Počas redaktorskej práce je často konfrontovaný s vyhasnutými ľudskými životmi. Ako znáša tieto náročné situácie? „Keď sú na mieste nešťastia príbuzní, vždy za nimi prídem najprv bez kamery, predstavím sa, vyjadrím im úprimnú sústrasť, spolupatričnosť a ponúknem im ľudskú pomoc. Ale v prvom rade na to pozerám tak, že tam leží človek, ktorý niečo prežil, mal svoje sny a plány a možno nie všetko v jeho živote prebehlo tak, ako malo,“ povie Tribula. „Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že na smrti človeka, by sme sa nemali popásať...“
Na druhej strane však považuje za dôležité informovať o ľudskom nešťastí ako o varovnom prste do budúcna pre ostatných. Tribula sa v blízkosti smrti prvýkrát ocitol už ako 18-ročný mladík. „Keď som skončil strednú školu a na vysokú ma nevzali, musel som si nejako zarábať. V novinách som našiel inzerát, že hľadajú dokumentačného pracovníka do pitevne. A tak som 11 mesiacov robil v Ústave súdneho lekárstva. Písal som v pitevni protokoly, respektíve to, čo mi súdny lekár diktoval a mŕtvolu som mal len pol metra za chrbtom.“ Keď v 90. rokoch nastúpil do Markízy a začal sa pred televíznou kamerou venovať všetkým nešťastiam, bol už vyškolený. „Zhodou okolností, nikdy som sa nechcel venovať vraždám a počas mojej kariéry som sa zaoberal asi päťdesiatimi mafiánskymi popravami...“
