Brali sa pred päťdesiatimi rokmi a spolu zostali v dobrom aj v zlom. Ich spoločnú cestu brázdili úspechy, radosť, ale aj odlúčenosť a veľká rana osudu. Čo všetko prežili, nám otvorene porozprávali.
Pred domom na bratislavskej Kolibe nás víta usmiata pani Grúňová so psíkom Maťkom. V útulnej obývačke nás zasa usádza domáci pán, spevák Dušan Grúň, ktorý dostával svojimi hitmi do varu divákov koncom 60. a 70. rokov minulého storočia. Ani po rokoch v sebe nezaprie džentlmena a vorkoholika. V éteri znejú šlágre z jeho nedávno vydaného cédečka a na pracovnom stole ležia fotografie ako svedectvo spoločného života.
Kráčať spolu polstoročie znie v časoch plných rozvodov a rozchodov ako science fiction. Mnohí hovoria, že je to zotrvačnosť, Grúňovci tvrdia, že je to láska. „My sa aj po rokoch stále ľúbime, aj keď je to iný druh lásky ako v mladosti. Nehanbíme si to povedať a bez bozku a rozlúčky nikto z nás z domu neodchádza,“ priznáva dvojica.
Po mesiaci zásnuby
Majka s Dušanom sa spoznali v marci v roku 1966 v bratislavskej Mladej garde pri hudbe. On mal dvadsaťštyri rokov, ona sladkých osemnásť. O mesiac neskôr sa už zasnúbili a 18. novembra toho istého roku aj zosobášili. „Po hostine v hoteli Devín sme nadránom s Majkou kráčali ruka v ruke cez židovskú štvrť Vydrica na Koziu ulicu. Pršalo, boli sme mokrí, zablatení, ale šťastní,“ spomína spevák. Spoločný život dvojica odštartovala v malej izbe s rozlohou 2×3 m bez okna, vody, vlastnej kúpeľne aj WC. „Hneď po svadbe sme išli robiť televíznu reláciu do Vysokých Tatier, kde som spieval. Zobral som aj Majku a to bola naša svadobná cesta,“ hovorí Grúň.
