V čokoládovni sa na Vianoce chystajú už od júla. V čase, keď sa my ostatní chystáme na letnú dovolenku a nikomu z nás sa o Vianociach ešte ani nesníva, zamestnanci trebišovskej Devy už naplno zarezávajú, aby sa ich kolekcie, salónky či iné dobroty dostali načas na naše stromčeky a sviatočné stoly.
Ručná výroba
Na vstupnej budove továrne, ktorá má už čo-to za sebou, sa vyníma staré logo, ktoré si dnes už mnohí z nás nepamätajú. „Tancujúce dievčatko v kroji je staré logo, ktoré sa používalo do 70. rokov. Potom ho vystriedala dnes notoricky známa tvár dievčatka s červenou šatkou,“ prezrádza nám na úvod jeden z majiteľov čokoládovne Jaroslav Kaifer a pozýva nás dnu. „Firmu sme kúpili takmer pred štyrmi rokmi spolu s bratom od belgického výrobcu čokolády Leonidas. Vyrábali tu najmä vlastné výrobky, preto značka Deva išla trošku do úzadia. To sme sa snažili po našom príchode zmeniť a myslím, že sa nám to podarilo, pretože nárast výroby bol 200 %,“ opisuje jeden z majiteľov príbeh, ako slávnej Deve opäť vdýchli život.
Počas rozprávania nás vedie bludiskom chodieb a chodbičiek, kde stále viac a viac cítiť lahodnú vôňu čokolády. Otvárame dvere do prvej výrobnej haly. Na prvý pohľad je jasné, že ruch tu ani v tomto predvianočnom období neutícha, práve naopak. Zvláštne sa trasúci stroj dávkuje malé množstvo tekutej čokolády na výrobný pás, okolo ktorého z každej strany stoja ženičky v bielom oblečení. Zamestnankyne na čokoládové plátky ukladajú oriešky, hrozienka a lieskovce. Všetko ručne. „Ručná výroba je jedna z pridaných hodnôt, ktoré Deva ponúka. Samozrejme, nie všetky produkty sa vyrábajú ručne, pretože by sa to pri takej veľkej produkckii nedalo stihnúť,“ hovorí Kaifer.
Tvár mikuláša
Pokračujeme v našej ceste továrňou a v každej hale sa vyrába niečo iné. Okrem výroby želé, tyčiniek, salónok a kolekcií je momentálne v plnom prúde produkcia neodmysliteľnej súčasti predvianočného obdobia - Mikulášov z čokolády. Zamestnankyne búchajú formami plnými čokolády o výrobný stôl a potom ich vešajú na zvláštny stroj, ktorý sa točí každú chvíľu do iného smeru.
„Forma na čokoládových Mikulášov je zložená z dvoch častí. Do jednej sa naleje čokoláda, druhou sa to zatvorí a potom sa to takto pobúcha, aby sa tekutá čokoládka pekne rozliala po celej forme. Následne sa zavesia na tento stroj, ktorý voláme tornádo. Vďaka točivému pohybu do rôznych strán zostanú Mikulášovia dutí. Rovnakým spôsobom sa vyrábajú aj ostatné duté figúrky. Každý druh má svoju formu. Plnené kolekcie sa zasa vyrábajú tak, že sa spraví spodná čokoládová časť cukrovinky, naplní sa plnkou a zaleje sa čokoládou,“ opisuje spôsob výroby jeden z majiteľov Devy.
Vidíme, ako stovky Mikulášov rovno z tornáda putujú do chladiaceho tunela. Na jeho konci ich ďalšia zamestnankyňa vyberá z formy, váži a posiela na pás, kde sa balia. Zvedavo si obzeráme tvár čokoládových deduškov posúvajúcich sa na páse a vtipkujeme, že mnohí ľudia, najmä rodičia, ani len netušia, ako taká tvár mikulášskej figúrky vlastne vyzerá. Väčšinou ešte predtým, ako si ju stihnú pozrieť, sa hlava Mikuláša v zlomku sekundy stratí v ústach ratolestí.
Stálice
V Trebišove má výroba cukroviniek silnú tradíciu. Kedysi boli na výrobu napojené aj študijné odbory, ktoré už dnes viac-menej zanikli. Podobným vzdelaním si prešli aj mnohí zamestnanci závodu. Niektorí tu pracujú celý život. Pamätajú si ešte na Devu za čias socializmu, no zvykli si aj na potrebnú modernizáciu. Ak niečo okrem chuti výrobkov zostalo nezmenené, je to spôsob balenia. Určite poznáte čokoládové sviečky v zlatom obale s červeným vrškom zavesené na šnúrke. Tak tie a mnohé ďalšie sa balia ručne.
Prechádzame ďalšou obrovskou halou, kde počuť jemnú vravu a šušťanie pozlátok. Ženy tu okrem sviečok balia aj podkovičky. „Každá zamestnankyňa denne zabalí 10 kilogramov sviečok. To je približne 833 kusov,“ počíta majiteľ. Prechádzame pomedzi tety a zvedavo pozeráme na ich šikovné ruky. Ak by sa konala celoslovenská súťaž v jemnej motorike, víťazku by sme jednoznačne našli v tejto miestnosti.
„Pani, ako dlho tu pracujete?“ pýtame sa jednej z tetušiek. „Robím tu od svojich 17 rokov. Dva roky som sa učila v škole, ako na to, a potom som išla pracovať rovno sem do závodu. Nikde inde som nerobila, iba tu,“ odpovedá s úsmevom na perách. Zaujíma nás, či jej po toľkých rokoch čokoláda ešte stále chutí. „Samozrejme, je to láska na celý život,“ smeje sa a pritakáva jej kolegyňa sediaca oproti. „Ale musíte uznať, že celkom dobre vyzeráme na to, že 40 rokov robíme v obklopení čokolády, však?“ vtipkuje a pokračuje: „Kedysi sme mali určené iba svoje oddelenie, svoju dielňu a tam sme pracovali. Dnes už robíme všade – aj balíme, aj vyrábame.“
Čokoláda z Belgicka
Zamestnankyne Valéria a Hela si ešte pamätajú časy, keď sa tu čokoláda varila. Postupne však zvuk hlbokých kotlov ustal a čokoláda sa začala dovážať. „V 60. až 70. rokoch sa čokoláda vyrábala ešte tu, neskôr sa začala voziť zo zahraničia. Belgičania, ktorí firmu vlastnili, pracovali so svojou čokoládou, ktorá bola výborná a kvalitná. Po odkúpení firmy sme teda nemali dôvod čokoládu meniť a aj tá, z ktorej sa produkty vyrábajú dnes, pochádza z Belgicka. Priváža sa k nám buď v blokoch, alebo v tekutom stave. Snažíme sa však, aby sa výrobky z tejto kvalitnej belgickej čokolády stále predávali za slovenské ceny,“ vysvetľuje Kaifer popritom, ako nás vedie do čokoládového srdca fabriky. V obrovských tankeroch čaká tekutá čokoláda na výrobu. Veľkými potrubiami tečie tam, kde ju práve potrebujú. Je tu biela, horká aj mliečna. Na spodnej časti veľkých nádob sa nachádzajú kohútiky. Vôňa v tejto miestnosti je neopísateľná. Naše hriešne myšlienky o čokoládovom kúpeli prerušuje majiteľ Devy. „Len neotvárajte kohútiky, pretože to by tu nastala čokoládová potopa,“ smeje sa a nám napadne, že by to bola asi najlepšia a najsladšia povodeň v histórii ľudstva.
Biznis
Omámení krásnou vôňou, áno, priznávame, aj chuťou čokolády opúšťame výrobnú časť fabriky. Zdravíme tetušky, ktorým sa o malú chvíľu končí ranná zmena. Vraciame sa cez halu, kde sa horúce želé formuje do tvarov rôzneho ovocia, spleťou chodieb až k východu. Na niektorých stenách stále visia pracovné heslá ako „Efektívnou prácou k lepšej budúcnosti“. Zvyšky minulého režimu v tomto prípade iba pripomínajú, akú dlhú tradíciu závod Deva má. Majitelia Kaiferovci sa snažia ísť v šľapajach pôvodnej chuti, avšak s novými technologickými postupmi. Inak to dnes ani nie je možné. Ako sami hovoria, snažia sa robiť veci poctivo. „Do niektorých čokolád sa pridávajú rôzne tuky, aby sa znížila jej cena. My sme si s bratom povedali, že touto cestou nikdy nepôjdeme. Ľudí môžete raz oklamať cenou, ale nabudúce si váš výrobok už nekúpia.“
Továreň nikdy nespí. Hneď po Novom roku salónky a Mikulášov na výrobných pásoch vystriedajú čokoládové vajíčka a zajace na Veľkú noc. Bratia Kaiferovci sa tešia, že si v každom období roka ich výrobky dokážu nájsť cestu k zákazníkom. „Naše predajné čísla rastú. A to je hlavný dôkaz toho, že to, čo robíme, robíme naozaj dobre,“ uzatvára našu prechádzku čokoládovým svetom Kaifer.
Náš tip: Salónky si vyrobíte aj doma!
Čokoládové salónky
Suroviny: 80 g čokolády • 1 KL medu • 100 g práškového cukru • 40 g masla • 2 PL mlieka
Postup: Postrúhanú alebo pokrájanú čokoládu zmiešame s cukrom, pridáme med, maslo a mlieko. Spolu varíme za stáleho miešania 10 minút, odložíme a miešame tak dlho, až hmota začne hustnúť. Potom dáme na vlhký obrúsok, okraje zarovnáme a pokrájame na kocky. Dobre stuhnuté obaľujeme v práškovom cukre, a keď uschnú, balíme do papierikov.
Šípkové salónky
Suroviny: 200 g práškového cukru • šípkový lekvár
Postup: Na dosku preosejeme cukor, pridáme šípkový lekvár a zamiesime husté cesto, z ktorého urobíme šúľok. Ten nakrájame na rovnaké kúsky a upravíme ich do podoby salónky. Obalíme v práškovom cukre a necháme niekoľko dní schnúť v suchej miestnosti. Nakoniec ich zabalíme do salónkových papierikov.
Fondánové salónky
Suroviny: 500 g kryštálového cukru • voda • ½ kávovej lyžičky (KL) octu • esencia • bretón (prášková potravinárska farba)
Postup: Cukor zalejeme vodou, ale len toľko, aby bol dobre namočený. Pridáme trochu octu a varíme tak dlho, až sa sirup medzi prstami rozťahuje na hrubú nitku. Potom ho postavíme do studenej vody a vareškou dobre vymiešame, aby bol biely ako cukor a mäkký. Keď je fondán takto pripravený, pridáme doň príchuť, prípadne trochu bretónu. Ešte rukou dobre vymiesime, dáme na pocukrovanú dosku, trochu roztlačíme (podľa toho, aké hrubé chceme mať salónky) a pokrájame na rovnaké kocky. Každý kúsok ešte obalíme práškovým cukrom a trochu sformujeme. Ako príchuť môžeme použiť silnú čiernu kávu alebo opražené pomleté oriešky, gaštany, rôzne esencie. Uschnuté salónky balíme do papierikov.
