Rozprávali sme sa s ňou o celoživotnej láske k športu, manželstve s lídrom kapely Heľenine oči Martinom Mihalčínom i o veľkej zmenev jej životnej filozofii.
Niekde sa píše, že ste prešovská rodáčka, inde, že košická. Ako je to s vami, ku ktorému z týchto miest máte bližšie?
Celé nedorozumenie je v tom, že som sa narodila v Košiciach, ale od dvoch rokov som žila v Prešove. Takže sa považujem za Prešovčanku, ale keď niekto napíše, že som rodáčka z Prešova, už to nie je pravda. Doteraz mám rada Košice, myslím si, že je to jedno z najkrajších miest na Slovensku, ale k Prešovu ma viaže viac spomienok, vyrastala som tam, absolvovala základnú a strednú školu, mám tam rodičov, sestru a moje obľúbené divadlo – Prešovské národné.
Už ako dieťa ste obdivuhodným spôsobom išli zo všetkých síl za svojím cieľom, či už pokiaľ išlo o šport, alebo neskôr o herectvo. Otupil vek túto vašu cieľavedomosť či snahu o dokonalosť?
Možno sa to dá tak povedať. Len sa na to nepozerám negatívne – jednoducho som od stretnutia môjho manžela prestala považovať prácu a sebazdokonaľovanie za najdôležitejšiu súčasť života. A prestala som byť na seba prísna. Ľahšie si odpúšťam, žijem pokojnejšie a spokojnejšie. Akurát si dávam pozor, aby to neprešlo do lenivosti alebo ignorácie prípravy na prácu. Ešte stále viem zabrať, keď treba – či už v herectve, živote alebo v športe... no už nevyhľadávam situácie, keď idem na doraz. A nevyčítam si, keď prežijem oddychový deň.
Podarilo sa vám viac ako rok po svadbe naučiť ľudí, že už nie ste Marcinková, ale Mihalčínová?
Nie, po svadbe som si meno chcela zmeniť, takže oficiálne na všetkých dokumentoch som teraz Mihalčínová. Tento môj pokus však neprechádza u všetkých zamestnávateľov, čo je logické. Niežeby ma poznalo celé Slovensko, ale meno Marcinková je predsa len trošku známejšie ako Mihalčínová. Takže s tým nebojujem a som zmierená s tým, že pre verejnosť budem naďalej Marcinková.
