Pri návšteve Bratislavy si našiel čas aj na rozhovor pre TASR.
Ak dovolíte, začneme aktuálne, muzikálom Sibyla, kráľovná zo Sáby, kde stvárňujete postavu Šalamúna. Premiéru mal 17. marca v Divadle Hybernia. Ako ste sa stretli s jeho autorom Mirom Procházkom?
Našli sme sa na YouTube. V postave Šalamúna sa cítim výborne, pretože jednak Miro – už vtedy prvýkrát - keď za mnou prišiel, povedal mi, že postavu Šalamúna písal pre mňa, že to nemôže spievať nikto iný než ja. Je pravda, že keď som si to vypočul, tak som zistil, že hovorí pravdu, že mi to napísal – ako sa hovorí - priamo do pusy, čo je super, keď autor napíše interpretovi postavu na mieru. A Mirovi sa to skutočne podarilo. Je to obdivuhodné o to viac, že napísal hudbu, scenár aj libreto. Klobúk dole. Z týchto dôvodov sa mi na príprave tohto muzikálu pracovalo veľmi dobre. Ďalší dôvod bol, že režisér Radek Balaš bol vynikajúci, pracovalo sa s ním veľmi dobre. Aj celý súbor, zložený z mladých, talentovaných ľudí, je tam veľa pekných mladých tanečníc, krásnych mladých speváčok, šikovných chalanov, či už tanečníkov alebo spevákov.
Takže všetko bolo fajn?
Všetci šli do toho s nadšením, čo je paráda. Bolo to už pri skúškach. Navyše pre mňa Miro veľmi stúpol v mojich očiach tým, že keď sme na muzikáli pracovali, nebol tým zaťatým autorom, ktorý sa s nikým nebaví. Naopak bol ochotný diskutovať so mnou o rôznych veciach. Dokonca to zašlo až tak ďaleko, keď som prišiel poprosiť, či by mi na koniec prvej polovice nenapísal áriu, kde Šalamún zhrňuje svoj doterajší život. Bolo to pomerne krátko pred premiérou. Do týždňa prišiel a priniesol tak krásnu áriu, že som sa posadil na zadok. Dá sa povedať, že ju mám najradšej z celého muzikálu.
Úspech Sibyly potvrdzuje aj to, že pomerne rýchlo, 25. októbra vyšlo aj CD s piesňami z muzikálu.
Áno, a do života uviedla cédečko známa skupina No Name.
Ráta produkcia muzikálu aj s jeho uvedením na Slovensku?
Áno, 15. februára budúceho roku s ním prídeme do bratislavskej Incheby zahrať jedno predstavenie. Neskôr by malo byť v Bratislave ešte niekoľko predstavení a možno aj v iných mestách. Ale hovorím, že je to predovšetkým úlohou produkcie.
Vás však čaká ešte predtým veľmi dôležitý koncert. Tento rok oslávite neuveriteľných 25 rokov na českej hudobnej scéne a oslávite ich tým najlepším spôsobom, veľkolepým koncertom Daniel Hůlka 25 let, miestom bude Forum Karlín. Veríte tomu, že to je už 25 rokov?
Vôbec nie. Keby som nemal odložené programy z prvých predstavení, tak by mi to ani nenapadlo. Skutočne sa na to necítim, ale je to tak. Je to proste 25 rokov a myslím si, že to je dôvod k oslave. A ako to osláviť lepšie než koncertmi. Hlavný koncert bude 9. decembra, s týmto koncertom by sme potom chceli precestovať kraje české, moravské aj slovenské. Ale to až budúci rok.
Ktoré piesne z vášho pohľadu nesmú chýbať na tomto koncerte?
Najťažšie na zostavovaní playlistu bolo práve vyškrtávanie pesničiek. Je ich veľa, všetky má človek rád, pritom niektoré musí dať preč. To bolo fakt najťažšie. Samozrejme nemôžeme nútiť ľudí, aby sedeli na koncerne päť hodín. Bolela každá pesnička, ktorú sme dávali preč, nedá sa nič robiť. Snažili sme sa urobiť charakteristický prierez mojou dráhou za 25 rokov. Myslím, že tie najdôležitejšie skladby sme tam dali. Budú tam aj piesne z mojich albumov. Koncert mám rozdelený na tretiny, prvá bude klasická, budem ju hrať s Ľubošom Brabcom, známym gitarovým virtuózom a mojim dobrým kamarátom. Druhá tretina bude muzikálová a tretia zložená z pesničiek z mojich štyroch albumov.
Pri tejto otázke najprv gratulácia. Na Pražskom hrade ste si 28. októbra z rúk prezidenta Miloša Zemana prevzali vyznamenanie Českej republiky, medaily I. stupňa Za zásluhy o štát v oblasti umenia.
Ďakujem. Nevedel som si nikdy predstaviť, že takéto niečo dosiahnem ja. Mám z toho obrovskú radosť, cítil som sa v tej chvíli krásne, keď som ho dostával. Veľmi veľa závistlivých zlých ľudí ma ohovorilo, dokonca sa mi aj vyhrážali smrťou, ale slovami pána prezidenta povedané – psy štekajú a karavána ide ďalej. Ja som už zažil veľkú česť, keď ma pri audiencii prijal pápež Ján Pavol II. Aj vtedy to bolo podobné, že mi to veľa ľudí omlátilo o hlavu. Ľudia sú malí, závidia a vzniká z toho nenávisť, sú sprostí a zlí. Je to ale ich problém, oni si ničia zdravie.
To boli aktuálne udalosti, ak dovolíte, teraz sa vrátime k vášmu životu. Ste rodený Pražák, v ktorej časti ste vyrástli?
Keď v Prahe, tak na Vinohradoch. Ale vyrastal som skôr na vidieku. Čiastočne v Jevanoch, kde bývam a čiastočne v Dřeveniciach u Jíčina, čo je v Podkrkonoší, keď som bola malý. Ale keď som začal chodiť do školy, tak som býval na Vinohradoch.
Čo vás v škole bavilo viac, prírodné či humanitné predmety?
Ja som nenávidel školu (smiech), bral som to ako obmedzovanie osobnej slobody (ešte stále so smiechom). Chodil som už od prvej triedy za školu. Samozrejme sa časom našli veci, ktoré ma v škole bavili, napríklad dejiny (už bez smiechu). Teraz, už s odstupom doby viem, že to bolo dané aj učiteľmi. Keď bol dobrý učiteľ, predmet ma bavil, keď bol zlý, tak to žiaka nemohlo v škole baviť.
Ako ste sa dostali k spevu? Vieme, že ste vyštudovali operný spev na Pražskom štátnom konzervatóriu.
Tak to je celkom veselá historka. Keď som bol malý, mal som asi osem, okrem toho, že som hral na klavíri, na flaute, hral som aj na klarinete. Chodil som k profesorovi Bretšnajderovi, ktorý hral v orchestri Národného divadla. Už vtedy hovoril, že by som mal spievať, povedal to aj mojim rodičom. Keď som sa totiž niečo nenaučil na klarinete, tak som mu to dospieval. Ubehlo desať rokov, keď som sa od hudby odpútal, pretože som bol vrcholový športovec, hral som volejbal. V osemnástich, keď som zo zdravotných dôvodov musel vrcholový šport nechať, tak som najprv začal chodiť do speváckeho zboru.
Ale s hudbou ste koketovali už ako aktívny športovec.
Áno, už v priebehu športovej dráhy som sa naučil hrať na gitare, hral som po krčmách, pri táboráku. S kamarátmi sme si na gympli založili kapelu. Keď som sa začal tomu venovať, tak som si povedal, že by som sa mal aj hudobne vzdelať. Zobral som telefón a po desiatich rokoch som zavolal profesorovi Bretšnajderovi – pán profesor, ako ste stále hovorili, že by som mal spievať, tak som sa rozhodol, že áno (úsmev). On nepohol brvou, dohovoril mi stretnutie so Zdenkom Jankovským, vtedajším sólistom opery Národného divadla, tenoristom a zároveň profesorom na Pražskom štátnom konzervatóriu. Chodil som k nemu dva roky súkromne, potom som urobil prijímačky a nastúpil som k nemu do triedy. U neho som aj konzervatórium absolvoval. Dá sa povedať, že profesor Jankovský bol môj spevácky otec.
Operné javisko ste mali možnosť okúsiť už počas štúdia na konzervatóriu?
Áno, ešte na konzervatóriu to bol gróf vo Figarovej svadbe, to sme hrali ešte behom štúdia. Moje prvé vystúpenie v kamennom divadle bol Krušina v Predanej neveste. A ešte predtým, taktiež počas štúdia, čo bolo myslím predčasné, lebo som mal 22, som v Liberci na verejnej generálke hral Escamilla v Carmen, čo bolo rozhodne veľmi skoro.
Teraz niekoľko otázok na tému prvý, prvá, prvé. Vaše prvé spevácke kroky?
Asi ako malé dieťa, keď sme s rodičmi išli na dovolenku a ja som spievaním bavil celý autobus. Už vtedy som veľmi rád spieval.
Prvé vystúpenie pred divákmi?
Prvé bolo zborové, prvé sólové bolo s kapelou na gymnáziu.
Prvý honorár?
To si pamätám dodnes. Bolo to na konzervatóriu. Dostal som od pána profesora Šulca ponuku, aby som šiel do Mladej Boleslavi spievať basový part v Českej omši vianočnej Jakuba Jana Rybu. Bolo to 350 korún.
Prvý bozk?
V prvej triede so spolužiačkou, volala sa Michaela (úsmev).
A prvý bozk na javisku?
Vo Figarovej svadbe, keď som hral Figara, tak sme sa tam so Zuzankou bozkávali.
Prvá veľká premiéra?
Asi v Ústí nad Labem, Smetanovo Tajomstvo, moja prvá veľká operná premiéra.
Prvou vašou veľkou muzikálovou premiérou bol Dracula 13. októbra 1995. Nezabudnuteľný muzikál, žiaľ autorská trojica Karel Svoboda, Richard Hes, Zdeněk Borovec aj režisér Jozef Bednárik už pozerajú na svet z divadelného nebíčka.
Áno a všetci chýbajú. Bola to nádherná doba. Šialené tempo, tak veľa vecí sa dialo, že som ani všetko nestíhal, ale bolo to krásne. Milióny divákov. Iba ja sám som Draculu hral 1200-krát.
Prepáčte, znamená to, že ak by vás o polnoci zobudili, postavíte sa a zaspievate Draculu?
Samozrejme (úsmev).
Po Prahe ste si popularitu získali uvedením Draculu v Bratislave a potom aj v Prešove, kde sa Dracula sťahoval z Prahy.
Bolo to úžasne, veľmi dobre si pamätám na Prešov. Bolo fantastické publikum, hralo sa nám veľmi krásne a navyše tam bol úžasný Irish Pub, do ktorého sme po predstavení chodili. Mal zatmavené okná, tak sme nevideli, či je vonku ešte tma alebo už svetlo (opäť smiech).
V tej dobe ste počas víkendov hrali aj dve predstavenia denne. Bolo to náročné?
Dvojáky sú ťažké. Veľmi ťažké bolo odohrať dvakrát po sebe tak náročné predstavenie.
Druhá polovica 90. rokov bola pre vás skvelá, Dracula a debutový album Daniel Hůlka vám vyniesli úspech a ocenenie Zlatý slávik za rok 1998. Kde máte sošku uloženú?
Predstavte si, že mi ho ukradli. Keď som sa sťahoval z pražského bytu do Jevan, dal som si veci k jednému kamarátovi do vily v Jevanoch a tú vilu mu vykradli zlodeji. Ukradli mi všetky moje veci aj ceny, pritom neviem, čo s tým niekto bude robiť.
Jedným z muzikálov, v ktorom ste účinkovali, je Kat Mydlář Michala Davida. Všetci si pamätajú váš trojspev s Petrom Kolářom a Josefom Vojtekom.
Kat Mydlář bolo veľmi vydarené predstavenie, dosť dramatické, možno aj trocha temné, lebo v ňom nebolo skoro nič veselé. Ale rád na tento muzikál spomínam. Je pravda, že Pepa (Vojtek) i Petr (Kolář) sú moji veľmi dobrí kamaráti. Bolo fajn, že sme si spoločne zaspievali na jednom pódiu v jednom muzikáli.
Úspešne účinkujete nielen v muzikáloch, ale aj v opere. Aký máte k opere vzťah?
Po Draculovi som sa vrátil do opery, hral som v Stavovskom divadle Dona Giovanniho. Neskôr som nastúpil na jednu sezónu ako sólista do opery Národného divadla. Musel som si potom ale dať pauzu od divadla, lebo to bolo v období, keď som hral v siedmich divadlách v deviatich inscenáciách. Bola to opera, muzikály, navyše som v Divadle Na zábradlí hral Hektora v činohernej inscenácii Troilus a Kressida od Williama Shakespeara. Bolo toho fakt veľa. Telo povedalo dosť a musel som si dať dva roky pauzu.
Máte na svojom konte štyri vydané sólové albumy, ten zatiaľ ostatný Dílem já je z mája 2004. Pribudne k nim ďalší?
Áno. Práve tým, že robíme výročné koncerty, tak by sme chceli uzatvoriť dvadsaťpäť ročnú epochu a pripraviť niečo nové. Už na tomto koncerte zaspievam tri nové piesne.
Neobišiel vás ani film, zahrali ste si Brambasa v rozprávke Z pekla štěstí a Z pekla štěstí 2.
Z pekla štěstí je krásny zážitok, bolo to skvelé robiť s pánom režisérom Troškom a s kolegami, ktorí tam boli, hlavne pán Brabec, ktorý mi veľmi pomohol. Fakt krásna spomienka, dodnes sa nato rád pozriem, keď tú rozprávku dajú na Vianoce. Bolo to pre mňa veselé spestrenie.
Čo pre vás znamená spev, spievanie?
Dá sa povedať, že v podstate celý život. Mám to šťastie, že sa živím tým, čo ma svete najviac baví a čo mám najradšej. Spev a divadlo je celý môj život.
Čo vám spev dal a naopak, čo vám vzal?
Dal mi toho veľmi veľa, to sa ani nedá povedať, čo všetko mi dal. Vzal mi toho málo, vzal mi trocha súkromie, ale zasa vďaka tomu sa mi otvorili možnosti sebarealizácie, takže dal mi toho mnohokrát viac, než mi vzal.
Aký ste vysoký? Ako sa vedľa vás cítia na javisku dámy o 30 centimetrov nižšie?
Mám 195 centimetrov. Dámy sa pri mne cítia krásne, pretože vedia, že ich ochránim, keď to bude potrebné (úsmev).
Hovoria o vás, že ste cestovateľ. Cestujete rád?
Áno, som vášnivý cestovateľ. Cestovanie je moja skoro najväčšia láska, milujem cestovanie, extrémne cestovanie. Vždy hovorím, že každá cesta je dobrá. Čím ďalej človek cestuje, do čím extrémnejších miest, tak tým je tá cesta lepšia. Mám za sebou napríklad prechod Himalájí, i keď to nebolo ľahké (úsmev).
A vraj ste aj milovníkom zvierat.
Jasné, môj psík je moja najväčšia láska a môj najväčší kamoš (psík nám asistoval aj pri tomto rozhovore, poznámka TASR). Ešte mám koňa, nejazdím síce veľmi dobre, ale jazdím. Ale mám rád zvieratá všeobecne, niekedy mám dokonca pocit, že mám zvieratá radšej ako ľudí.
Keď máte voľný čas?
Keď mám voľný čas, tak ho rozdeľujem na tri skupiny. Keď je času málo, krátky odpočinok, tak to trávim v Jevanoch. Mám to šťastie, že bývam tesne pri lese, takže chodím so psíkom na prechádzky. Chodím za chlapmi a kamarátmi do krčmy, teda klasický vidiecky relax. Keď mám viac času, tak cestujem, buď po súši alebo po mori. Je to moja láska, námorný jachting, to je veľký relax.
Aké budú vaše Vianoce?
Vianoce budem mať krásne, pretože budem so svojimi najbližšími, ktorých mám najradšej, vôbec nám nejde o to nakúpiť drahé darčeky, ale chceme byť spolu, aby nám bolo dobre.
Aký bol pre vás rok 2016?
Búrlivý, veľmi búrlivý (opäť smiech). Dialo sa veľa vecí, získal som veľa nových priateľov, zároveň som o veľa priateľov prišiel. Zistil som, že mať svoj názor a stáť si za ním nie je tak populárne, ako sa o tom píše v knižkách. V tých knihách sú to kladní hrdinovia, v živote nie. V živote je to inak.
Máte svoje príslovie či porekadlo, ktoré si občas pripomeniete?
Životnú múdrosť, to neviem. Ale keď sa ma pýtajú na životné motto, tak vždy hovorím: Keď sa budem ja k ľuďom okolo seba chovať tak ako chcem, aby sa chovali ku mne, tak to bude v poriadku. A keby sa všetci chovali ku všetkým takto, mali by sme sa na svete krásne. Viem, že je to utópia, ale bolo by to pekné.
Pražský rodák (*1.6.1968) vyštudoval operný spev na Pražskom štátnom konzervatóriu. Opere sa venoval až do leta 1995, kedy bol na základe konkurzu vybraný na hlavnú úlohu v muzikáli Dracula, ktorý mal premiéru 13. októbra 1995 v réžii legendárneho Jozefa Bednárika. Od tej doby účinkoval v ďalších desiatich muzikáloch, najnovším je Sibyla, kráľovná zo Sáby, kde hrá postavu Šalamúna, premiéru mal 17. marca v Divadle Hybernia.
V roku 1997 vydal debutový album Daniel Hůlka, v roku 1999 druhý album Živé obrazy, v roku 2000 album tretí Rozhovor a v máji 2004 zatiaľ ostatný, štvrtý štúdiový album Dílem já. Za rok 1998 získal Českého zlatého slávika. Od obnovenia ankety v Čechách od roku 1996 bol prvým, kto prerušil vedúce postavenie Karla Gotta. Patria mu aj štyri strieborné ocenenia za roky 1997, 1999, 2000 a 2001 a bronzový slávik za rok 2002.
V roku 2015 vyšla kniha Daniel Hůlka: Diagnóza Blíženec z pera Miroslavy Besserovej, netradičná biografia, v ktorej formou otázok a odpovedí približuje osobnosť tohto populárneho speváka a herca.
Rozhovor so spevákom Danielom Hůlkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
