To všetko je preč, Kukura je na výslní a vedie bratislavské divadlo Aréna. V marci oslávi sedemdesiatku a hoci by to o ňom nikto nepovedal, odhodlane sa pripravuje na smrť.
Patríte k ľudom, ktorí si dávajú novoročné predsavzatia?
Veľmi na to neverím. Život v dnešnom svete je založený na tom, že človek musí byť v pravý čas na pravom mieste. Napríklad, môj syn Filip je v súčasnosti profesorom v Oxforde a narodil sa v roku 1978, keď som sa chystal natáčať svoj prvý film v Mníchove. V tom čase moja manželka Táňa ležala v nemocnici u Kocha, pretože mala rizikové tehotenstvo a za sebou už jeden potrat. Prosila ma, aby som sa spýtal profesora, či by nemohla ísť domov. Vyšetril ju a súhlasil. Táňa vyšla na balkónik a ja som jej zakričal, nech sa zbalí, lebo ide domov. Zrazu ma zozadu oslovil mladý asistent. Povedal, že bol pritom, keď moju manželku vyšetrovali a keby to záviselo od neho, tak by ju domov nepustil… Stál som tam ako obarený, zavolal som na manželku a povedal jej, že sa nič nedá robiť, nikam nejde. O šesť hodín neskôr, keď som prišiel autom do Mníchova, som hneď zatelefonoval domov - Táňu práve zašívali po počiatočnom potrate. Keby bola doma, Filip tu dnes nie je.
Viete, kto bol tým mladým asistentom?
Doktor Vladimír Cupaník, ktorý je dnes v spomínanej nemocnici prednostom gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. Tak vidíte, aké predsavzatia? Môžem si predsavzať, že budem zdravý a zajtra ma prejde auto. Zažil som v živote toľko fatálnych situácií, jednoducho za vás rozhodnú okolnosti. Som šťastný, že som sa narodil tu a nie v Somálsku alebo sýrskom Aleppe. Keď vidím, čo sa tam deje, tak mi ide srdce puknúť.
Už ste Vianoce trávili v Izraeli aj v Keni. Kde ste boli tento rok?
V Hamburgu, kde máme byt. Z Oxfordu prišiel aj Filip, s manželkou Caroline a dcérou Ellou (2). Na druhý deň sme boli v hoteli Atlantic, ktorý je na champagnebrunch jedným z najslávnejších na svete. Môžete si tam dať toľko dobrého šampanského, koľko len chcete. No a teraz odlietame s manželkou do Bangkoku, kde budeme až do konca januára.
Prečo práve do Bangkoku?
Keď som pred rokmi nahral platňu a na jej obal som sa dal vyfotiť takmer nahý, česká speváčka Naďa Urbánková mi na krste povedala, že si nikdy nedám pokoj. Prečo som sa dal vyfotiť nahý?! No preto, lebo už nikdy takú postavu mať nebudem! Nechtiac som vyslovil pravdu. Jedného dňa už nebudem môcť lietať tak ďaleko a bude zbytočné snívať o ceste do Bangkoku. A ešte, neviem, či už viete o tom...
O čom?
Rátam s tým, že už pred sebou ktovieaký dlhý čas nemám. Tak som si, pre istotu, zabezpečil aj hrobové miesto. Po dlhých ťahaniciach, vďaka mnohým ľuďom, ktorých si veľmi vážim, sa mi podarilo „získať“ miesto na bratislavskom Ondrejskom cintoríne. Keď mi prišlo povolenie, tak tam bolo napísané - Jurajovi Kukurovi sa udeľuje na Ondrejskom cintoríne povolenie na hrobové miesto. Toto povolenie platí tri roky, dovtedy musí byť úkon vykonaný. To bolo pred pol rokom, takže mi ostávajú dva roky a šesť mesiacov života. Ak nebude dovtedy po mne, tak prídem o hrobové miesto na Ondrejskom cintoríne! (Smiech)
Teraz ste ma dostali, pretože na nedávnom pohrebe herca Ľuba Gregora († 73) ste sa s ním lúčili s tým, že sa čochvíľa stretnete...
Áno, je to sekundová záležitosť. Ale vek je podľa mňa oveľa väčšia hlúposť ako smrť. U nás je to ťažké, lebo staroba sa považuje za infekčnú chorobu. Všade na svete, dokonca aj tam, kde nemajú rodinnú štruktúru takú silnú, staroba vyvoláva úctu, pokoru a vážnosť. U nás sa považuje za zlyhanie.
Prečo si myslíte, že je to tak?
Zmýšľanie ľudí sa nedá zmeniť zo dňa na deň. Pozrite sa, ako generácia, ktorá bola vždy mienkotvorná a po roku 1989 získala aj oficiálny určujúci vplyv v slovenskom divadelníctve, nechala zabudnúť na takých režisérov, akými boli Jozef Budský, Miloš Pietor, Karol L. Zachar a aj na VŠMU o nich prestali učiť.
O čom teda učia?
O sebe. Iba zo strachu, že ak budú vyzdvihovať a uznávať iných, budú s nimi porovnávaní, pristihnutí pri vlastnej priemernosti a stratia svoju veľkosť.
V marci tohto roku oslávite svoje jubileum, sedemdesiatku. Chystáte veľkú oslavu?
V Divadle Aréna uvedieme inscenáciu Bratři Karamazovi, ktorá sa s veľkým úspechom hráva v Činohernom klube v Prahe. Jedno predstavenie bude pre verejnosť a druhé pre najbližších kamarátov, známych, partnerov a dlhoročných priaznivcov, pretože aj Divadlo Aréna bude oslavovať. Svoje 15. narodeniny.
Veľké dary zrejme nečakáte, ale čo by vás potešilo?
Jedno malé štvordverové Maserati... (Smiech) A mohlo by mať najazdených aj 40-tisíc kilometrov, mne by to vôbec neprekážalo. Dúfam, že bude niekto vtipný a donesie mi model toho auta! (Smiech)
Keď ste žili v Mníchove, mali ste žiguli a aký ste boli spokojný, však?
To bolo úžasné auto a veľa som s ním prežil. Mohol som parkovať všade, kde som chcel. Mal som slovenskú značku a vždy som si našiel za stieračom papier – Vážený pán návštevník Mníchova, dovoľujeme si vás upozorniť, že parkujete... Policajti mi nikdy nedali papuču, ale slušne ma upozornili, že tam parkovať nesmiem. Dokonca to auto chodilo aj bez oleja, ale nakoniec som ho so slzami v očiach musel predať.
Mal v Mníchove v tom čase niekto aj horšie auto ako vy?
Ale to bol môj život! Aj teraz často chodím na párty, kde som najchudobnejší. Lenže to je v poriadku, pretože medzi tými úspešnými je veľa takých, ktorých si vážim. Ich úspech im môžeme závidieť, no treba ho objektívne uznať, a nie kriminalizovať ho. Ale som veľmi rád, keď je na týchto akciách aj profesor Traubner. Už som mu povedal, že mi spĺňa dve veci – na párty je vďaka nemu niekto, kto je odo mňa starší a chudobnejší.(Smiech) I keď, samozrejme, slovo chudoba je v našom ponímaní skutočne metaforou. Ak sa pozriete na niektoré časti sveta, zistíte, že aj pitná voda a základné potraviny sú bohatstvo. Takže ja sa skutočne necítim chudobný.
Chudoby ste si v cudzine užili dosť. Rátali ste každý fenig. Spomínate si, aké boli vaše Vianoce?
Neviem, isté je to, že jedného dňa sme prestali jesť kapra... Zistili sme, že sú aj iné ryby. (Smiech)
Viacerí vaši hereckí kolegovia mali vlastné divadlá a nedarilo sa im. Čím to je, že vám sa v Aréne darí už 15 rokov?
Mal som v živote šťastie na ľudí, akými boli režisér Miloš Pietor a nemecký režisér Peter Zadek. Sledoval som, ako rozmýšľajú a naučil sa, že divadlo musí mať zmysel a poslanie v spoločnosti. U nás sa vo všetkých divadlách vie, kto je dobrý a ako sa má hrať. V Aréne nie. Herectvo nie je, ako si mnohí myslia, o istotách. Práve naopak, je o neistotách. Pri neistotách sa totiž vynára nový potenciál a možnosti. Choďte sa pozrieť ako u nás, v inscenácii Podvolenie, hrajú Juraj Mokrý a Ľubo Roman. A to v úlohách, o ktorých sa hovorí, že nie sú pre nich práve šité na mieru. Keby si cenu Dosky nerozdávali medzi sebou len ľudia v SND, tak by ich Mokrý za tento výkon musel dostať! Som na seba pyšný, že som sa rozhodol mu tú rolu dať, a to aj potom, čo kedysi neprišiel na predstavenie, pretože nemal práve najlepšie životné obdobie. Vtedy som povedal, že on nepotrebuje, aby sme mu robili problémy, on potrebuje pomoc. A musím povedať, že sa mi tým, ako hrá, pekne odvďačil. Úžasné, klobúk dolu.
Peter Zadek bol uznávaný divadelný aj filmový režisér. Ako ste sa k nemu dostali?
Celá nemecky hovoriaca herecká obec snívala o tom, dostať sa aspoň do jeho blízkosti, nieto s ním ešte robiť. A ja som bol znovu v pravý čas na pravom mieste. Keď ostatní stavali chaty, ja som išiel do Mníchova a tam som nechal u jeho asistentky réžie svoje fotky. Pozrel si ich v čase, keď hľadal Jakoba do filmu Divoké päťdesiate. Potom prišiel do Bratislavy, videl ma hrať v predstavení Gogoľovho Revízora a hneď po predstavení, vo vinárni u Veľkých františkánov mi povedal, že to budem robiť ja. Točil sa najdrahší, najväčší nemecký film podľa Simmela so všetkými veľkými nemeckými hercami, okrem Bruna Ganza. A ja, chlapec z Československa, som tam hral titulnú postavu. Doma to komunisti prezentovali tak, že som pornoherec, pretože v tom filme som sa objavil aj nahý.
V exile ste boli od roku 1984. Ako vás prijali kolegovia, keď ste sa po roku 1989 vrátili na Slovensko a začali ste tu pracovať?
Ja som sa nikam nevrátil. Dnes sa nikam neodchádza a nikam sa nevracia. Svet je totiž nastavený úplne inak ako kedysi. Ale moje prvé ponovembrové stretnutie so SND bolo veľmi úsmevné. Ako jeho člen som zaparkoval na služobnom parkovisku a vrátnik ma prišiel slušne upozorniť, že ja tam parkovať nesmiem, pretože dostal taký príkaz. Tak som odišiel na iné parkovisko a na ňom parkujem doteraz. Mne však nikto z národného divadla nedoručil písomnú výpoveď. Vtedajší riaditeľ Dušan Jamrich mi povedal, že výpoveď, i keď nedoručená, je platná. Myslel som si, že povie - super, tak tam máš šatňu, kde chceš sedieť? A on mi povedal, že výpoveď, ktorú mi dali komunisti, je platná. (Smiech) No dnes viem, že keby som tam ostal, nemohol by som natočiť všetky tie filmy a nebolo by ani Divadlo Aréna.
S Milanom Kňažkom a Magdou Vášáryovou ste si boli zamladi dosť blízki. Zostalo niečo z toho kamarátstva?
My sme sa väčšinou stretávali pracovne a to sa môže stať znova.
No, dosť ste spolu flámovali...
… áno s Milanom sme flámovali veľa, to je pravda. Teraz už neflámujeme. Pred pár dňami som bol chorý, mal som chytené priedušky a pýtal som sa lekára, či to nesúvisí s tým, že nepijem. Povedal, že to považuje takmer za vylúčené, ale môj múdry syn hovorí, že Einstein má pravdu dovtedy, pokiaľ mu nedokážeme, že ju nemá. (Smiech)
Vo vašej životopisnej knihe, ktorú napísal Martin Čičvák, niektorých známych ľudí nešetríte. Zareagoval niekto z nich?
Všetko, čo som povedal, je pravda, a na pravdu sa nedá povedať nič. Či sa niekto urazil, neviem. S tým sa musia vyrovnať oni, nie ja. Pravda je aj to, že s mnohými, ktorí sa po novembri ku mne správali povedzme zvláštne, spolupracujem. Točím s nimi, hrajú u mňa v divadle. Tak isto je pravda, že som bol v exile, a nie v emigrácii, pretože ma komunisti, kým som v roku 1984 v Hamburgu nakrúcal seriál Via Mala, odsúdili na tri a pol roka väzenia a zhabali mi majetok, aby som sa nemal kam vrátiť.
Človek má tendenciu ukázať sa v lepšom svetle, vy o sebe tvrdíte, že ste konfliktný. Prečo?
Mne keď niekto povie, že je slušný a dobrý človek, tak sa pozerám, kde má nožík. Ja na slušnosť neverím. To je taká slušnosť ako - nemohol som mu vypichnúť obidve oči, lebo by nič nevidel... Zo slušnosti som mu jedno oko nechal.
Treba priznať, že pre ženy ste boli po celý život magnetom. Bolo ťažké im odolávať už ako ženatému mužovi?
Viete, život je úplne o inom. Ku mne nie je také jednoduché dostať sa. Stretol som ľudí, ktorí boli skutočne veľké hviezdy, a za to sa platí.
V akom zmysle?
Nič nie je zadarmo. Každý platí svojim spôsobom. Jeden platí tým, že nie je hviezda, druhý tým, že je.
Prežili ste toho veľa, čo vás život naučil?
Nič, ja som nepoučiteľný. (Smiech) Ale to súvisí s tým, že sa nemôžete zmeniť. Môžete sa brániť, ale ak máte radi sladké, aj tak po tom cukre siahnete.
Práve nakrúcate trinásťdielny kriminálny seriál Inšpektor Max. Je pravda, že ste autorom námetu?
Nie, som iba autorom myšlienky. V podstate to nie je seriál, ale trinásť televíznych filmov s kriminálnou zápletkou. Myslím si, že ľudia už majú dosť tých nespočetných kriminálok, kde sa nájde mŕtvola v pivnici a po hodine sa dozviete, kto je vrah. V Nemecku sa nedávno objavil prípad človeka, ktorého súdili za znásilnenie a vraždu malého dievčatka, ale nič mu nedokázali a oslobodili ho. Otec toho dievčatka šestnásť rokov hľadal jeho vraha. Zistil, že to bol ten istý muž, ktorý už pred súdom bol. Vinník sa nakoniec priznal, ale sedí doma, berie dôchodok a žije normálny život, pretože ho nemôžu druhýkrát odsúdiť za niečo, za čo bol už raz oslobodený. Lenže môže sa stať, že ten otec si raz dá zopár pohárikov a potom toho muža nájdu v pivnici. Toto je príbeh, toto je tá filozofia, o ktorej hovorím.
Čo ste cítili vy, keď ste si prečítali prológ vášho syna v knihe, kde hovorí, ako vás veľmi obdivuje?
To, že je to veľmi pekné a že som si to zaslúžil.(Smiech) Napísal to krásne. Filip nie je človek, ktorý by nejako mimoriadne prejavoval emócie. Teraz má veľmi ťažkú pozíciu na škole, pretože má na starosti pätnásť doktorandov, ktorí musia absolvovať uňho, na Oxfordskej univerzite, doktorát. A tiež má ponuky na profesúru v Berlíne, Ríme, Amerike. On je mimoriadny chlapec, ragbista, ktorý nevyzerá ako vedec. No, jednoducho sa mi vymkol z rúk... (Smiech)
Hovoríte, že vás život nič nenaučil, napriek tomu, aké hodnoty vyznávate?
Principiálne nevyhadzujem jedlo a musím priznať, že mám dosť veľké problémy s tým, keď vidím, ako sa tu s jedlom zaobchádza. Je to hrozné. Videl som v živote toľko biedy... A ak mám nejakú hodnotu, tak je to sociálne cítenie. V Divadle Aréna to ľudia vedia, pretože som mnohým pomohol. Myslím si, že každý, kto tu pracuje, je tu rád aj preto, že bez nich by to divadlo nefungovalo tak, ako funguje.
