Aj to patrilo ku komplikovanému životu francúzskej spisovateľky Anne Golon, ktorá mimochodom stále žije, má 94 rokov a my sme mali možnosť spraviť s ňou exkluzívny rozhovor. A ešte jedno prekvapenie - 23. novembra sa Anne chystá na Slovensko, aby si na zimnom štadióne osobne pozrela český muzikál Angelika, keďže svoje postavy chce vidieť pred takým obrovským publikom.
Mali ste veľmi vzrušujúci život. Myslíte, že spisovateľ toho musí veľa zažiť, aby boli jeho knihy dobré, alebo stačí fantázia?
Najdôležitejšia je predstavivosť! Jules Verne necestoval veľa, o všetko sa postarala jeho predstavivosť. Mala som šesť rokov, keď ma prvýkrát chytila inšpirácia, keď som napísala svoj prvý príbeh. Následne som sa stala spisovateľkou. Ale, samozrejme, skúsenosti vždy vedú k poznaniu. Je vždy lepšie vidieť mnoho vecí, ako nič. Bolo úžasné, že som mohla ísť do Afriky, po tom, čo som bola zatvorená päť rokov vo vojnou zmietanej Európe. Niektoré z mojich skúseností som vložila do Angeliky, ale aj keby som zakúsila všetko, čo prežila ona, nemusela by som ju napísať.
Prečo sa stala hrdinkou vašich kníh práve Angelika? Ako ste na to prišli, že u čitateľov by mohla bodovať historická lovestory?
V prvom rade dôverujem svojej inšpirácii. A verím svojim čitateľom. Cítila som potrebu vytvoriť postavu ženy; niečo nové, pretože taká tu chýbala. No nie je to milostný príbeh, ale príbeh, v ktorom som vytvorila postavu ženy; skutočnej ženy. Historický epos, pretože ona je žena vo svojej dobe, a aj v našej dobe. Hlavnou myšlienkou bolo, že jej prináleží rozhodovať o svojom živote. A zároveň som nechcela napísať príbeh ženy, ktorá by nepoznala lásku. Pretože to by som sa musela vopred ospravedlniť! Všetky ženy majú právo žiť svoj milostný príbeh a jej som umožnila zažiť všetko, čo žena môže zažiť. Narodila sa vo veľmi zložitom storočí. Odohralo sa v ňom trinásť náboženských vojen, nastúpil protestantizmus. Formovala sa v náboženských problémoch tej doby. Má svoje miesto vo veľkej histórii. Jej život je v skutočnosti boj proti náboženskému fanatizmu.
Angeliku ste začali písať spolu s manželom Sergeom. Postaral sa aj on občas o nejaké dejové zápletky, alebo robil len historický výskum?
Začala som písať príbeh a môj manžel mi pomohol zhromaždiť historické dokumenty pre prvé knihy a prvú Americkú časť (kniha 7). Ale on nebol autor, ani sa nezaujímal o vytváranie zápletiek. Bol vedec, a preto mi pomohol pracovať na Peyracovi. Od roku 1961 sa stal skvelým maliarom. Prvé vydanie Angeliky vyšlo v roku 1956 v Nemecku pod mojím pseudonymom. O rok neskôr, vo Francúzsku, agentúra a francúzsky vydavateľ požadovali, aby sa kniha o Angelike objavila pod mužským menom. Mysleli si, že to bude vyzerať serióznejšie. Manžel bojoval za to, aby sa tam objavilo aj moje meno. No a pre anglické knihy agentúra vymyslela meno Serganne Golon, bez toho, aby sa nás na to vôbec opýtala.
Knihy o Angelike boli na svoju dobu veľmi odvážne, pokiaľ ide o sexuálne scény. Nechcela do nich nejako zasiahnuť vtedajšia cenzúra?
Pomyslela som si, že ak teraz nie je čas hovoriť o tom, tak kedy? Najmä pokiaľ ide o slobodnú ženu, akou je Angelika. Som prekvapená, že som vtedy necítila všeobecné odobrenie, najmä od žien. Ale oni boli akoby paralyzované... možno pre náboženské otázky. Angelika bola potom zaradená do kategórie, kam nepatrila... Ľudia sa na mňa pozerali podozrievavo ďalších takmer päťdesiat rokov, namiesto toho, aby si prečítali knihy a sami ich posúdili. Zaplatila som veľmi vysokú cenu za zlú povesť, ktorá bola prisúdená knihám o Angelike.
U nás poznáme iba vaše romány s Angelikou. Odkedy ste si zvolili túto literárnu hrdinku, písali ste aj iné knihy?
V roku 1961 som napísala knihu Ma Vérité (Moja pravda) bez toho, aby som uviedla svoje meno, na pomoc osobám, ktoré boli vo Švajčiarsku neprávom obvinené v prípade, ktorý sa týkal tajných služieb. Ale Angelikin príbeh som nikdy neprerušila. Vzala si všetok môj čas; neustály výskum, chrlenie stoviek postáv, historických aj fiktívnych. Nechcela som klamať históriu, ani čitateľov. Boli to roky každodennej práce, a Angelika je historický epos, v ktorom hrá hlavnú úlohu život ženy a 17. storočie, čo nikto nikdy predtým neurobil. A ako som povedala, námet všetkých Angelík je boj proti náboženskému fanatizmu.
Čo momentálne napĺňa vaše dni?
Píšem, keď môžem. To je moja práca. Angelika aj ďalej napĺňa moje dni. Teraz má 47 rokov, jej život ide ďalej a príbeh tiež. Pracujem na ďalšej a poslednej knihe. Ale, samozrejme, záleží na mojom zdraví.
Vaše knihy sa okrem iného stali predlohou pre sériu filmov s Michèle Mercier, ktoré vám však neboli veľmi po vôli. Čo vám na nich prekážalo najviac?
Režisér Bernard Borderie urobil päť filmov. Som šťastná, že boli úspešné, ale Angelikin príbeh je iný. Ľudia, ktorí vytvorili tieto filmy, absolútne neuchopili osobnú hodnotu Angeliky, ženy, ktorú som vytvorila, a ktorú pozná čitateľská verejnosť. Problémom je fakt, že scenáristi a producenti zmenili príbeh a charaktery mojich hlavných hrdinov. Predstavili ženu, ktorá nebola mojou hrdinkou, ale len predstavou, ktorú oni mali o ženách. Dalo to zlý obraz o normálnej žene, aká je v mojich knihách. Ale som rada, že aj napriek všetkému, niektoré časti knihy zostali dostatočne zachované na to, aby prinášali nádej a odvahu divákom. Pre väčšinu z nich sú teraz peknými spomienkami na detstvo. Film Angelika od Ariela Zeitouna z roku 2013 bol bližšie k duchu knihy, hoci aj on zmenil príbeh. Momentálne hľadám televízneho producenta, ktorý bude verný pôvodnej predlohe.
Svoje knihy ste po rokoch prepracovali. Prečo?
Chcela som dokončiť tie časti, ktoré boli starými vydavateľmi odstránené bez môjho súhlasu - napríklad keď Angelika uniká z kláštora v snahe nájsť rastliny na liečenie svojej sestry, ktorá dostala mor. Bolo treba opraviť detaily a pridať pár vecí. Napríklad v prvej dokončenej knihe som chcela povedať viac o Angelikinej priateľke Melusine, čarodejnici, a prostredníctvom nej pripomenúť tie úbohé ženy, ktoré boli počas storočí prenasledované, pretože liečili „nie s kostolným poriadkom“.
Po smrti vášho manžela vám dlhé roky upierali autorstvo vašich kníh. Ako ste to prežívali?
Prežívala som to veľmi zle. Nemám žiadne zvláštne vlastnosti pokory a obety a cítim zášť voči ľuďom, ktorí roky odmietli dať mne a mojej Angelike miesto, ktoré nám patrí, ako talentovanej spisovateľke a svetoznámej postave. Angelika bojovala, a tak som aj ja bojovala. A to je všetko.
Neuveriteľný život mamy Angeliky
Narodila sa 17. decembra 1921 vo francúzskom Toulone ako Simone Changeux. Keďže ako dieťa bola často chorá, namiesto chodenia do školy maľovala a písala. Nepretržite tvorila počas celej druhej svetovej vojny. Zjavne nemala strach z nacistov, ktorí obsadili jej domovinu, opustila Paríž a s maliarskym štetcom sa túlala po krajine. Na svoju dobrodružnú povahu takmer doplatila, keď ju na hraniciach so Španielskom zatklo gestapo. Čo ju zachránilo? Jej otvorenosť. Pri výsluchu Nemcom povedala: „Som mladá, chcem spoznať dobrodružstvo a písať knihu o krásach vidieka.“ A pustili ju...
Po vojne sa z nej stala uznávaná spisovateľka, no stále ju lákali cudzie kraje, a tak si to namierila do rovníkovej Afriky. Čakala ju tam práca - mala napísať portrét istého geológa a chemika, ktorý v tejto časti sveta pátral po zlatých baniach. Volal sa Vsevolod Goloubinoff, neskôr známy ako Serge Golon, spisovateľkin manžel a spoluautor jej najznámejších románov. Z Afriky sa po čase vrátili do Francúzska, kde len vďaka sérii náhod začali spolu fungovať ako spisovatelia. Bolo to niekedy v roku 1952, kde sa v hlave Anne zrodila Angelika. Vznikla zo spomienok na spisovateľkine vojnové potulky po vidieku, no jej život sa rozhodla zasadiť hlbšie do minulosti, do obdobia Ľudovíta XIV. Za pseudonymy si definitívne zvolili Anne a Serge Golonovci a pre 17. storočie sa rozhodli, pretože v danom období o tejto epoche prakticky neexistovali knihy. Navyše bývali vo Versailles, kúsok od knižnice a paláca. Najprv sa však museli detailne oboznámiť s historickými reáliami. Trvalo im to viac ako rok, než postupne prečítali všetko, čo sa týkalo danej doby. Prvá kniha - Angelika I. Markíza anjelov mala pôvodne až 900 strán. Ochotné vydavateľstvo našiel Serge v Paríži, no už vtedy vzniklo viacero dezinformácií spojených s touto dvojicou. Napríklad to, že každý z manželov napísal polovicu knihy, aj keď tvorila takmer výlučne Anne a Serge mal na starosti historický výskum. „Niektorí ľudia skúšajú tvrdiť, že všetky knihy napísal Serge - vrátane tej po jeho smrti!“ posťažovala si v tlači Anne.
Netrvalo dlho a kniha sa stala doslova svetovým bestsellerom a postupne ju preložili do viac ako 20 jazykov. Stále nové vydania s manželmi vo viacerých krajinách nekonzultovali, a tak čitatelia netušili, kto je skutočným autorom a či vôbec ešte žije.
Manželia sa medzičasom presťahovali do Švajčiarska a narodilo sa im už štvrté dieťa. Anna naďalej písala a Serge sa venoval maľbe a vede. Vznikla druhá, tretia, štvrtá, deviata kniha o krásnej markíze a v roku 1972, keď Anne pracovala v Quebecu na výskume kvôli desiatemu dielu, Serge tesne pred sedemdesiatkou zomrel. A tým sa začala pre spisovateľku nočná mora. V novinách sa objavili články, ktoré za jediného autora Angeliky považovali Sergeho, a rovnaký postoj zaujali vydavatelia po celom svete. Anne stratila autorské práva a nedostávala žiadny honorár. Knihy sa pritom naďalej s veľkým úspechom predávali. Len v Rusku sa napríklad v roku 1991 predalo viac ako 15 miliónov románov o Angelike, pričom spisovateľka o tom ani netušila. Zvedaví čitatelia narážali na informácie, že autor Angeliky už nežije, respektíve, že patrí do vzdialenej minulosti. Až koncom 90. rokov sa najmä vďaka internetu fanúšikovia dozvedeli pravdu o skutočnej autorke, ktorá vtedy žila opäť vo Francúzsku, no v biednych podmienkach. Najmä s pomocou dcéry Nadine bojovali za navrátenie autorských práv a pripravovali opätovné vydanie kníh, ktoré celé roky vydavatelia podľa vlastného uváženia upravovali. Oficiálne jej boli autorské práva vrátené v roku 1995, pričom podľa súdneho rozhodnutia jej mal vydavateľ vyplatiť obrovskú sumu peňazí. Vydavateľstvo sa však odvolalo, dúfajúc, že stará pani nebude schopná dlho vzdorovať. Všetko sa nakoniec naťahovalo až do roku 2004, keď Anne Golon konečne úplne zvíťazila.
