Do nacistického lágra na okupovanom poľskom území sa malá Slovenka dostala koncom roku 1944 spolu s tehotnou mamičkou a otcom. Vo vagónoch tam vystrašenú rodinu doviezli z pracovného tábora pre Židov v Novákoch, kde sa malá Eva aj narodila. Išlo o prvé bábätko, ktoré na tomto hroznom mieste prišlo na svet. Pre väzňov jej narodenie malo znamenať nádej a nový symbol života.
Evu a jej rodičov odviezli na vagónoch do Osvienčimu začiatkom novembra 1944. „Možno je to náhoda, možno šťastie, že žijem. Boli sme prvý transport, ktorý už nešiel do plynu. Keby sme prišli o 3 dni skôr, bolo by to inak. Vtedy tam doviezli ľudí z Terezína a viac ako tisíc ľudí skončilo v plynových komorách,“ hovorí so smútkom v hlase Eva Umlauf (73).
Naposledy s ockom
Po príchode do tábora videlo nič nechápajúce dievčatko naposledy na rampe svojho ocka a Evičkina mama milovaného manžela. Po oslobodení tábora Červenou armádou koncom januára 1945 im oznámili, že umrel. „Uverili sme tomu, že ho zastrelili. Až neskôr sme sa dopátrali k tomu, že sa dostal až do Rakúska, kde pracoval v bani. Tam zomrel v apríli 1945 na otravu krvi. Bolo to tesne pred oslobodením. Mama prišla o celú rodinu - rodičov, súrodencov, všetkých. Zostali sme jej iba ja so sestrou,“ spomína Eva, ktorá bola jedným z najmladších detí, ktoré prežili Osvienčim, hoci jej život chvíľu visel na vlásku. „Bola som na smrť chorá, od hladu, vyčerpania a chorôb. Lekár povedal mame: to dieťa nebude žiť! Ale ja som prežila,“ hovorí vyštudovaná detská lekárka.
Nenávisť necíti
V roku 1967 sa Eva kvôli komunistickému režimu presťahovala s manželom do Mníchova. Paradoxne, do bašty nacistického Nemecka. „Necítim nenávisť. Všetko neboli len Nemci, ktorí pomáhali Hitlerovi. To by som musela nenávidieť celý svet,“ dodáva statočná žena, ktorej nedávno vyšla v Nemecku kniha - Číslo na mojom predlaktí je modré ako vaše oči. Vracia sa v nej do čias holokaustu, spomína na minulosť a pripomína časy, ktoré sa už nikdy nesmú zopakovať.
