V katarskej Dauhe žijú už piaty rok. Presťahovali sa tam v septembri 2012, keď dostal Violin manžel ako vedec zaujímavú pracovnú ponuku na katarskej univerzite. Aj keď sa dnes Slovenka počas svojho rozprávania vracia späť do minulosti, jej spomienky sú stále ako živé.
„Na letisku nás čakal indický šofér katarskej univerzity. Keď nás viezol cez preplnené cesty mesta do nášho nového domova, videli sme krásne nasvietené gigantické dominanty centra. Očarila ma moderná architektúra v kontraste s obyvateľmi v bielych a čiernych elegantných róbach,“ hovorí Viola, ktorá v Katare pracuje ako fotografka a tomuto umeniu zaúča aj arabských študentov.
Všade piesok
Katarčania sú podľa Slovenky priateľskí, pohostinní a majú výborný zmysel pre humor. „Samozrejme, že sú tam veľké kultúrne rozdiely a je nevyhnutné rešpektovať ich tradície a zvyklosti,“ vysvetľuje a zažartuje si: „V Katare sme zapadli. A to nielen viackrát hlboko do piesku, ale, našťastie, aj do miestnej komunity.“ Slováci totiž pomerne rýchlo zistili, že bez terénneho auta sa v tejto krajine nepohnete ani na krok.
„Jazda po piesočných dunách je tu miestnym športom i zábavou a zapadnúť autom v piesku je bežná prax. V takej chvíli sa zrazu vždy akýmsi zázrakom pri vás objavia domáci šoféri ochotní radiť, vyhrabávať a potom sa s vami spoločne tešiť z úspešnej záchrany,“ prezrádza Viola, ktorá si už zvykla na každodenný zápas s pieskom v očiach, vo vlasoch i medzi zubami. Po piatich rokoch života v juhozápadnej Ázii sa tam už cíti ako doma. „Dovolím si tvrdiť, že túto krajinu poznám lepšie ako väčšina miestnych. Ak sa totiž opýtate Katarčana, ktoré miesto v jeho domovine je jeho najobľúbenejšie, s vysokou pravdepodobnosťou vám povie názov niektorého z obchodných domov.“
Bohatí a chudobní
Krajina je známa aj svojimi kontrastmi a sociálnymi nerovnosťami. Na jednej strane honosné stavby, postavené podľa najmodernejších projektov popredných architektov a na strane druhej zarážajúca chudoba. V centre hlavného mesta láka pozornosť turistov arabský trh hýriaci farbami a vôňami.
„Obchodníci najrôznejších národností tam ponúkajú produkty od výmyslu sveta. Nájdete tam voňavé korenia, arabské látky, šaty, zvieratá, zlato, perly, výtvarné diela. Samostatná oblasť je venovaná dravým vtákom - predovšetkým sokolom, ktoré miestni obyvatelia milujú. Vo vzduchu cítiť kadidlo, vodné fajky a reštaurácie sú zárukou skutočného gurmánskeho zážitku. V pravidelných intervaloch sa priestorom ozývajú ťahavé spevy muezínov zvolávajúce miestnych k modlitbe. Je to naozaj čarovný svet ako z rozprávky Tisíc a jedna noc,“ približuje miestne pomery Viola.
Ale priznáva aj to, že už o sto metrov ďalej v mestskej štvrti Musheireb sa začína úplne iný svet, ktorý je pred fotoaparátmi turistov dobre schovaný. „Toto územie pozostáva z obytných átriových domov, malých obchodov, ale aj výroby. Žijú tam väčšinou robotníci z Pakistanu, Nepálu či Indie, ktorí dostali príkaz na vysťahovanie. Domy sú zdevastované a vo väčšine z nich bývajú ľudia v biednych podmienkach, keďže nemajú prostriedky na to, aby odišli. V Dauhe žijú vo vykorisťovateľskom područí nekatarských sprostredkovateľských organizácií a v naivnej viere v zárobok sa stávajú novodobými otrokmi bohatých Katarčanov.“
Školy na úrovni
Keďže Viola je mamou malého Viliama (5) a Sofie (12), zaujímalo nás, ako vyzerajú v Katare ich školské povinnosti. „Zo začiatku nevedeli ani slovo po anglicky, ale ako to už u detí býva, veľmi rýchlo sa zaradili a dnes je pre nich angličtina samozrejmosťou. Obaja navštevujú školu s anglickým vzdelávacím systémom,“ hovorí Slovenka, ktorá tiež vyučuje v miestnych školách, a teda je v obraze.
„Myslím, že slovenské školy kladú na deti neporovnateľne vyššie nároky. Deti na Slovensku sa učia väčšie objemy teoretických informácií, sú podrobované množstvu skúšok, testov a písomiek, sú permanentne hodnotené a napomínané. Veľkú časť práce si nosia zo školy domov,“ porovnáva Krupová a analyzuje: „V Katare sú deti viac motivované a chválené. Dostávajú diplomy, certifikáty a pochvaly od výmyslu sveta, na čo sú potom aj patrične hrdé. Dcéra mi napríklad často nosí diplom za najväčší počet vypožičaných kníh v školskej knižnici. O to radšej tam chodí a číta. Domov si nenosí temer žiadnu úlohu. Keď v škole preberajú dôležitú historickú udalosť, učia sa o nej dlho a detailne,“ prezrádza.
„Vzhľadom na tradície a náboženstvo na chlapčenských školách nevyučujú žiadne ženy a naopak, na dievčenských školách určite nenájdete jediného muža. Chlapci sa radi predvádzajú a bez zábran hovoria pred kamerou, no ich predstaveniu vždy predchádza dlhšia kontrola a úprava vzhľadu pred zrkadlom,“ smeje sa a dodáva, že zachytiť dievčatá kamerou je prakticky nemožné. „Miestne tradície neumožňujú namieriť objektív kamery na katarské študentky, pokiaľ nejde o dievčatá z menej tradičných arabských rodín, ktoré majú povolenie od rodičov,“ vysvetľuje Viola, ktorá sa často vracia na Slovensko. „Vždy, keď prichádzam z Kataru domov, som vďačná, že sa mám kam vrátiť a predovšetkým za to, že ma tu ktosi blízky čaká.“
