Obraz staručkého mocnára si pamätáme z filmu o vojakovi Švejkovi, alebo si ho pripomíname ako mladíka z romantického veľkofilmu Sissi. Aký bol jeho život? Čím sa zapísal do histórie? O poslednom veľkom cisárovi sme sa rozprávali s historikom Romanom Holecom z Univerzity Komenského.
Česi si zvyknú z cisára Františka Jozefa uťahovať, vidno to napríklad vo Švejkovi či v hrách Divadla Járy Cimrmana. Čím to je, že Slováci cisára vôbec nerozoberajú a nemajú oňho žiaden záujem?
Je to určite tým, že Slováci si vôbec nerobia žarty zo svojich vlastných dejín. A Česi, tí si zase robia žarty zo všetkého. To by však asi úplne nevystihovalo vzťah Slovákov k Františkovi Jozefovi, my sme celé obdobie habsburskej monarchie úplne vytesnili z nášho historického vedomia. Lebo vychádzame z toho, že panovník nebol náš, bol to cudzinec, najdôležitejšia sociálna vrstva štátu, teda šľachta, tiež nebola slovenská, podnikateľov sme mali minimum a slovenské národno-politické elity boli strašne úzke... A tak sa sami vnímame, že my sme tí, ktorí tu po stáročia len pracovali, biedili, boli sme utláčaní a František Jozef v našich očiach stelesňoval všetko toto zlo. Problémom je, že my sme takto vytesnili aj Československú republiku, takže naše dejiny sa pre mnohých začínajú až obdobím vojnového slovenského štátu, hoci aj tento mal svoje chyby a nedostatky... A hlavne sme si svoje dejiny totálne skrátili.
Preto sa tak radšej romanticky upíname k Veľkej Morave, je to tak?
Ani nie len k Veľkej Morave, skôr si hľadáme všelijaké barličky a vymýšľame si starých Slovákov, nachádzame kráľa Svätopluka, kráľa Mojmíra II. a ja neviem čo všetko... Skrátka, keď nemáme vlastné dejiny, lebo sme sa ich vzdali, tak si ich vymýšľame. Pritom my tie dejiny máme, sú bohaté a európske, len o nich nechceme vedieť. A aby som sa vrátil, František Jozef do našich dejín prirodzene patrí. Lenže táto téma, to nie je problém pre historikov, tí vedia, ako sa veci majú, ale skôr pre tvorcov školských osnov a pre celkové historické vedomie verejnosti.
Ak ľudia dnes Františka Jozefa vnímajú, tak ako staručkého mocnára. On však bol na tróne 68 rokov a panovníkom sa stal ako veľmi mladý, iba 18-ročný. Boli s jeho nástupom spojené nejaké veľké očakávania?
Jeho nástup na trón sa spája s veľkými nádejami. Jeho predchodca – strýko Ferdinand V., nezomrel, ale abdikoval. Ako dnes máme dvoch pápežov, starého Benedikta XVI. a mladého Františka, tak aj monarchia mala dvoch cisárov. Cisár Ferdinand V. však nebol mentálne spôsobilý a v revolúcii v rokoch 1848 - 1849 bolo potrebné zachraňovať monarchiu, preto sa cisársky dvor neschopného vládcu zbavil. Práve František Jozef bol veľmi dobre pripravený na svoju vladársku úlohu a naplnil ju. Podarilo sa mu vyviesť monarchiu z hlbokej krízy.
Priniesol nejaké zásadné zmeny, alebo skôr mal udržiavaciu funkciu?
V jeho náture bolo nič nemeniť – hlavne nech je stabilita, poriadok a veci treba riešiť len vtedy, keď už nám horí strecha nad hlavou. Až keď videl, že to inak nejde, tak pristúpil na zmeny a práve v tom spočívala jeho veľkosť, že potrebné zmeny vždy vedel urobiť. Revolúciu však prekonal tým, že začal modernizovať celú ríšu a z krokov, ktoré spravil v prvej dekáde po nástupe na trón, žila monarchia celé nasledujúce desaťročia.
Čím sa teda zapísal do histórie?
Najmä, že všetky zmeny, ktoré priniesla revolúcia, ponechal v platnosti, hoci s nimi nesúhlasil. Bola to napríklad občianska rovnosť, hoci v jeho cisárskej mysli bola zakorenená stavovská nerovnosť. Potvrdil tiež oslobodenie roľníkov z poddanstva, zaviedol rozsiahle ekonomické reformy a oslabil ekonomickú moc aristokracie tým, že ponechal v platnosti zrušenie feudálneho vlastníctva pôdy. Tiež naštartoval obrovský rozmach priemyslu. Za prvé desaťročie svojej vlády toho spravil naozaj veľa. Aj vyrovnanie s Maďarmi bolo koncepčným riešením, hoci nie najlepším. Ale potom už len opravoval, udržiaval, plátal.
Aký vzťah mal k Slovensku a Slovákom? Predsa len, my sme skôr spadali pod moc Budapešti ako Viedne.
Habsburská ríša bola mnohonárodná, žilo v nej takmer 15 etník. Františkovi Jozefovi však bolo cudzie etnické vnímanie, mnohonárodnú ríšu chcel stmeliť práve dynastiou, jej mýtom, oddanosťou k monarchii, ktorú reprezentoval. Preňho nebolo prioritné, či je niekto Maďar, Čech alebo Slovák, to vôbec neriešil. A na tom nakoniec aj monarchia padla. Ak by sa dalo niečo povedať na vašu otázku, tak to, že Slovákov vnímal ako lojálnych občanov monarchie. On aj vždy zdôrazňoval, že Slováci sa nikdy nepostavili proti trónu a dynastii.
A chodieval sem?
Áno, ale nevnímal to, že chodí na Slovensko, to ako krajina či región neexistovalo. Keby ste sa ho spýtali, či chodí na Slovensko, tak by nevedel, o čom hovoríte. Ale keby ste sa spýtali, či chodí medzi Slovákov, tak by povedal, áno, chodím. Cisár chodil veľakrát na Záhorie, k Nitre či na východné Slovensko na vojenské manévre. Aj v Bratislave býval často. Tiež podnikal, najmä zo začiatku, také spanilé jazdy po celej monarchii a nevynechal ani naše územie. Dalo by sa povedať, že každý obyvateľ mocnárstva mal za tých dlhých 68 rokov jeho vlády aspoň raz za život možnosť vidieť cisára naživo.
V dejepise sa slovenskí školáci tiež učia, že František Jozef v roku 1848 podrazil Slovákov, ktorí išli zaňho ako dobrovoľníci bojovať proti Maďarom. Ako to bolo?
Slováci za svoju lojálnu podporu panovníka a preliatu krv dostali presne to, čím boli Maďari potrestaní. Slováci žiadali za svoju podporu, aby dostali vlastnú krajinu, nejaké to slovenské veľkovojvodstvo, ktoré by nepodliehalo priamo Pešti, ale patrilo by pod Viedeň. Presne to sa stalo so Sedmohradskom či Chorvátskom, lenže tieto územia historicky existovali, mali svoje vlastné dejiny, hranice, historické inštitúcie a inštitúty. Slováci toto nikdy nemali, a tak svoje územie ani nedostali. Historický princíp bol v 19. storočí rozhodujúci.
Brali to ako zradu?
Samozrejme, preto 50. roky 19. storočia vnímali ako roky strádania, suchoty a nemoty... Národovci mali pocit, že Slováci zohrali v spore medzi Nemcami a Maďarmi úlohu prstov medzi dverami. Pritom Slovákom v monarchii nikdy nebolo tak dobre ako práve v prvom desaťročí vlády Františka Jozefa. Otvorili sa možnosti na šírenie národného jazyka a zakladanie národných škôl, na šírenie tlače, maďarský element bol oslabený a Slováci sa konečne mohli zhlboka nadýchnuť. Ale výhody tohto obdobia si uvedomili až neskôr.
Aký bol František Jozef osobnostne? Vraj bol veľmi skromný.
Vzhľadom na to, že išlo o cisára s obrovským majetkom, ktorý vládol obrovskej ríši, tak žil naozaj veľmi skromne. Jeho nároky na pohodlie či jedlo boli veľmi nízke. Nerozumel umeniu, necítil potrebu čítať, chodiť na koncerty či do divadla. Bol to typický byrokrat, ktorý si myslel, že svoju ríšu dokáže spravovať od písacieho stola.
Rakúšania stále s nostalgiou spomínajú na cisársky manželský pár – mladého Františka Jozefa a jeho manželku Elisabeth, prezývanú Sissi.
Ten obraz bol cisárskym dvorom vedome kultivovaný. Monarchia potreboval vnútornú silu, ktorá by ju po revolúcii udržala pokope, a tú našli aj v cisárovom manželstve so Sissi. Na potvrdenie cisárskeho mýtu využil dvor aj rany osudu, ktorým vladár musel čeliť – samovraždu jediného syna a neskôr smrteľný atentát na mimoriadne obľúbenú a krásnu Sissi. Propaganda vedome podporovala obraz cisára, ktorý je ľudský ako ktorýkoľvek jeho poddaný. A on napriek tomu vstáva ráno o štvrtej a pracuje hlboko do noci, aby udržal ríšu pokope...
Aké bolo manželstvo so Sissi? Také šťastné, ako ho poznáme z filmu s Romy Schneider v hlavnej úlohe?
Sissi bezvýhradne miloval, ako len vie muž milovať krásnu ženu. Ona však do manželstva s cisárom išla nepripravená, vhupla do čohosi, čo ju neskôr úplne prevalcovalo. Navyše trpela psychickými problémami, mala absolútnu nechuť k manželskému životu a bola posadnutá štíhlou líniou – hovorí sa o nej ako o anorektičke. Takže tehotenstvo a plodenie detí boli pre ňu niečo príšerné. Sissi si splnila svoju úlohu matky, a tým sa pre ňu manželstvo s Františkom Jozefom skončilo. Žili oddelene a Sissi dávala cisárovi voľnosť, dokonca mu sama dohadzovala milenky.
Bol František Jozef obľúbený panovník?
Obyčajní ľudia vnímali cisára veľmi pozitívne. Bol pre nich akýmsi sprostredkovateľom medzi Bohom na nebi a ľudským svetom. Navyše počas jeho vlády panoval mier a pokoj. Aj preto, keď došlo k vypuknutiu prvej svetovej vojny, tak išli za cisára pána bojovať a na fronte preukazovali lojálnosť.
Oveľa viac ako lojálnosť sa však v našich končinách zdôrazňuje to, ako Slováci a Česi dezertovali k Rusom a Srbom a zakladali légie. Je aj toto dôkazom pokrútenosti oficiálnych dejín?
Dezertérov bolo len nepatrné množstvo, drvivá väčšina Slovákov aj Čechov bojovala za Františka Jozefa, respektíve za jeho nástupcu Karola a za monarchiu. Mýtus legionárov a odboja bol u nás kultivovaný až po roku 1918, akoby všetci bojovali proti monarchii, ale vôbec to tak nebolo.
Dala sa monarchia zachrániť a zreformovať, napríklad tak, že by národy dostali svoje práva?
Samozrejme, smrť Františka Jozefa v roku 1916 zatriasla ríšou. Veď on bol jej symbolom. A keď symbol prestane existovať, ľudia sa pýtajú, čo ďalej. Jeho nástupca Karol bol úplne neznámy, ale ani zavraždený nástupca trónu František Ferdinand nebol až taký obľúbený... Druhým zlomom bola prvá svetová vojna, ktorá otvorila možnosti na úplnú zmenu mapy Európy. Keby nebola vojna, monarchia by sa nerozpadla, prečkala by aj smrť cisára.
Udržala sa v spoločnosti po páde monarchie a vzniku Československa nejaká nostalgia za starým mocnárstvom?
Keby ste v roku 1918 pri vzniku Československa vypísali referendum, a Maďari po ňom volali, či ľudia chcú novú republiku alebo starú monarchiu, monarchia by jednoznačne zvíťazila. Každý človek má bytostný strach pred niečím novým, to je normálne. Aj v roku 1992 naši politici vedeli, prečo nevyhlásili referendum o rozdelení republiky...
Keď teda ľudia cítili nostalgiu za monarchiou, prečo potom v Bratislave zničili korunovačnú sochu Márie Terézie?
Všetky problémy, ktoré koniec vojny priniesol, si ľudia spájali práve so vznikom republiky. Imidž Československa na Slovensku nebol v prvých rokoch dobrý. Tá socha padla za obeť až vtedy, keď sa Karol v Maďarsku snažil o reštauráciu habsburskej monarchie a pokúsil sa nastúpiť na uhorský trón. A keďže okolité krajiny začali okamžite mobilizovať vojenské sily, ľudia dostali strach, že pre jedného Habsburga opäť vypukne vojna. Tento strach sa nakoniec ventiloval tak, že v roku 1921 zdemolovali sochu Márie Terézie a hodili ju do Dunaja. A veľmi pritom organizačne pomáhali napríklad českí Sokoli.
Aktivisti a nadšenci sa teraz snažia o návrat sochy Márie Terézie aspoň v podobe repliky. Vedenie mesta zatiaľ nemá veľký záujem. Bol by návrat sochy Márie Terézie do Bratislavy dobrým krokom?
Určite by som sa tej soche nebránil. Mária Terézia nebola vojnovým zločincom ako Stalin či Hitler a sú to predsa naše dejiny.
68 rokov vlády jedného cisára
- 1830 Narodil sa ako prvorodený syn arcivojvodu Františka Karola
- 1848 Európou zmietali revolúcie a po abdikácii Ferdiannda V. sa vlády ujal František Jozef I.
- 1849 Prijal delegáciu slovenských národovcov, ktorí žiadali vyčleniť Slovensko z Uhorska ako osobitnú korunnú krajinu. Cisár prisľúbil len čiastkové kultúrne vymoženosti.
- 1851 Silvestrovskými patentmi položil základy tzv. Bachovho neoabsolutizmu v snahe konsolidovať situáciu v monarchii.
- 1853 Cisár sa stal obeťou neúspešného atentátu, ktorý spáchal maďarský nacionalista.
- 1854 Oženil sa s princeznou Alžbetu Bavorskou. Mali spolu štyri deti - Sophiu (zomrela ako dvojročná), Gizelu, Rudolfa a Máriu Valériu.
- 1861 Potom, čo sa oficiálne vzdal politiky absolutizmu, sa novou ústavou zriadila konštitučná monarchia.
- 1867 Rakúsko-uhorské vyrovnanie, František Jozef I. bol korunovaný za uhorského kráľa.
- 1889 Samovražda syna Rudolfa
- 1898 Vražedný atentát na cisárovnú Sissi
- 1914 Po atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda vyhlásil vojnu Srbsku, čím sa začala prvá svetová vojna.
- 1916 Cisár zomrel vo viedenskom zámku Schönbrunn.
Tragédie v cisárskej rodine
Princ Rudolf († 30)
30. januára 1889 našiel komorník v spálni loveckého zámočku Mayerling mŕtveho princa Rudolfa. Následník trónu spáchal samovraždu a nahovoril na ňu aj svoju iba 16-ročnú milenku, barónku Máriu Vetserovú. K hroznému činu princa dohnali psychické problémy vyvolané chronickou kvapavkou. Dvor sa snažil celú záležitosť ututlať, ale nakoniec oficiálna verzia hovorila o samovražde v pomätenosti mysle. O tom, že princ bol cudzoložník, sa pomlčalo.
Manželka Sissi († 61)
10. septembra 1898 zabil cisárovnú Alžbetu v Ženeve taliansky anarchista Luigi Lucheni. Sissi bodol trojhranným pilníkom, keď sa prechádzala v prístavisku na brehu Ženevského jazera. Atentátnika zatkli, odsúdili na doživotie, ale vo väzenskej cele spáchal samovraždu.
