Aj keď traktory a ťažká technika nahradili silný konský ťah, stále sa nájdu výnimky, ktoré toto tradičné remeslo udržiavajú pri živote. Jedným takým furmanom je Jozef Puškár (58) z Kováčovej pri Zvolene. So svojou kobylkou Borou makajú v lesoch už sedem rokov. Napriek výkonnej modernej technike sú kone pri ťažbe dreva stále nenahraditeľné.
Nebezpečná práca
V lesoch v okolí Zvolena ani v tomto mrazivom ročnom období neutícha ruch. V Kremnických vrchoch, neďaleko obce Železná Breznica, od rána zarezáva furman Jozef Puškár so svojím koňom. Máme ho hľadať podľa siahy dreva a terénneho auta odstaveného vedľa cesty. Prichádzame na miesto, ktoré súhlasí s opisom. Terénne auto, drevo a lesná cesta. O tom, že sme správne, nás presviedča muž vychádzajúci z lesa.
Blíži sa k nám rezkým krokom a jeho pracovný odev nám napovedá, že nejde o turistu. „Vitajte! Akú máte kondičku?,“ pýta sa nás furman hneď na úvod. „Celkom dobrú,“ odpovedáme. „Tak hybajme, musíme vyšliapať tento strmý kopec, tam dnes pracujeme,“ hovorí popri tom, ako vchádzame do lesa, ktorý je krásne obielený hrubou námrazou.
Nuž napriek tomu, že naša kondička nie je úplne najhoršia, kopec nám dáva zabrať. Puškár nám však cestu spríjemňuje, keď nám prezrádza niečo viac o svojej práci. „Dnes je tu môj koník, ale aj kolega, ktorý momentálne píli, má koňa. Väčšinou sa striedame - týždeň píli on a ja drevo ťahám a druhý týždeň zasa naopak.“ V hore pracujú traja. Okrem furmana Puškára ešte pilčík Vladimír Mráz a traktorista Milan Rojík. Takto spolu makajú už dlhé roky a tvoria zohraný tím.
„Keď je dobrý terén, práca ide od ruky. Keď je však strmina ako tu, práca trvá dlhšie. Radšej však robiť pomaly a dobre, ako sa ponáhľať.“ Vie o čom hovorí, práca v lese vie byť nebezpečná. Stačí jeden zlý pohyb a môžete prísť o život. „Nedá sa tu ponáhľať a hnať sa za kubíkmi. Niekedy si musíte aj päťkrát rozmyslieť, kam strom po odpílení spustíte, aby ste nezranili ani seba, ani kolegov či koníka. Nie je to iba o manuálnej drine, je to práca, pri ktorej musíte rozmýšľať.“
Ako v rozprávke
Po 20 minútach rezkého šliapania sa pred nami vynára panoráma ako z rozprávky. Zmrznutú lesnú cestu lemujú stromy, ktoré zdobí striebristá inovať. Teplomer ukazuje - 5 °C, asi aj preto v diaľke horí ohníček, pri ktorom sa zohrievajú furmanovi kolegovia. Na lesnej ceste je odstavený traktor, pred ktorým pokojne stojí mocná kobyla Bora. Pomaly sa ku nej približujeme a chceme ju pohľadiť, no jej mohutná postava v nás budí rešpekt. „Nebojte sa, ona je veľmi múdry a pokojný koník. Neublíži vám,“ povzbudzuje nás furman.
Vystierame teda ruku a jemne hladíme Boru po dlhej blonďavej hrive. „Moja kobylka má už 13 rokov. V hore s ňou robím sedem rokov. Keď som ju kúpil, z furmanskej práce nevedla nič. Bola zvyknutá byť v záprahu a ťahať voz. Sám som si ju vycvičil a vychoval,“ prezrádza Puškár, ktorý má doma ešte dva ďalšie koníky. S nimi však nechodí do hory, ale pri rôznych príležitostiach, ako sú svadby či Mikuláš, ich zapriaha do voza.
Výcvik
Vycvičiť ťažného koníka nie je hračka - musí poslúchať na slovo, inak by furman pri práci s ťažkým drevom ľahko prišiel k úrazu. „Trvá to aj tri roky, pokiaľ ho môžeme zobrať do hory pracovať. Musí si zvyknúť na ruchy a zvuky, nerovný terén, furmanov hlas a povely,“ hovorí Puškár a pošeptá Bore niečo do ucha. Koník sa zrazu pohne o pár krokov doľava. „My by sme ju však potrebovali, aby sa otočila doprava, vie to?“ pýta sa náš fotograf. „Jasné,“ odvetí furman, opäť niečo Bore povie a tá sa ihneď točí do protismeru. „Čo ste jej povedali?“ zaujímam sa. „Čihi znamená doľava a hojt zasa doprava. Curuk je cúvaj a hijó dopredu. Keď koníkovi poviete pŕŕ, vie, že má zastaviť. Tieto povely sa kraj od kraja jemne líšia,“ objasňuje.
Ako v každom vzťahu, aj medzi koníkom a jeho pánom to musí fungovať. Dôležitá je najmä obojstranná dôvera. Pri práci v hore, kde často rozhodujú sekundy ešte o to väčšia. „Viem, že sa na Boru môžem spoľahnúť a ona cíti to isté. Ak by nepočúvala, mohlo by ma privaliť drevo alebo by som mohol prísť o prsty. Mohlo by sa udiať čokoľvek. Aj keď ju pustím, vie sa v hore podľa povelov pohybovať. Sama vyvlečie drevo na cestu a tam na mňa počká,“ rozpráva nám furman a dáva ruku do vačku. Koník to zbadá a ihneď otáča hlavu tým smerom. „Ona vie, že keď otváram vačky, tak niečo dostane. Nosím jej takú pochúťku - granulky a na obed na prehryznutie seno, aby nebola hladná.“
Furmanov ubúda
Skúsený furman vedie svojho koníka do lesného porastu. Bora sa pomaličky spúšťa dolu strmým svahom až k miestu, kde čaká odpílený strom. Chlap priviaže kmeň na reťaz za koníka, nasmeruje ho povelmi tak, aby mu v ceste nič neprekážalo a povzbudzuje, aby zabral. Bora prehodí svoju plavú hrivu na druhú stranu, odfŕkne si, zaprie sa a raz dva drevo vytiahne na lesnú cestu. Jej majiteľ na ňu zakričí pŕŕ a ona ihneď zastaví. Takto vyvlečie všetko napílené drevo z nedostupného terénu, kam by sa ťažká technika nedostala.
Stromy pekne nalinkuje na lesnú cestu, kde si ich za svoj traktor zapne traktorista, aby potom drevo vyvliekol z hory von. „Vidíte, že koník má v lese stále svoje miesto. Je súčasťou tejto práce. Robí s nami či je leto či zima. Pokiaľ ešte nie je napadnutý sneh, robí sa dobre. Z hory nás však vyženie najmä dážď.“ Ak si myslíte, že táto ťažká robota je iba pre chlapov, mýlite sa. „Sú aj ženy, ktoré sa furmanskej roboty neboja. Viem o dvoch, ktoré dlho zarezávali v lese, ale už skončili. Čo sa týka mužov, poznám ešte niekoľko takých, čo sa živia furmanstvom, ale každým rokom ich ubúda.“
Bez bitky
Puškár robí furmana sedem rokov a ako sám hovorí, v tejto práci sa našiel. „Predtým som robil 22 rokov v poľnohospodárstve a ešte predtým som pracoval v železničných opravovniach. Niekto hovorí, že furmanstvo je tvrdá robota, no ja by som nemenil.“ Práca s koníkom je náročná na čas. Lesní robotníci, ktorí pracujú na traktore, keď prídu domov, mašinu odstavia a viac sa nestarajú. Koník však potrebuje pozornosť stále.
„Musím jej dať žrať a pripravovať ju či už na prácu alebo na preteky. Ráno vstávam pred piatou. Prvé čo urobím, dám Bore seno a potom jadrové krmivo, ktoré obsahuje množstvo minerálov a živín. To jej dáva energiu a silu. Samozrejmosťou je aj voda. Potom spolu ideme do lesa a keď príde, tak dostane ako prvé vodu, potom seno a znova jadro.“ Aj keď je Bora poslušná, stane sa, že niekedy sa jej jednoducho drieť nechce.
hovorí dlhoročný furman a pokračuje. „Mnoho ľudí si myslí, že kone v hore trpia. Že sú bité a preťažované. Nie je to pravda. Ťažný koník je na prácu určený a ak je dobre vychovaný, bude vás poslúchať. Nemusíte po ňom kričať ani nad ním papeky zdvíhať. Sama vidíte, že Boru nepreťažujem. Aj si oddýchne, aj sa nažerie a robí iba toľko, koľko vládze.“ Každý furman by si mal podľa Puškára uvedomiť, že bez kona by nič nezarobil. „Moja Bora je pre mňa veľmi dôležitá. Neublížil by som jej, Boh ma ochraňuj. Správny furman si má koňa vážiť,“ dodáva a nežne pohladí svoju Boru po dlhej hrive.
Furmanské súťaže
Jozef Puškár je predsedom Asociácie furmanov Slovenska, ktorá vznikla v roku 2000 a má niečo viac ako 70 členov. Počas celého roka organizuje furmanské preteky a vyvrcholením sú majstrovstvá Slovenska. Súťaže sú akousi ukážkou furmanskej roboty. Koníky na pretekoch súťažia v rýchlostných, silových či technických disciplínach. „Súťaží sa napríklad vo furmanskom slalome, keď koníky prekonávajú náročné prekážky či vo furmanskej presnosti a poslušnosti a stíhacích súťažiach. Furman môže mať bič, ale nesmie ním koníka udrieť. Inak bude diskvalifikovaný.“
