Značkári turistických trás ročne obnovia až 5 000 kilometrov chodníkov. Ich práca však nespočíva len v maľovaní farebných štvorčekov, ako sa im práve zapáči. Viac Novému Času Nedeľa prezradila predsedkyňa Sekcie značenia Klubu slovenských turistov Eva Škutová. Vo svete nám spolu s Českom patrí jednoznačné prvenstvo. V žiadnom štáte nie sú hory tak dokonale a prehľadne vyznačené turistickými značkami ako naše. O ľuďoch, vďaka ktorým sa môžeme týmto prvenstvom pýšiť, sa však už hovorí oveľa menej.
Preto sme sa vybrali do dedinky Budča neďaleko Zvolena, kde na nás čaká dlhoročná značkárka, ktorá tunajšie hory pozná ako svoju dlaň. Berie nás na jednu z najobľúbenejších destinácií v Kremnických vrchoch - skalný hríb Čertova skala. Smerovník na parkovisku nás naviguje po zelenej trase. V našich lesoch však okrem zelenej natrafíte aj na červenú, modrú či žltú značku. Každá z farieb má svoj význam.
Dlhoročná tradícia
Tvar, farbu, veľkosť či umiestnenie značky určuje vyhláška. Smernica o jednotnom značení turistických trás existuje takmer 60 rokov, no značkovanie je omnoho staršie. „Sitniansky turistický klub zriadil turistickú útulňu pri štôlni Gedeón v Hodruši a tu v roku 1874 vyznačkovali prvý turistický chodník na území vtedajšieho Uhorska. Postupne vznikali ďalšie značky, najmä v podhorí Tatier a okolí Modry,“ vysvetľuje cestou lesom Škutová.
Značky dlho neboli jednotné a každý si ich maľoval, ako sa mu zachcelo. Zlom nastal po vzniku Československej republiky. „Bol to rozkvet značkovania. Hovorí sa, že už v roku 1938 bolo na území bývalého Československa 40 000 kilometrov vyznačených chodníkov. “
Značkárska drina
Dnes je na Slovensku vyznačených viac ako 15 000 kilometrov turistických trás. Približne taká vzdialenosť delí náš malý štát od Antarktídy. Ak ste si doteraz mysleli, že značkovanie je prechádzka ružovým sadom s plechovkou farby v ruke, ste na omyle.
„Každá turistická trasa sa musí raz za tri roky obnoviť. Žlté kovové smerovníky vyžadujú zasa rekonštrukciu každých šesť rokov. Keď ideme značkovať, berieme si nielen farbu, ktorou je chodník značený, ale aj bielu, ktorá slúži na zviditeľnenie. Okrem toho nosíme aj kaki farbu, ktorou zatierame už nepotrebné značky. V ruksaku nesmú chýbať tenké štetce a drôtená kefa, s ktorou starú značku očistíme,“ hovorí Škutová a zastavuje sa pri bielo-zelenej pásovej značke.
To však stále nie je všetko, čo so sebou značkári nosia. „Keďže stromy, ktoré lemujú turistický chodník, nie sú vždy iba buky s krásnou hladkou kôrou, nosíme so sebou aj obojručný tesársky nôž. Pomôže nám orezať miesto na značku na drsnej kôre duba či brezy. Niekedy sa cítime ako lesníci, pretože si nosíme aj pílku, s ktorou musíme zrezať konáre zakrývajúce značku. Takisto si berieme aj veľké záhradné nožnice a zostriháme všetky kríky, ktoré trčia a zavadzajú na chodníku,“ opisuje výbavu.
Najlepší značkári
Každý značkár obnoví každý rok priemerne 15 až 20 kilometrov. „Na Slovensku máme 40 značkárskych komisií. Niektoré majú 20 členov, iné iba dvoch. Tam, kde je ich menej, samozrejme, musia pokryť väčšiu plochu. Keďže to nie je práve zárobková činnosť, musí vás to naozaj baviť. Na Slovensku pôsobí približne 400 vyškolených a aktívnych značkárov.“ Tými najvýkonnejšími sú podľa Škutovej čerství dôchodcovia. „Ešte stále vládzu a majú veľa času. Môžu chodiť značkovať aj cez týždeň, nie iba cez víkend, preto toho stihnú viac a vedia sa zladiť s počasím. “
Svetoví
Slovenskí značkári po páde komunizmu dlhé roky bojovali o peniaze, pretože štát na ich činnosť akosi zabudol. „Boli to dlhé roky chodenia, prosenia a vysvetľovania. No podarilo sa to a dnes na správu chodníkov dostávame približne 80 000 eur. Aj vďaka tomu sa naša krajina môže pýšiť prepracovanou sieťou chodníkov, ktoré každoročne navštívia státisíce turistov. Značky im pomáhajú, aby sa dostali nielen do cieľa, ale aj do bezpečia.“
Naše a české lesy sú popretkávané mnohými turistickými trasami, ktoré právom môžeme nazývať najlepšie na svete. „Viem, o čom hovorím, pretože veľa cestujem a značkovanie zahraničných lesov si všímam. Je to ako choroba z povolania. Ani také turistické veľmoci, ako sú Rakúsko, Francúzsko či Švajčiarsko, ich nemajú tak dokonale a prehľadne vyznačené. V našich lesoch sa nestratíte ani keď nemáte mapu,“ uzatvára rozprávanie pri Čertovej skale Škutová.
Čo hovoria farby?
Mnoho ľudí si myslí, že farby svedčia o náročnosti trasy ako v prípade lyžiarskych zjazdoviek. Nie je to tak. Medzi farbami však existuje hierarchia.
Červená - Označené sú ňou najdôležitejšie a najdlhšie trasy. Patria sem hrebeňovky, trasy mimoriadneho významu či diaľkové trasy. Najdlhšia červená trasa je Cesta hrdinov SNP, ktorá sa začína na Devíne a končí sa na Dukle, čo je približne 760 kilometrov. Sú fyzicky najnáročnejšie.
Modrá - Ide o významnejšie stredne dlhé trasy, často prechádzajú dlhšími dolinami či bočnými hrebeňmi.
Zelená - Značia sa ňou miestne trasy väčšinou v jednom okrese a kratšie trasy.
Žltá - Značia sa ňou spojky, najkratšie úseky alebo skratky. Tieto značky spájajú napríklad červenú s modrou, aby ste sa dostali z hrebeňa na hrebeň alebo sa rýchlo dostali v prípade búrky niekam do bezpečia.
