Na Medzinárodný deň študentstva sa v Prahe uskutočnila demonštrácia, kde podľa pôvodných správ zahynul jeden študent. Práve táto správa naštartovala aj slovenských študentov, ktorí sa vzbúrili a vyhlásili štrajk, ktorý nakoniec smeroval až k úplnému pádu socializmu v Československu. Ako si na tie dni spomínajú lídri študentov dnes?
Miloš Lauko (52) bol v roku 1989 študentom VŠMU, Peter Tóth (51) chodil na Matfyz. Aj keď sa náznaky uvoľňovania režimu objavovali už skôr, ani jeden z nich netušil, čo pražský protest zo 17. novembra prinesie. „Cez víkend sme sa dozvedeli o piatkových udalostiach v Prahe, o zbitom a zabitom študentovi a povedali sme si, že je to niečo hrozné, že na to musíme reagovať,“ hovorí Lauko. Spomína, že bol vždy sklamaný z toho, keď sa vrátil z nejakého protestu v Prahe a na Slovensku sa nič nedialo. Ešte cez víkend pokreslili chodby v internáte šibenicami, na ktorých bol zavesený kosák a kladivo, no všetko sa začalo až v pondelok. „Ráno sme čakali za bránou VŠMU študentov a hovorili sme im, čo sa stalo v Prahe a že ideme štrajkovať,“ vysvetľuje Lauko. Okrem toho sa organizovali aj študenti Univerzity Komenského, a tak pomerne rýchlo padlo rozhodnutie, že sa študenti stretnú na Hviezdoslavovom námestí.
Nadšenie aj strach
Po stretnutí na námestí študenti smerovali naspäť do svojich škôl, študenti VŠMU v ich škole vyhlásili okupačný štrajk. „V prvých dňoch sa veľmi rýchlo spravil akýsi poriadok a systém, založilo sa študentské centrum, zohnali sa baby, ktoré na písacích strojoch rozmnožovali informácie a letáky,“ objasňuje situáciu Peter Tóth. Študenti vytvorili akési „úderky“, ktoré tlačené informácie rozširovali aj do ďalších miest na Slovensku. Nadšenie na začiatku revolúcie sa však počas prvých dní miešalo so strachom. „Prvých desať dní, keď sa to uvoľnilo, prichádzali správy, že milicionári sú nachystaní v autobusoch, že sa to chystá celé rozbiť do krvi,“ hovorí Tóth. Lauko si spomína aj na to, ako utekal pred doktorom, ktorý mu mal pichnúť injekciu s vápnikom a vitamínmi. „Bál som sa, že ma chcú uspať, že chcú zneškodniť revolúciu,“ hovorí dnes už s úsmevom.
Od študentov k politikom
VPN sa k študentskému revolučnému hnutiu pripojila takmer okamžite. „VPN po vzniku v Umeleckej besede si dala za cieľ spoluprácu so študentmi a na VŠMU sme mali svoju základňu. Boli to fantastickí ľudia, ktorí celé noci prepisovali, zabezpečovali organizáciu, chodili do podnikov, aby podporili generálny štrajk,“ spomína si na novembrové udalosti jeden z tribúnov ľudu Ján Budaj. VPN a študenti spolu fungovali približne prvých desať dní, pred mítingmi viedli rozhovory. „Prvých desať dní spolu zasadali študentské hnutie a VPN,“ hovorí Tóth. Miloš Lauko však spomína aj na to, že neskôr vypukli medzi študentmi a VPN aj spory. „Raz vyšli noviny s požiadavkami, pod ktoré bolo podpísané koordinačné centrum VPN aj študentského hnutia. Ale od nás o tom nikto nič nevedel,“ tvrdí Lauko. Dodáva tiež, že aj zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany bol nápad, ktorý vyšiel od študentov.
