Čo zostalo po štyroch rokoch vo Vatikáne z pouličného kňaza, ktorý prišiel z Buenos Aires so spiatočnou letenkou vo vrecku?
– Že je stále pouličným. Keď môžem, vyjdem na ulicu pozdraviť ľudí na audienciách, alebo cestujem. Moja povaha sa nezmenila. Netvrdím, že som si to predsavzal: je to spontánne. Nie, tu sa netreba meniť. Zmena je povrchná. Meniť sa v 76-ke je, akoby ste sa namejkapovali. Nemôžem robiť úplne čo chcem, ale moja duša je pouličná a vy to vidíte.
Aké sú vaše najväčšie obavy týkajúce sa cirkvi a všeobecne situácie vo svete?
– Čo sa týka cirkvi, musí sa neustále snažiť byť blízko ľuďom. Blízkosť. Ak cirkev nie je blízka, nie je cirkvou, ale len dobrou charitatívnou organizáciou plnou ľudí, ktorí robia charitu, stretnú sa na čaji a pomáhajú. Ale to, čo skutočne definuje cirkev je blízkosť, byť si vzájomne blízki. Lebo cirkev sme všetci. Preto by sa cirkev mala vyhýbať tomuto problému. Blízkosť znamená dotknúť sa cez blížneho Kristovho tela. Aj Kristus hovorí: „Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som vo väzení a navštívili ste ma...“ Nejde len o charitu, ide o blízkosť. Čo sa týka sveta, obávam sa vojny. Sme v tretej svetovej vojne. V poslednej dobe sa hovorí o možnej jadrovej vojne akoby išlo o hru v kartách. To je to, čo ma trápi. Rovnako ako ekonomická nerovnosť, kde vlastnila skupina ľudí viac ako 80 % bohatstva sveta. V centre ekonomického systému sú bohom peniaze, nie človek.
Práve v tejto chvíli (piatok, pozn. redakcie) preberá moc nový americký prezident Donald Trump. Svet je kvôli tomu dosť napätý. Čo si o ňom myslíte vy?
– Uvidíme, čo sa udeje. Zľaknúť sa alebo tešiť z toho, čo by sa mohlo stať, je podľa mňa nerozvážne. Netreba byť prorokom pohrôm alebo blaha, ktoré sa napokon nestane. Uvidí sa. Uvidíme, čo urobí a potom budeme môcť hodnotiť konkrétne činy.
Nerobí vám starosti všetko, čo ste zatiaľ počuli?
– Počkám si. Boh na mňa tiež dlho čakal, napriek všetkým mojim hriechom.
25 rokov nepozeráte televíziu. Akú dôležitosť majú pre pápeža médiá, a myslíte si, že je ohrozená sloboda tlače a že sociálne siete môžu ohroziť slobodu človeka?
– Nepozerám televíziu jednoducho preto, že v jednej chvíli som mal pocit, že Boh to odo mňa tak chce. Bol som len v jednom televíznom centre vedľa arcibiskupstva pozrieť si dva filmy, ktoré ma zaujímali a mohli by mi v mojom poslaní pomôcť. Film ako taký sa mi páči, veľa som o ňom študoval, hlavne o talianskom realizme, páči sa mi Poliak Wajda, Kurosawa, niektorí Francúzi...Nepozerať televíziu mi však nebráni v komunikácii. Bolo to osobné rozhodnutie, nič viac. Komunikovať je božské. Boh komunikuje, vždy v priebehu dejín to robil, nebol izolovaný. Nemožno porozumieť katolíckej teológii bez božej komunikácie. Boh nie je statický a nepozerá, ako sa ľudia zabávajú a ako sa ničia. Mám však strach, keď sa médiá nemôžu vyjadrovať eticky. Napríklad sú spôsoby, keď komunikácia nepomáha celku. Uvediem jednoduchý príklad. Rodina, ktorá spolu večeria, ale nerozpráva sa – pozerajú televíziu, alebo deti s telefónom v ruke posielajú správy kamarátom. Keď sa z komunikácie stratí to osobné, je to nebezpečné. Nech sa rodina spolu rozpráva, nech ľudia spolu hovoria, nech komunikujú aj iným spôsobom, je to dôležité. Virtuálny svet komunikácie je bohatý, ale riskujeme, že nebudeme žiť normálnu ľudskú komunikáciu.
Dôsledky krízy, ktorá nekončí, rastúca nerovnosť, nedostatok silného vedenia dávajú v Európe i Amerike priestor na vznik politických zoskupení, ktoré odrážajú nespokojnosť ľudí. Niektoré z nich – antisystémové a populistické – využívajú strach občanov, aby budovali xenofóbiu a nenávisť k zahraničiu. Trump je ten prvý príklad, no sú aj ďalšie, napríklad v Rakúsku a vo Švajčiarsku. Trápi vás tento fenomén?
– ... Jasné, kríza vyvoláva strach, je alarmujúca. Pre mňa bol typickým populizmom nemecký 33. rok, potom po Hinderburgovi, kríza tridsiatych rokov. Zničené Nemecko, snaží sa postaviť na nohy, hľadá svoju identitu, hľada lídra, niekoho, kto jej tu identitu vráti. A objaví sa Adolf Hitler, ktorý tvrdí, „ja to dokážem, ja to dokážem“. Hitler neukradol moc, bol zvolený svojím ľudom a zničil svoj ľud. To je to nebezpečné. V časoch krízy hľadáme spasiteľa, ktorý nám má vrátiť identitu a bránime sa múrmi pred inými národmi, ktoré by nám ju mali zabrať. A to je veľmi vážne. Preto vždy hovorím: veďte medzi sebou dialóg. Prípad z Nemecka v 33. roku je jasným príkladom. Obyvatelia prežívali krízu, hľadali svoju identitu a objavil sa tento charizmatický vodca, ktorý im ju dal, ale dal im skreslenú identitu a vieme, čo sa potom stalo. Možno kontrolovať hranice? Áno, každá krajina má právo kontrolovať svoje hranice, kto chodí dnu a kto von, a krajiny, ktoré sú v nebezpečenstve majú na to o to väčšie právo, ale žiadna krajina nemá právo pripraviť svojich občanov o dialóg so svojimi susedmi.
Je korupcia najhorším hriechom našej doby?
– Je to veľký hriech. Ale myslím, že by sme si mali pripisovať historickú exkluzivitu. Korupcia existovala vždy. Vždy. Ak človek číta históriu pápežov, nájde rôzne škandály. Mám viacero príkladov korupcie v susedných krajinách, ale zostanem pri tých, ktoré boli tu. Bola tu korupcia. Stačí si spomenúť na pápeža Alexandra VI. ...
Dôležitou témou je aj úloha laikov a žien v cirkvi. Vašou túžbou je, aby mali väčší vplyv aj možnosť rozhodovania. To je vaše prianie, ale kam si myslíte, že to dotiahnete?
– ... Zástupkyňa riaditeľa vatikánskeho tlačového centra je žena, riaditeľka Vatikánskeho múzea je žena. Sú to funkcie, ale ja mám skôr záujem o to, aby nám ženy dali svoj názor, pretože cirkev je ženká, je to „tá“ cirkev, nie „ten“. Je to manželka Ježiša Krista, a to je teologický základ ženy. Keď mi povedia... áno, ale žena by mohla mať viac... poviem, ale čo bolo dôležitejšie – Turíce, Panna Mária alebo apoštoli? Panna Mária! Ženám treba dať úlohy, ale treba pracovať na tom, aby mohli dať cirkvi svoju originalitu svojho bytia a svoje myšlienky.
Na niektorých zo svojich ciest ste žiadali veriacich, dokonca aj kňazov a rehoľné sestry o väčšie nasadenie, väčšiu blízkosť, dokonca o lepšiu náladu. Ako si myslíte, že túto výzvu prijímajú?
– Nástojím hlavne na vzájomnej blízkosti. Vo všeobecnosti je táto požiadavka dobre prijímaná. Vždy a v každej krajine sú skupiny, ktoré s tým majú problém, ale sú malé a ja ich rešpektujem. Ony uprednostňujú žiť tak svoje náboženstvo. Ja však hlásam to, čo cítim, že odo mňa žiada Boh, aby som hlásal.
Vyzeráte ako pápež veľmi spokojný.
Pán je veľmi dobrý a nevzal mi dobrú náladu.
