Napriek pracovnému návalu sa celý jej svet už mesiac krúti najmä okolo prvého vnúčatka. Ako to prežíva a aké budú jej tohtoročné Vianoce?
Pred mesiacom sa vám narodila vnučka Lili. Dali ste jej niečo do vienka?
Môj syn Benjamín mal kedysi kapelu a spieval. Tak sme si povedali, že by sme Lili naspievali spoločný duet. Tri-štyri pesničky, ktoré by boli len privátne. A viac ako štvrť roka píšem pre vnučku knihu. Aký bol svet a naša rodina pred jej príchodom a čo sa bude diať, kým vyrastie. Žiadna vážna história, len niečo milé, rodinné, čo jej darujem k osemnástym narodeninám.
Spomínate si na chvíľu, keď vám syn oznámil, že budete babičkou?
Boli sme práve s manželom Petrom (68) vo Viedni na trhovisku. Zrazu mi zavolal syn, že budem stará mama. Od radosti som vykríkla, až sa ľudia zhŕkli, či sa mi niečo stalo. Hovorím nie, budem stará mama! Vtom nám niekto doniesol šumivé talianske víno, aby sme si na to pripili. Bolo to veľmi dojímavé, cítila som neskutočné šťastie, keďže som dlho na tú chvíľu čakala. Vo výklade som zbadala nádherný prsteň s briliantom v srdiečku. Kúpila som ho a darovala neveste a bolo to naozaj od srdca.
Krátko predtým, ako sa Lili narodila, ste sa vrátili z Talianska. Čo ste tam robili?
Vracali sme sa z výletu loďou okolo sveta. Na chvíľu sme sa zastavili u syna a nevesty, bývajú tridsať minút od nás pri jazere Chiemsee. Na druhý deň 7. novembra o pol deviatej mi volal syn a v telefóne bolo počuť mrnčanie. Spýtala som sa, či si kúpili mačku... A on, že nie, to je tvoja vnučka Lili Alesandra! O dve hodiny sme boli pri nej. Podobala sa na všetkých, ale je to Škorpión ako my s manželom. Zaujímavé je, že zrazu všetky veci a celý svet vnímam cez Lili. Mám nový zmysel života.
Má už teraz toľko temperamentu ako vy?
To sa ešte ukáže, ale aj môj syn je veľmi temperamentný. Ovláda viacero jazykov, prednáša v angličtine aj v čínštine, cestuje po celom svete. Pracuje v manažmente futbalového klubu FC Bayern. Už ako malý hral futbal za tento klub, ktorý miluje a my s manželom odvtedy musíme sledovať futbalové zápasy. (Smiech)
Synovia sa zvyknú podobať na mamy, takže asi je po vás, či nie?
Ja som si donedávna myslela, že môj syn je po poštárovi, kde sme bývali predtým. Preto sme sa odsťahovali... (Smiech) Zo začiatku sa mi nezdalo, že by sa na mňa podobal, ale teraz už áno.
O pár dní sú Vianoce, ako budú tento rok u vás vyzerať?
Predtým sme sa dohovárali, čo budeme variť, piecť, teraz to nie je až také dôležité. Teraz je dôležité, aby sme boli spolu a aby som uvarila kapustnicu. Takže už som tu nakúpila klobásu aj oblátky, pretože u nás v Bavorsku nie sú. Tam to nie je zvykom. Robím ešte sacherovú alebo gaštanovú tortu a tiež pečené jabĺčka, ktoré nesmú chýbať, pretože to už bavorský zvyk je. O ostatné sa postarajú mladí, pretože budeme na sviatky u nich, a tak je to už tri roky. Chodievali sme k nim aj s mojou mamičkou. Na Štedrý večer vždy spievame pri stole Tichú noc, raz v nemčine, o rok zase v slovenčine. No a na Štefana budem doma piecť kačicu, bravčové mäso, robiť kapustu a knedle, pretože všetci budú u nás.
Vaša mamina oslávila v tomto roku deväťdesiatku. Beriete ju opäť na Vianoce do Nemecka?
Je mi to veľmi ľúto, ale budú to prvé Vianoce, čo nebudeme spolu. Mamička bude asi s bratom v Bratislave. Ale bola u nás v septembri na dva týždne. Môj syn sa síce stále pýta, či stará mama príde, ale predsa len, cesta do Nemecka v jej veku je už náročná.
Je pravda, že doma máte na Vianoce 31 stromčekov?
Áno, mám doma hotový les, ale tento rok som z nich použila len dvadsaťpäť. Možno aj preto, že mama nepríde.
To ich máte rozložené po celom dome?
Nie, v jednej izbe, ktorá má 36 štvorcových metrov. Sú umelé, rôznych veľkostí, niektoré sú bez ozdôb, iné so sviečkami. Iba jeden je živý s ozdobami a staviam ho tri dni pred Vianocami. Ale pozor, medzi stromčekmi mám aj štyroch veľkých sobov. Všetko je ladené v striebornej a zlatej farbe.
Priali ste si niečo konkrétne pod stromček?
Manželovi som povedala, že nechcem nič, ale len by sa opovážil to tak urobiť, tak by ma poriadne nahneval! (Smiech) Ja som mu tiež kúpila týždenný pobyt v kúpeľoch v Karlovych Varov, kam pôjdeme spolu oddychovať už v januári.
Pamätáte si ešte na prvé Vianoce, keď ste sa pred štyridsiatimi rokmi vydali do západného Nemecka?
Tak to bol šok! Pozvali nás k sebe svokrovci, aby mi ukázali, ako Vianoce u nich vyzerajú. Musím povedať, že boli elegantne oblečení, ale my sa obliekame ešte elegantnejšie. Nepodávala sa žiadna polievka, iba würtschle – čiže párky také, onaké, klobásy a k tomu zemiakový šalát. Urazila som sa, ale svokra mi povedala, že to je bavorský zvyk. A o pol noci ďalšie würtschle a samé würtschle... No mne už išli, ako sa hovorí, hore krkom. Na Silvestra šošovicová polievka, lebo znamená peniaze a zas biele würtschle... Nenávidela som ich, teraz ich milujem.
Čo je vo vašej rodine najdôležitejšie?
Aby sme si našli čas jeden pre druhého. Syn mi volá alebo esemeskuje aj dvakrát za deň, raz do týždňa sa musíme stretnúť. Človek nikdy nevie, čo sa môže stať a ľudia by sa nemali ani rozchádzať nahnevaní. A v poslednom čase sa aj vo svete deje toľko zlých vecí...
Pociťujete v Nemecku vo svojom okolí nejaké negatívne nálady proti emigrantom?
Priznám sa, že som obdivovala politikov, ktorí sa rázne proti utečencom postavili. Naša pani Merkelová ich vítala, ale už ich je veľa. Aj mňa dva razy obťažovali, ale ja sa nedám. Človek však nikdy nevie, čo od nich môže čakať. Teraz už politici u nás pritvrdili, čo ma teší. Na jednej strane vás príbehy utečencov chytia za srdce, pretože si to hneď otočíte na seba, na druhej predsa nemôžeme zachrániť celý svet. Navyše, ten, kto príde, sa musí prispôsobiť našej kultúre, nie opačne. Burku by mali zakázať a niektoré veci domyslieť, pretože napríklad kvôli utečencom chcú na školách zakázať bravčové mäso. Ale nič nie je iba čierne alebo biele.
Máte teda nejaký konkrétny zážitok s utečencami?
Áno, a veľmi som sa pri ňom zahanbila... Viezla som sa v metre a na sedadle sedelo dieťa utečencov, hoci naokolo bolo veľa starších ľudí, ktorí stáli. Keďže nevstalo a nepustilo nikoho sadnúť, nemyslím tým seba, zazerala som naň veľmi prísne. A dieťa zase zízalo na mňa. Rozmýšľala som, čo si asi o mne myslí. Vtom tá malá otvorila tašku s cukríkmi a ponúkla ma. Viete, ako som sa zahanbila? Ponúkla som sa na znak kamarátstva a pomyslela som si, že človek by ich nemal hneď odsudzovať.
