, pracovne aj ľudsky sa zblížili. Pajdušáková túžila stať sa astronómkou v čase, keď vesmírne zákony a mimozemské telesá boli výlučne mužská záležitosť. Mladá, pekná a inteligentná učiteľka sa však vo svete astronómie rýchlo adaptovala, vstrebávala vedomosti z literatúry aj od kolegov. Už na konci mája roku 1946 šarmantná vedkyňa objavila svoju prvú kométu.
Na prelome rokov 1947 a 1948 vzťah riaditeľa a mladej techničky nevyústil do manželstva, ako skoro všetci predpokladali. Bečvář si zobral úplne inú dámu a na observatórium na Skalnaté pleso s novou pani riaditeľovou prišli aj nové pomery. Nové pomery však po komunistickom puči vo februári 1948 prišli aj do Československa.
Pajdušáková, ktorú začali prezývať Kométa, sa veľmi rýchlo zorientovala, a to nielen na hviezdnej oblohe, ale aj v spoločenských pomeroch. Už 7. marca 1948 vstúpila do komunistickej strany a v tom istom roku objavila ďalšie dve kométy. Ambiciózna vedkyňa spravila všetko pre to, aby zakladateľ slovenského Astronomického ústavu Bečvář zo Skalnatého plesa odišiel, oficiálne pre jeho „buržoázne zmýšľanie“. Po jeho mieste túžila práve čerstvá doktorka Pajdušáková. „S tým jej štúdiom popri zamestnaní a hlavne obhajobou práce to bolo veľmi zvláštne. No strana rozhodla, že bude mať titul, tak ho dostala,“ prezrádza jej dlhoročný spolupracovník Jiří Lexa (82), ktorý založil slovenský výskum slnečnej koróny.
Komunisti ju držali
Mladá astronómka veľmi túžila nielen objavovať kométy, ale svoju hviezdu videla aj na stoličke riaditeľa ústavu. Stala sa ňou až v roku 1958. Dovtedy sa po odchode Bečvářa v roku 1950 na poste dočasných riaditeľov vystriedalo viacero vedcov, nikto však nevydržal dlhšie ako tri roky. A nielen na riaditeľskom poste, ale ani v samotnom ústave.
Aj vedec Lexa musel v roku 1971 z ústavu odísť. „Mali sme s kolegami veľké výhrady k spôsobu, akým Pajdušáková riadila ústav. Vedenie Slovenskej akadémie vied to aj uznalo, no nakoniec si riaditeľka cez komunistickú stranu svoj post obhájila a všetkých, ktorí sa postavili proti nej, vyhodila. Zariadila, aby som sa nemohol nikde zamestnať. Nakoniec mi pomohla manželka a začal som pracovať ako pomocný robotník pri vykládke vagónov. Za rok a pol som vyložil 2,5 tisíca ton materiálu. Až skoro po dvoch rokoch sa mi podarilo zamestnať v popradskej Vagónke, kde zriaďovali výpočtové stredisko. Už nikdy som sa profesijne nemohol vrátiť k astronómii,“ hovorí s trpkosťou doktor prírodných vied.
Kometárna sláva
Astronomický ústav sa stal svetovo uznávaným vedeckým pracoviskom. Zo 70 komét objavených v rokoch 1946 - 1959 na celom svete objavili na Skalnatom plese 18. Na Medzinárodnom astronomickom kongrese v Ríme v roku 1954 Československo vyhlásili za kometárnu veľmoc.
Riaditeľka ústavu Pajdušáková sa stala oduševnenou propagátorkou a popularizátorkou astronómie pre širokú nevedeckú verejnosť. Žiadnu ľudovú hvezdáreň, ktorých v tom čase vzniklo niekoľko, neotvorili bez jej prítomnosti. Chodila na besedy do škôl, tovární, kultúrnych domov. Deti, mládež aj dospelí ju s nadšením počúvali a v mnohých vzbudila túžbu stať sa astronómom. „Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že jej beseda bola živým pútavým rozprávaním o vesmíre. Čo aj mňa naštartovalo na dráhu astronómie,“ priznáva Rasťo, bývalý pracovník Astronomického ústavu SAV.
Tak ako bola skvelou popularizátorkou, jej riadiaca a riaditeľská činnosť bola opakom. V Astronomickom ústave pracovný kolektív skôr rozvracala a šikanovala, ako manažérsky viedla. Po mnohých konfliktoch v roku 1965 požiadala o uvoľnenie z pozície riaditeľky. V abdikačnom liste opisovala, ako sa chce venovať v tom čase dvanásťročnému synovi aj popularizácii vedy. Komunistická strana však opäť zasiahla a riaditeľkou ostala až do roku 1979, v tom roku v októbri aj zomrela.
Kritické hodnotenia
Známy český astronóm a popularizátor vedy Jiří Grygar (80) pôsobenie Pajdušákovej hodnotí kriticky: „Za svoj život mala jedenásť publikovaných prác, ale len desať vedeckých citácií, čo je zúfalo málo. Nikto nespochybňuje jej objavy komét, ale takéto časovo náročné pozorovania oblohy vo svete robia astronómovia amatéri. Vedci nemajú priestor takto mrhať časom, oni potom tie objavené kométy vedecky analyzujú.“
To, že to bola síce rozporuplná, ale zaujímavá osobnosť, dokladajú aj pikošky z jej súkromného života. Veľa cestovala aj lanovkou a povráva sa, že bola schopná za jednu cestu z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso uštrikovať aj celý rukáv na sveter. Veľmi rada sa pekne obliekala - každý rok musela mať nový kožuch, nový kabát a šaty museli vždy očariť. Muži mohli na nej oči nechať. Keď sa lúčila s kolegami, ktorých ona sama vyhodila, tak si pri tom aj poplakala a posťažovala sa, ako ju všetci opúšťajú.
Pajdušáková bola skrátka žena dvoch tvárí. Jednu zbožňovala verejnosť ako ikonu československého vesmírneho výskumu. Druhá jej tvár však mala podobu nenávidenej riaditeľky, karieristky, ktorej vedecký prínos spochybňujú viacerí kolegovia z branže. Napriek všetkému to bola naša prvá ženská hviezda na astronomickom nebi.
