Mali šíriť radosť a porozumenie, no namiesto toho za to tragicky a nezmyselne zaplatili! 25. decembra vzlietlo z Moskvy ruské lietadlo Tu-154 s 92 cestujúcimi, smerujúce do sýrskej Lataki, kde má Rusko svoju vojenskú základňu. Do cieľa už nedorazili. Posádka, ktorú tvorilo 64 členov speváckeho súboru Alexandrovci, sa zrútila do Červeného mora. Nešťastie nikto neprežil a dôvod tragédie je stále predmetom expertíz a vyšetrovania.
Ohrozené koncerty
Vychýrený spevácky súbor z Moskvy mal dovtedy podľa informácií ruskej tlačovej agentúry TASS 186 členov. Tí Alexandrovci, ktorí nenastúpili na palubu lietadla smrti, prežili vďaka tomu, že ich zdržali rodinné povinnosti alebo čakali na neskorší let.
Tragédia zasiahla aj ich slovenských priaznivcov. O to viac, že v lete 2017 mali ruskí umelci vo vojenských uniformách koncertovať na Slovensku a mnohí fanúšikovia si už zakúpili vstupenky, ktoré išli po skúsenostiach z minulosti na dračku. Čo na to hovoria organizátori a uskutočnia sa vôbec avízované koncerty? „Momentálne smúti celé Rusko a celý svet, takže nie je adekvátne o tom hovoriť. Mám ale informácie, že turné sa nezruší. Koncerty samozrejme budú a lístky zostávajú naďalej platné,“ vysvetlil Novému Času Nedeľa manažér Alexandrovcov pre strednú Európu Rudolf Héger. Prezradil, že k zvyšným členom súboru sa pridružia aj noví umelci, ktorí prejdú prísnym konkurzom a dostanú príležitosť ukázať sa.
Symbol Ruska
Stať sa členom slávneho armádneho súboru Alexandrovci je v Rusku privilégium. „Pre Rusa znamená možnosť byť v zbore Alexandrovcov obrovský úspech. Na zájazdoch dostávajú diéty, stravu, oblečenie, štát im platí poistenie a pomáha s bytmi, čo je pre tých ľudí veľké plus. Tí, ktorí sa dostanú k Alexandrovcom, nechcú ísť preč, lebo by boli hlúpi. Noví uchádzači zasa robia všetko preto, aby sa dostali do súboru,“ začína svoje rozprávanie Roman Hodoň, ktorý priviedol Alexandrovcov na Slovensko v roku 2007. Keďže od revolúcie v roku 1989 u nás nekoncertovali, mal príchod Rusov so zlatom v hrdle zmiešanú príchuť. „V tom čase ešte nikto neveril, že Alexandrovci budú mať na Slovensku úspech,“ vysvetľuje Hodoň, ktorý sa najprv vybral za súborom do Moskvy. „Sídlia v obrovskej budove stráženej vojakmi. Tí ma odviedli ku riaditeľovi zboru Leonidovi Malevovi. Bol to plešatý, vážny pán, ktorý vyzeral úplne ako Lenin. Spýtal sa ma, čo vlastne chcem,“ vracia sa dnes v spomienkach Hodoň, hoci v tej chvíli mu nebolo všetko jedno. „Nakoniec mi povedal, že už všetko o mne vedia, lebo si ma preverili cez ambasádu a políciu.“
Putinov špeciál
Nasledovla séria džentlmenských vyjednávaní, avšak s dobrým koncom. „Malev bol rád, že Alexandrovci opäť prídu do Bratislavy. Rozprával mi o tom, že je veľa postsocialistických štátov, kde búrajú sochy Lenina a partizánov, ale jemu sa páči a má referencie, že na Slovensku nikto nič nebúra,“ hovorí Hodoň. A tak slovo dalo slovo a s najvyšším šéfom Alexandrovcov sa dohodli na koncertoch v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach a Prahe. Všetky vstupenky sa vtedy vypredali už za prvé štyri dni. „Alexandrovci prileteli do Banskej Bystrice Putinovým špeciálom. Keď sa to na letisku dozvedeli, všetko v okolí vyčistili a ešte aj trávu natierali nazeleno! Alebo keď sa 120 Rusov v uniformách premiestňovalo vlakom z Košíc do Bratislavy, ľudia na stanici sa zľakli, že sa vrátil august 1968,“ smeje sa niekdajší organizátor.
Pikošky
Hodoň si spoluprácu so slávnymi súborom pochvaľuje. „Ako ľudia boli vynikajúci. Vždy, keď idem do Moskvy, zavolám niekomu z nich, skočíme na kávu a porozprávame sa,“ hovorí o svojom vzácnom a úprimnom priateľstve s Alexandrovcami. „Hoci zo začiatku som sa čudoval, lebo nikto zo súboru sa so mnou nerozprával. Keď som sa na to opýtal ich manažéra Viktora Kadziova, priznal sa, že im to zakázal, lebo keby za mnou začali všetci chodiť so svojimi požiavkami, asi by som sa zbláznil.“
Mr. Kalinka
Fanúšikovia obzvlášť radi spomínajú na sólistu Alexandrovcov a občana bývalého Československa - Vasilija Štefucu (81). Prezývaného aj Mr. Kalinka, keďže dlhé roky mal privilégium spievať túto slávnu pieseň, čo je v zbore veľká česť. Štefuca sa narodil v roku 1936 v Užhorode, ktorý vtedy patril Československu, ale po vojne sa Podkarpatská Ukrajina stala súčasťou Sovietskeho zväzu. Spolu so súborom navštívil Slovensko niekoľkokrát. Hoci dnes už istý čas nevystupuje, stále žije v Moskve a nám sa podarilo s ním telefonicky spojiť. „To, čo sa stalo, je jedna obrovská tragédia, ale priznám sa, aj ja momentálne zažívam osobné nešťastie. Pre cukrovku som prišiel o nohu,“ smutne hovorí bývalá hviezda Alexandrovcov a cíti, že so slávnym súborom, vďaka ktorému precestoval celý svet je dodnes prepojený.
História súboru: Hudba alebo propaganda?
Alexandrovci vznikli ako oficiálny súbor sovietskej Červenej armády v Moskve v roku 1928 pod vedením profesora Alexandra Alexandrova. Na začiatku sa volali Súbor červenej armády, neskôr Súbor červenej zástavy, až po smrti svojho zakladateľa v roku 1946 sa premenovali na Alexandrovcov. Počas 2. svetovej vojny 300- členný súbor absolvoval okolo 1500 vystúpení medzi vojakmi, ale i na frontoch v zákopoch. Šlágrami ich repertoáru sú piesne Kalinka, Kaťuša, či Svätá vojna, ktorá sa v roku 1941 hrala v Sovietskom zväze na železničných staniciach každý deň a hneď niekoľkokrát. V minulosti koncertovali aj pre pápeža Jána Pavla II. alebo amerického prezidenta Georgea Busha a oboch rozplakali. V súčasnosti Alexandrovci absolvujú okrem vystúpení v Rusku komerčné predstavenia po celom svete. Hoci sú civilisti, ich kostýmami sú uniformy, nikto z nich nie je profesionálny vojak.
