V obci Nevoľné pri Kremnici funguje takýto cintorín už takmer štyri roky, na konci októbra ho sprístupnili v Prestavlkoch. Podobné miesta fungujú aj vo Svätom Jure pri Bratislave a v Košiciach. Práve pochovanie telíčok nenarodených detičiek môže mamám zmierniť bolesť. Navyše, často sa rodičia musia boriť s rôznymi prekážkami či už zo strany nemocníc, alebo pohrebných služieb.
Akú veľkú bolesť a zúfalstvo prežívajú ženy, keď prídu o vytúžené bábätko, vie aj Magdaléna Poloňová (62) z Občianskeho združenia Tóbi. Sama túto tragickú udalosť zažila na vlastnej koži. „V roku 1997 som čakala svoje šieste dieťatko, ktoré nebolo plánované, ale určite bolo chcené. Žiaľ, dostala som kliešťovú boreliózu a potratila som. Bola to veľmi ťažká skúsenosť,“ vraví Poloňová. Vtedy v nej skrsla myšlienka, aby všetky deti, ktoré zomreli skôr, ako sa mohli narodiť, mali dôstojný pomník. Na Deň matiek, 10. mája 1998 otec biskup Rudolf Baláž za účasti kňazov a veriacich inštaloval na žiarskom cintoríne prvý Pomník nenarodeným deťom v Banskobystrickej diecéze.
Inšpirácia v Taliansku
O dva roky neskôr Magdalénina dcéra zistila, že v Taliansku pochovávajú aj detičky, ktoré sa ani nestihli narodiť. „Tak som sa toho chytila, no narazila som na problém, pretože sme nemali potrebný zákon,“ objasňuje Poloňová, ktorej sa spolu s dcérou podarilo v roku 2005 iniciovať prijatie Novely zákona o pohrebníctve.
V roku 2012 sa jej spoločne s Jaroslavom Slašťanom podarilo vybudovať pohrebné miesta pre nenarodené deti aj v Nevoľnom. „Táto dedinka sa stala vôbec prvým takýmto miestom na Slovensku. Do dnešného dňa je na cintoríne šesť hrobčekov nenarodených detičiek,“ približuje aktívna žena, vďaka ktorej vzniklo nedávno ďalšie miesto pre nenarodené bábätká aj v Prestavlkoch, kde zriadili 14 hrobových miest.
Pohreb v Prestavlkoch je bezplatný
Pre rodičov je takýto pohreb v Prestavlkoch bezplatný. Plod môžu pochovať v malých škatuľkách z ľahko rozložiteľného materiálu, dôstojne a ekologicky. Na cintoríne majú vyhradených 14 miest. „Chceme, aby týmto detičkám bola daná úcta rovnako ako iným ľuďom. Počaté dieťa má predsa právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti aj po smrti a na dôstojný pohreb,“ vysvetľuje Poloňová. Iniciatívu podporuje aj obec na čele so starostom Jánom Abrahámom, ktorý vyzýva aj iných starostov, aby sa zamysleli nad možnosťou pochovávania nenarodených detí vo svojej obci.
Mamička Zuzana (38): Dieťatko nie je biologický odpad!
Trojnásobná mamička po roku od posledného pôrodu opäť neplánovane otehotnela. Všetko sa zdalo byť v poriadku, keď zrazu začala krvácať. V osudný večer Zuzanu (38) zaskočili silné bolesti podbrušia. „Hneď v noci som išla do nemocnice. Cítila som, že to, čo sa so mnou deje, nie je dobré a mala som strach o život môjho bábätka, ktoré bolo v 16. týždni. Lekárom sa síce podarilo kontrakcie zastaviť, no na druhý deň pri vyšetrení ultrazvukom zistili, že bábätko je už mŕtve,“ spomína Zuzana na smutný 5. október 2015. „Bola to pre nás najťažšia životná skúsenosť,“ priznáva mamička, ktorá neľutuje, že sa so svojím dieťatkom rozlúčila aj osobne.
Trpká skúsenosť
Túžila si dieťatko pochovať, narazila však na problém. V nemocnici jej povedali, že do 30 dní si má vyžiadať plod na pochovanie. Nedalo jej to a už po pár dňoch od prepustenia zatelefonovala na patológiu. Tam jej lekár povedal, že na 7. deň už bábätko spaľujú, a ak chce, nech splnomocní pohrebnú službu na prevzatie. „Nechcela som, aby skončilo ako biologický odpad,“ hovorí Zuzana. Objednávka pohrebnej služby však rodinu vyšla na 600 eur. Podľa Zuzany im naúčtovali aj položky, ktoré pár ani nechcel. „Keď sme ich chceli stornovať, povedali nám, že keby sme zrušili objednávku, tak nám ešte v ten večer odnesú plod na patológiu,“ vraví s tým, že radšej ihneď zaplatili.
Hrobček aj pre iné bábätká
Rodičia oslovili kňaza a bábätko pochovali. Spolu s ním v hrobe pre nenarodené deti odpočíva ešte jedno. Vedľa pomníka je hrobové miesto pre ďalšie bábätká, ktoré budú chcieť ich rodičia dôstojne pochovať. „Chcela som sa s dieťatkom fyzicky rozlúčiť a vysloviť mu slová lásky. Pochovať si dieťa bola moja základná povinnosť, ako sa s ním dôstojne rozlúčiť. Aj keď som mu nemohla dať dar života, dala som mu hodnotu dôstojnosti človeka,“ so žiaľom priznáva Zuzana.
