Čo predchádzalo v zime 1980 nehode Mariky Gombitovej (60), po ktorej zostala pripútaná na invalidný vozík? Nový Čas Nedeľa vám ako prvý prináša úryvok z knihy o Žbirkovi.
Na začiatku 80. rokov sa začala naplno rozvíjať Žbirkova cesta k sláve. Hoci hral v skupine Modus a o kariére sólového umelca neuvažoval, mal už svoj vlastný fanklub a jeho meno sa dostávalo do popredia. To však nebolo všetkým jeho kolegom pochuti. Krutú pravdu, že s ním kapelník Janko Lehotský už neráta, sa dozvedel na konci turné vo Vietname a Laose, kde bol Modus spolu s ďalšími československými interpretmi.
Koniec v Moduse
O svojom vyhodení z kapely sa dozvedel od českého speváka Milana Drobného. „Tuším, že to bolo pri návrate na letisko v Moskve, keď to Drobný už nevydržal a povedal: ‚Meky, ja som sľúbil, že to neprezradím, ale sme kamaráti, tak musím. Ty už vraj nehráš v Moduse.‘ Vyvaľoval som naňho oči a spýtal sa: ‚Čo?‘ A on: ‚Ty ani Lučenič už nebudete hrať v Moduse,‘“ vybavuje si Žbirka tých pár dôležitých chvíľ počas čakania na letisku.
A keďže Lehotský stál len kúsok od nich, Meky sa pobral rovno za ním, aby sa ho spýtal, ako sa veci majú. „Položil som mu priamu otázku: ‚Práve som sa dozvedel, že už nehrám v Moduse. Ako to je?‘“ opisuje pomerne bizarný rozhovor, počas ktorého Lehotský stál pri stolíku a popíjal kávu. „Janko začal na tom stolíku nezmyselne premiestňovať veci. Cukor doľava, hrnček doprava. Celý čas sa na mňa nepozrel. V tej chvíli som pochopil, že je to pravda. A už som to ďalej neriešil: ,Janko, v poriadku, beriem, je to jasné. Nerob si s tým starosti.‘“
Heslom tých čias skutočne bolo, že sa nemožno ničím zdržiavať. Žbirka mal na letisku pokope Laciho Lučeniča i bubeníka Dušana Hájeka, ktorých sa vyhadzov takisto týkal, a preto začali ihneď vymýšľať, čo ďalej. „Laciho to dosť zaskočilo, ale vzápätí prišiel s nápadom, že ako kapela by sme rozhodne mali pokračovať. Už v lietadle sme sa volali Exit, pretože ma v ňom zaujal ten nápis a znelo to dvojzmyselne,“ vykladá Žbirka, ako sa začala jeho sólová kariéra. Meno kapely síce neskôr zmenili podľa nápisu na štúdiovom mixážnom pulte na Limit, no bolo evidentné, že vyhodení hudobníci mali dosť pomerov, ktoré panovali v Moduse, a boli prichystaní pustiť sa do vlastných vecí...
Princezná s Marikou
Žbirkov koniec v Moduse však nenastal okamžite, s Lehotským sa dohodli na koncertoch, ktoré ešte spoločne odohrajú. Turné nenarušilo ani nakrúcanie filmu Neberte nám princeznú. V ňom Meky stvárnil spolu s Marikou Gombitovou zamilovaný pár, čo podporilo špekulácie, že tí dvaja medzi sebou niečo majú. „Samozrejme, že si to ľudia vymysleli, a my sme skutočne boli partneri, ale len spevácki. Zakaždým, keď som začal spievať a Marika sa pridala, mal som pocit, že zafungovala chémia, a poslucháč nadobudol dojem, že patríme k sebe,“ tvrdí Meky.
Napriek tomu, že sa čoskoro mal stať jednou z najväčších speváckych hviezd Československa, nikdy nespadol do kategórie sukničkárov, ktorí sa na turné oddávali divokému rokenrolovému životnému štýlu. „Nikdy som sa netváril, že mi je všetko jedno a že keď som na zájazde, sú tam baby a na ničom nezáleží... Ja som po koncerte s babami nikam nechodil. A nebolo to tak ani s Marikou. Ona bola slobodná, ja ženatý, iba navonok sme budili dojem páru. Boli sme si blízki, sympatickí, ale nikdy to nezašlo za nijakú hranicu.“
Bez zlosti
Pokiaľ išlo o osobné vzťahy, odchod troch dôležitých muzikantov z Modusu nakoniec prebehol pomerne pokojne. „Nikdy som sa na Janka nehneval. Ja som na to nemal čas. Zareagoval som tak, že musíme niečo urobiť. Nepitval som sa v tom, čo sa stalo. Jednoducho som prijal Lehotského rozhodnutie ako nemenný fakt, o ktorom sa nešpekuluje,“ spomína Žbirka. Svoj pokoj si mohol zachovať aj preto, lebo mu vyšiel jeho prvý sólový album Doktor sen. Nahral ho síce s kapelou, z ktorej ho vyhodili, ale tušil, že i keď to takto pôvodne neplánoval, môže mu dobre poslúžiť na naštartovanie ďalšej kariéry. Udalosti v pokojnej atmosfére smerovali k poslednému spoločnému koncertu, ktorý bol naplánovaný na 30. novembra 1980.
Osudný koncert
„Bol to zvláštny deň. Strašne snežilo, všade boli hotové záveje. My sme si z toho robili žarty. Boli sme mladší a nezodpovední, nedokázali sme si uvedomiť, čo znamená jazdiť po snehu. Jediný, kto sa strachoval, bol Lehotský, ale my sme sa mu smiali. On mal totiž takú povahu, že keď človek okolo neho iba prešiel a povedal: ‚Ahoj, Janko,‘ strhol sa a odpovedal: ‚Ježiš, to si nemal robiť, strašne som sa zľakol.‘ Brali sme to tak, že preháňa. Dnes už vieme, že vôbec nepreháňal... Dodnes ma mrzí, že sme v tomto smere nebrali Lehotského vážne,“ púšťa sa Žbirka opatrne do opisu tragických udalostí toho večera.
Bol to práve kapelník Modusu, kto pred odchodom presviedčal spoluhráčov, aby vzhľadom na počasie naložili všetku aparatúru k nemu a na koncert si vzali čo najmenej áut. „Keby sme ho vtedy poslúchli, celý večer mohol dopadnúť úplne inak. My sme však už vtedy boli takí roztatárení, že nám bolo všetko jedno. Ako keby sme žili mimo sveta,“ hovorí Žbirka. Ešte cestou na posledný koncert Modusu vyvádzali hlúposti. „My sme sa viezli do Brna v Škode 1000 MB, ktorú šoféroval náš technik Stanley Procházka. Ešte sme sa smiali nad tým, ako strašne sa šmýkame, a prechádzali sme z pruhu do pruhu. Cestou nám to pripadalo náramne zábavné,“ opisuje okolnosti, ktoré predchádzali poslednému koncertu vtedy najslávnejšej slovenskej kapely.
Po koncerte v Brne sa rozlúčili priateľským „good luck“. Zdalo sa, že všetko je jasné. Lehotský aj Žbirka vedeli, kam sa chcú vydať. Lenže Marika Gombitová, ktorá sa viezla v aute so svojou kamarátkou, mala cestou do Bratislavy ťažkú nehodu. Zatiaľ čo šoférka vyviazla s ľahkými zraneniami, slávna speváčka, ktorú čakala veľká kariéra, takmer neprežila a poranenie miechy ju navždy pripútalo na invalidný vozík. „Všetko sa zdalo také jasné. A potom som sa ráno zobudil a dozvedel som sa, že Marika mala nehodu. Bol som z toho v šoku,“ spomína Meky na odchod z Modusu, ktorý mal nakoniec omnoho tragickejšie odtiene, než by si bol ktokoľvek zo zúčastnených pomyslel.
Marika sa však už pol roka po havárii vrátila na Bratislavskú lýru s piesňami Prstienky z trávy a Tajomstvo hier a napriek svojej uzavretosti si udržala pozíciu uznávanej speváčky.
