Jedného dňa sa otvorili dvere a dnu vstúpili traja ľudia. Yoko Ono, John Lennon a ich priateľ. Tým dňom sa pre mladého dizajnéra začal plniť americký sen. Dnes je Sam Havadtoy (65) uznávaným svetovým výtvarníkom, ktorý po Lennonovej smrti žil dvadsať rokov po boku jeho manželky Yoko Ono (83). Nedávno navštívil pri príležitosti otvorenia svojej výstavy Bratislavu a my sme mu robili spoločnosť.
Sam sa narodil v Londýne, hoci otec bol Rumun a matka Maďarka. Paradoxne v časoch, keď ľudia emigrovali na Západ, jeho rodičia sa rozhodli vrátiť na rodnú hrudu. Do Maďarska prišli v najhoršom období - v roku 1956 počas revolúcie. „Otcovi šibalo!“ vysvetľuje dnes s úsmevom. Samov otec bol hodinárom na predmestí Londýna. V tom čase sa maďarská vláda snažila pritiahnuť úspešné rodiny žijúce v zahraničí späť do vlasti.
Tínedžera Sama ovplyvnil film o The Beatles, preto sa po 14 rokoch rozhodol vrátiť späť do Anglicka. A potom sa v jeho živote začali diať veci... Keď prišiel do Ameriky, začal robiť pre istého interiérového dizajnéra. „Pracoval som pre newyorskú smotánku. Postupne som však začal robiť sám, cítil som prázdnotu v luxusných priestoroch bohatých ľudí. Prišiel som na to, že čipka, ktorú som paradoxne ako dieťa nenávidel, je kľúčom k tomu, ako urobiť z chladných priestorov útulné miesto,“ prezrádza umelec, ktorý v tom čase začal skupovať starožitné čipky.
„V detstve mi prekážalo, že čipky sú uložené v skriniach či v komodách. Tieto starožitné drahé čipky som prefarbil a aplikoval na vankúše či rôzne textílie. V interiéroch to veľmi pekne pôsobilo,“ vysvetľuje Sam, ktorého technika aplikovania ručne vyrobenej čipky prekrytej akrylom a glazúrou je jedinečná.
Stoličky pre Lennona
Keď si Sam otvoril v New Yorku svoj vlastný obchod, jedného dňa sa otvorili dvere a dnu vkročili traja ľudia – jedna žena a dvaja muži. Yoko Ono, John Lennon a ich priateľ. Vo výklade ich zaujali dve stoličky. „Kúpili ich a ja ako múdry Maďar som povedal, že im ich prinesiem a pomôžem dať ich na správne miesto. Takto sa začal náš vzťah. Najprv to boli stoličky, potom som im zariadil byt, neskôr päť domov. Kúpili dve stoličky a ja som sa pridal k stoličkám a bol som v cene,“ smeje sa výtvarník.
Po smrti Johna Lennona, ktorého zastrelil atentátnik v roku 1980, žil viac ako 20 rokov po boku Yoko Ono. Tvrdí, že život s vdovou po slávnom beatlesákovi vôbec nebol nudný.
„Na deviate narodeniny ich syna Seana sme s Yoko pozvali mnoho známych. Prišiel výtvarník Keith Haring, zakladateľ Apple Steve Jobs, Andy Warhol... Každý priniesol darček. Keith namaľoval deviatku, a keď tú maľbu priniesol, povedal: ‚Dávajte si pozor, ešte to neuschlo!‘ Andy daroval Seanovi naozajstné jednodolárovky, ktoré nalepil na plátno a napísal: ‚To je tvoje vreckové.‘ Dnes to má miliónovú hodnotu.
Steve Jobs priniesol prvý farebný počítač. V jednej chvíli Sean a Steve zmizli a ja s Andym sme ich išli hľadať. Prišli sme do detskej izby, kde už Steve Jobs učil Seana, ako treba počítač používať. Andy sa díval, díval a zrazu sa spýtal: ‚Čo to je?‘ Steve mu vysvetlil, že je to nový Apple computer. Andy sa zamyslel a potom vyhlásil: ‚Toto? Stále mi vyvoláva nejaký nechutný človek, nejaký Steve, ktorý hovorí, že mi to chce predať!‘ Nato sa Jobs otočil a predstavil sa Warholovi: ‚To som ja!‘“ smeje sa nad pikantnou situáciou po rokoch.
Záhadný Warhol
Andy Warhol bol podľa neho človek dvoch tvárí. „Na sviatky sme ho s Yoko vždy pozývali k nám domov. Nikdy neprišiel. Až oveľa neskôr, keď zomrel, sme sa dozvedeli tajomstvo, o ktorom vtedy málokto vedel. Hoci sa Andy rád ukazoval na verejnosti a vždy dbal na to, aby si ho všimli, najdôležitejšie sviatky venoval dobročinnej práci a pracoval pre charitu. Rozdával teplé jedlo chudobným a ľuďom bez domova,“ prezrádza Sam.
Život s Yoko Ono
Dve desaťročia po boku Yoko Ono boli pre výtvarníka inšpiráciou, hoci vraví, že vdova po Lennonovi nebola preň- ho múzou v pravom zmysle slova. „Bola mojím profesorom života. Nechodil som na univerzitu, práve preto som jej vďačný, že náš vzťah trval tak dlho,“ spomína nostalgicky. „Po dvadsiatich rokoch sme sa stali priateľmi. Keď sa po toľkých rokoch cesty rozdelia, tak sa rozdelia ako medzi priateľmi. Naďalej však o sebe vieme...“ prezrádza a na chvíľu sa zamyslí.
„Musím však povedať, že s Yoko som neprežil ani jednu minútu, ktorá by bola nudná. Ráno som sa zobudil a vravím si: ‚Mamma mia, čo sa dnes stane?‘ Zakaždým som sa trochu bál. Bol som v strehu, pretože deň sa mohol vyvinúť všelijako. Presne viem, prečo ju John nadovšetko miloval.“
Umenie ako terapia
Keď sa s Yoko roz- išiel, začal trpieť depresiou. „Psychiater mi povedal, že bude dobré, keď sa z toho vypíšem. Roky píšem spomienky, stále ručne. Píšem ich na moje maľby. Každý obraz obsahuje text, na to aplikujem čipku, ktorá to všetko zahalí,“ prezrádza umelec. Keď sa pýtame, či nie je škoda texty prekryť, odpovie bez zaváhania:
„Nie. Každý obraz skrýva tajomstvo. Komunikujem vlastne s vlastnou dušou. Na výstave v Turíne prišla za mnou pani, ktorá sa pri pohľade na jeden obraz rozplakala. Nevedela, aký text skrýva obraz, ale cítila ho. Nevedel som to ani ja. Občas sú to spomienky, občas každodenné veci, čo mi práve prejdú mysľou. Je to osobná terapia,“ priznáva autor, ktorého diela si môžete pozrieť v Bratislave v galérii Kún Kelemen Fine Arts.
