Jej milovaný manžel po dvoch mesiacoch v kóme naposledy vydýchol na nemocničnom lôžku! Svojho muža videla naposledy živého len pár hodín pred hrozným telefonátom z nemocnice, kde ho navštívila pred odchodom do nočnej služby. To ešte netušila, že sa s ním lúčila naposledy.
Keď ho v stredu večer tak ako zvyčajne navštívila, netušila, že ide o ich posledný spoločný večer. „Ja som ho oholila, aby bol pekný. Navoňala som ho...“ nedokázala Dagmar pre bolesť v srdci hovoriť. Z nemocnice odchádzala pred šiestou, keďže o siedmej sa jej začínala nočná zmena. Posledný pohľad, posledné dovidenia zajtra. V štvrtkové ráno sa už dozvedela tú najstrašnejšiu správu. „Napriek enormnej snahe našich zdravotníkov sa, žiaľ, pacienta nepodarilo zachrániť,“ potvrdila Novému Času hovorkyňa Univerzitnej nemocnice v Bratislave Zuzana Eliášová.
Verila v zázrak
Napriek tomu, že milovaný manžel bol v kóme už dlhé dva mesiace, Dagmar stále verila, že možno sa stane zázrak a hercov stav sa zlepší. „Strašne by som ho chcela mať doma, veď my sme neboli od seba celých osemnásť rokov,“ povedala Novému Času ešte v septembri, keď Gregorov stav skomplikoval zápal pľúc. V poradí piata manželka trávila pri jeho lôžku spolu s jeho deťmi hodiny. Púšťala mu obľúbený džez, rozprávala, akoby boli spolu doma.
Hoci si uvedomovala, že manželov stav je vážny, nerátala s tým, že o neho príde tak skoro. „Verila som, že vydrží ešte dva, tri týždne, možno mesiac, dva... Viete, človek to nejako čaká, ale vždy nás to prekvapí, vždy. Ja si to ešte stále nechcem priznať,“ dodala Gregor. „Odišiel skvelý chlap, úžasný, múdry. Pomáhal mi celý život. Veľmi mi bude chýbať. Dával mi osemnásť rokov energiu, boli sme stále spolu...“ Najväčšou oporou je jej momentálne syn, ktorý býva u nej. V byte Dagmar zapálila hercovi sviečku. Už len plameň bude pripomínať toho, ktorý jej dlhé roky bol nielen manželom, ale aj priateľom a najväčšou oporou.
Herec, riaditeľ divadla aj spoluzakladateľ televízie
19. júna 1943 - narodil sa v Žiline.
1946 - s rodinou sa presťahoval do Bratislavy, kde vychodil základnú a strednú školu a absolvoval štúdium na VŠMU.
1963 - 1965 - účinkoval v Divadle Petra Jilemnického v Žiline.
1965 - nastúpil na dvojročnú vojenskú službu v Prahe.
1967 - 1968 - hral v divadle KD Nitra.
1968 - 1971 - pôsobil v Divadle na Korze.
1971 - 1972 - dostal zákaz umeleckej činnosti.
1972 - 1989 - hral na Poetickej scéne v Bratislave.
1990 - politicky ho rehabilitovali.
1. apríla 1990 - zakladá spolu so Zitou Furkovou Divadlo Korzo ’90 a stáva sa jeho riaditeľom.
1. januára 1995 - zakladá s Pavlom Ruskom súkromnú televíziu Markíza a nastupuje na post riaditeľa centra umeleckej tvorby, po nezhodách však odchádza a zostáva až do svojej smrti v slobodnom povolaní.
