Rozprávali sme sa s Veronikou Homolovou-Tóthovou (33), známou tvárou televízie JOJ, ktorá je tiež uznávanou dokumentaristkou a teraz už aj spisovateľkou.
Vaša kniha je bestseller. Tušili ste, že sa bude tak dobre predávať, už keď ste ju písali?
Vôbec nie, nepočítal s tým nikto z nás, vydavateľstvo ani ja. Samozrejme, tá téma je zaujímavá, ale podobných kníh je na trhu dosť veľa. Boli sme veľmi príjemne prekvapení, že ten prvotný náklad sa vypredal ani nie za týždeň a že Slováci takto zareagovali na skutočný príbeh jednej z nás. Viem, že niektoré kníhkupectvá na knižku dokonca robili poradovník.
Pani Fischerovú ste poznali už ako dieťa, keďže obe ste Lučenčanky. Ako to, že trvalo tak dlho, kým ste o nej napísali?
Je to zvláštne. Naozaj som ju ako dieťa poznala z videnia a dokonca so mnou nejaký čas v tamojšej mestskej televízii pracoval jej vnuk. Vtedy som navyše robila reportáž o jej manželovi, pánovi Fischerovi. Bojoval na strane spojencov, obliehal Dunkerque, bol pri vylodení v Normandii a za toto všetko dostal najvyššie francúzske vyznamenanie, Rad čestnej légie, ako jeden zo štyroch Slovákov. Ale o príbehu jeho manželky som nevedela vôbec nič. Nehovorilo sa o tom, keďže sa veľmi snažila chrániť svoje deti a vnúčatá pred tým, čo všetko zažila.
Ale v roku 2011 ste o nej nakrútili dokument.
Áno a zaujímavé bolo, že vždy hovorila lepšie, keď bola v miestnosti sama. Keď tam bola jej dcéra, nešlo to, i keď paradoxne ju chcela mať pri sebe ako oporu. Boli jednoducho veci, ktoré považovala za veľmi ťažko vysloviteľné, preto sme sa dohodli, že na kameru dáme len to, čo ona bude chcieť, aby sme ju zbytočne netrápili. Aj tak to bolo neuveriteľné svedectvo... No a potom prišla ponuka z knižného vydavateľstva a keď som jej to volala, sama priznala, že ona nad tým tiež uvažovala, lebo nie je spokojná s tým, čo mi povedala do dokumentu.
Myslíte, že teraz už povedala všetko?
Neviem. Myslím, že povedala všetko dôležité, čo ešte chcela povedať predtým, no nešlo to. Mali sme na to dosť času, tá knižka sa pripravovala takmer dva roky. Robilo sa s ňou veľmi dobre. Na jednej strane to veľmi prežívala, ale na druhej strane, keď sme zostali ticho a nevedela som, či sa pýtať ďalej, alebo to nechať tak..., sama ma povzbudila. Hovorila, že keď mi niečo nie je jasné, alebo mám pocit, že niečo preskočila, tak nech sa pokojne pýtam.
Ako ste už povedali, kníh o holokauste je veľmi veľa a hoci ide vždy o príbeh konkrétneho človeka, veľmi sa podobajú. Keď ste sa do tejto témy pustili, neodrádzalo vás to?
Nie, pretože príbeh pani Fischerovej znie na prvé počutie až neuveriteľne, akoby si ho niekto vymyslel. Prežiť štyri koncentráky, kde v každom vás mohli poslať rovno do plynu. Prežiť lekárske pokusy, chorobu, ktorá sa vtedy bežne končila smrťou - kiahne... A ešte aj ten útek z pochodu smrti na nemeckom území. Znie to dnes ako banalita, lebo vieme, že to bol koniec vojny, ale oni to vtedy nevedeli. Skrátka, keby si ten príbeh vymyslel nejaký scenárista, tak si poviete, že to preháňa.
Vraj chystáte ďalšie knihy z tejto série.
Mám rozpísané asi tri príbehy, ale ešte sme sa s vydavateľstvom nerozhodli, ktorému sa budeme venovať ako druhému v poradí. Pravdepodobne to však bude príbeh z obdobia komunizmu, z 50. rokov. No mám aj ďalšie rozprávanie o holokauste.
Tá fascinácia históriou, 2. svetovou vojnou, holokaustom, to s vami ide od detstva?
Mňa fascinuje história ako-taká a príbehy ľudí, ktoré sa odohrávali vo vypätých situáciách, keď sa odkryli pravé charaktery. Môj prastarý otec bol učiteľ a veľmi často mi čítal alebo rozprával staré grécke báje a povesti, príbehy o starom Ríme... Asi tak sa to začalo.
Robíte na ťažkých témach nielen ako spisovateľka, ale aj ako televízna reportérka a dokumentaristka. Nekradne vám to spánok?
Nekradne. Keď som po večeroch písala túto knihu, tak som nikdy nemala pocit, že to nezvládnem. Inak by som sklamala dôveru ženy, ktorá mi ho vyrozprávala.
V Jojke ste vedúcou vydania Novín o 17., no okrem toho stále robíte aj reportáže, čo by ste zrejme nemuseli.
Ale chcem. Mám výborného šéfa, od ktorého som prijala ponuku robiť vedúcu vydania, no zároveň som mu povedala, že nechcem stratiť kontakt s realitou. Našťastie sa mi darí tie dve až štyri reportáže mesačne urobiť. A keď ich náhodou nestíham, tak je to kvôli tomu, že robím ďalší dokumentárny film. (smiech)
Čo chystáte v tomto smere?
Dokončila som dokument, ktorý bude mať v januári premiéru v Národnej rade. Začalo sa to ako iniciatíva zdravotne postihnutých mladých ľudí, vozičkárov, ktorí sa chceli ísť pozrieť do Osvienčimu. A oslovili ma, aby som ich cestu zaznamenala. Ja som už však dokument o Osvienčime robila, tak som im navrhla, aby sme tomu dali iný rozmer... Keď tam prišli, zistili, že práve zdravotne postihnutí boli tí, na ktorých si Nemci vyskúšali plynové komory. Takže druhá časť filmu sa týka akcie T4, nútenej eutanázie v 40. rokoch minulého storočia. Pretože prvé plynové komory boli v nemeckých psychiatrických liečebniach.
Ste očividne človek, ktorý by potreboval, aby mal deň oveľa viac ako iba 24 hodín. Dokážete sa vypnúť a oddychovať aspoň počas Vianoc?
(smiech) Áno. Pre mňa je veľmi dôležité, aby moja rodina bola spokojná, aby mali pocit, že sú u mňa na prvom mieste. Samozrejme, sú obdobia, keď som s nimi menej, ako by som chcela, ale na druhej strane si viem urobiť čas iba na rodinu, zahrať si nejakú hru, ísť na vychádzku s našimi psami.
