Hoci je predseda parlamentu neraz na pobavenie a nie vždy je jasné, čo vlastne mieni povedať, v slovenskej politike rozohráva svoje ambiciózne hry. Odkiaľ sa vlastne vzal tento Danko? Vybrali sme sa po stopách najznámejšieho kapitána a začali sme v jeho rodnej Revúcej.
V meste s 12-tisíc obyvateľmi, ktoré ešte v minulom roku vykazovalo mieru nezamestnanosti okolo 21 %, niet azda človeka, ktorý by Dankovcov nepoznal aspoň z počutia. Keď sme sa na nich opýtali, mnohí sklonili hlavu, mávli rukou a odišli... Iní povedali, čo mali na srdci, ale nechceli byť menovaní a ani s nimi akokoľvek spájaní. „Tí tu už napáchali zla, najmä Andrejov otec...“ vysvetľuje starší pán s narážkou na to, ako Dankovci v polovici 90. rokov sprivatizovali revúcky Lesostav.
Našli sme však aj dve dámy v malých potravinách, ktoré na Dankovcov nedali dopustiť. „Bola taká doba a k čomu prišli, k tomu prišli,“ tvrdí jedna. „To bola záležitosť Andrejovho otca, čo on s tým má?,“ obhajuje ho a druhá sa pridáva, že ona u Dankovcov vo firme Codas Company pracovala ako predavačka a nikdy s nimi nemala žiadny problém.
Život v paneláku
Keď sa Andrej Danko v roku 1974 narodil, jeho rodičia Ondrej a Lenka bývali v 3-izbovom byte v paneláku. Pred bytovkou sme stretli pána Jozefa (70), ktorý v ňom býva od roku 1970, keď ho odovzdali do užívania.
„Od začiatku tu bývali aj Dankovci, bola to mladá rodina. Andrejova mama bola veľmi šikovná kvetinárka, podnikavá žena, Andrejov otec mal poľnohospodársku školu a viem, že robil účtovníka v magnezitových závodoch v Lubeniku a tiež úradníka na štátnych majetkoch v Jelšave. Kým tu žili, tak sme sa pozdravili, ale neboli sme kamaráti. Bývali na druhom poschodí, potom sa presťahovali do rodinného domu,“ vysvetľuje Jozef.
Aj sused Juraj (66) si spomína na Dankovcov. „Naši synovia boli rovesníci, a tak sme mali aj my k sebe blízko. Moja manželka sa kamarátila s Andrejovou mamou Lenkou, ktorá robila kvetinárku. Dobre sme spolu vychádzali. Už v Revúcej nebývajú, ale stále tu majú dom,“ hovorí.
Školské lavice
Základnú školu absolvoval Danko na Hviezdoslavovej ulici, pedagógovia však hovoriť o ňom nechceli, pretože ani jeden z nich ho už v školských laviciach nezažil. Dankovci sa po čase presťahovali do domu v zástavbe na Komenského ulici. Hoci v dome podľa miestnych už aspoň šesť rokov nebývajú, stále im patrí a sporadicky sa doň vracajú.
Len niekoľko sto metrov od domu stojí Gymnázium Martina Kukučina, kde Andrej Danko dral lavice. S úsmevom nás prijala zástupkyňa riaditeľa školy Milada Rusnáková a ochotne nám ukázala triedu, v ktorej Danko sedel štyri roky. Keď sme sa spýtali na tablo, dozvedeli sme sa, že na chodbách školy nevisí. „Pravdepodobne sa rozbilo a absolventi ho už neobnovili.“ O tom, aký bol študent, však hovoriť odmietla. „Už som sa raz do médií vyjadrila a nestretla som sa s pozitívnym ohlasom u ľudí,“ ospravedlňuje sa zástupkyňa, ktorá pre denník Sme povedala, že Danko bol priateľský, múdry a komunikatívny. Z blízkeho okolia školy sme sa dozvedeli, že akékoľvek pozitívne hodnotenie Danka, hoci ešte ako študenta, ľuďom v Revúcej prekáža.
Krach Lesostavu
Odpoveď, prečo majú v Revúcej Dankovcov tak v zuboch, sme našli na ulici. „Andrejov otec tu spravil na ľudí veľkú špinavosť. Toto je hladová dolina a on tu ľudí ožobráčil. Zobral im prácu a ešte im zostal dlžný...,“ rozhorčuje sa starší pán. „Dankovci odtiaľto odišli, lebo tu už medzi ostatnými nemohli existovať,“ tvrdí.
O tom, ako za Mečiarovej vlády sprivatizoval Ondrej Danko v roku 1996 v Revúcej podnik Lesostav, vedia domáci svoje. „Podnik mal nejaké dlžoby za bývalého riaditeľa, ale nebolo to také, ako to Andrej Danko prezentuje v médiách. Vyrábali sa domky do Nemecka, budovali sa cesty, stavebné práce pre lesné hospodárstvo,“ hovorí pán, ktorý tiež v podniku pracoval. „Keď prišla Mečiarova privatizácia, pôvodní zamestnanci vypracovali privatizačný projekt. Bol dobrý, ale neuspeli, pretože s projektom prišiel aj Ondrej Danko, ktorý sa kamarátil s podnikateľom Karolom Konárikom. Ten mu k tomu dopomohol,“ vraví. „Istý čas to šliapalo a Danko senior, ktorý mal strednú hnojársku školu, sa nechal oslovovať pán generálny riaditeľ,“ nakladá Dankovcom bývalý zamestnanec Lesostavu. Fleky v predstavenstve a v dozornej rade Danko senior rozdelil medzi svoju rodinu – manželku, dcéru i 22-ročného syna Andreja, študenta práva.
Po troch rokoch išiel Lesostav do krachu, väčšina majetku však bola v tom čase už rozpredaná. Lesostav v Revúcej mal v čase privatizácie podľa medializovaných informácii hodnotu 60 miliónov korún (viac ako 2 milióny €). Dankovci štátu zaplatili len 10 miliónov (332 tis. €).
Predaj pošte
Za nekalú považujú Revúčania aj privatizáciu budovy neďaleko centra mesta, kde sídlila firma Ondreja Danka - Codas Company. „Na vrchu mal Danko kanceláriu, dole bola reštaurácia a tiež tam mala pani Danková veľmi pekné kvetinárstvo,“ hovorí okoloidúci. „Pozrite sa, ako to tu dnes vyzerá, je to ruina. Neviem, ako to mohli Dankovci predať pošte, keď nie sú pod budovou vyrovnané pozemky.“ Podľa medializovaných informácii pozemok pod budovou kúpila Slovenská pošta v roku 2008 za viac ako 200-tisíc € a plánovala tam urobiť svoju pobočku, hoci pošta sídli len 20 m od budovy.
Do politiky
Revúca je už pre Danka uzatvorená minulosť. Potom, ako vyštudoval právo v Bratislave, otvoril si v hlavnom meste advokátsku kanceláriu. A tu sa začala písať aj jeho politická kariéra. Ako sa vlastne z Danka stala hviezda Slovenskej národnej strany? Je ťažké nájsť niekoho z národniarov, ktorý by mal chuť si na to pospomínať. O to cennejšie je svedectvo Anny Belousovovej, bývalej šéfky SNS a dlhoročnej prvej podpredsedníčky strany.
„Na Andreja Danka si najprv spomínam ako na vojaka základnej služby, ktorý nosil ministrovi obrany Jánovi Sitekovi aktovku, keď prišiel na ústredie SNS. Taktiež si z toho obdobia spomínam na Dankovho otca, ktorý v čase privatizácie vysedával na ústredí SNS a čakal na predsedu Jána Slotu...,“ hovorí Belousovová.
„Danka som opäť zaregistrovala vo volebnom období 2006 - 2010 , keď sa stal asistentom poslanca Rudolfa Púčika a následne aj vstúpil do SNS. Nevenovala som jeho osobe pozornosť, nebol na to dôvod,“ pokračuje. Národniarska kariéra mladého Danka sa teda začala až vtedy, keď bola SNS už opäť pri koryte. O štyri roky sa zo straníckeho nováčika stal druhý najsilnejší muž v strane. Za čudných okolností...
Slotov človek
Na sneme v Ružomberku kandidovala Belousovová proti Slotovi. Na rozhodujúcom rokovaní sa zjavil aj Danko. „Slotu som upozornila, že Danko nemôže byť riadnym delegátom snemu. Bol totiž šéfom okresnej organizácie Bratislava I, ktorá mala iba troch členov! Podľa stanov mala byť dávno rozpustená, lebo každá organizácia musela mať minimálne piatich členov. Danko teda nemohol byť právoplatne delegovaný na snem. Spýtala som sa Slotu, čo tam ten človek robí. Odpovedal mi – nechaj to tak, je to môj hosť...“
Zo Slotovho hosťa sa nakoniec vykľul pripravený kandidát na funkciu prvého podpredsedu. Slota, napriek kauzám ako emisné kvóty, nástenkový tender či predaj Gemerského mlynu zostal predsedom, jeho protikandidátku Belousovovú odvolali a druhým najsilnejším mužom SNS sa stal Danko. Slota to vtedy komentoval slovami: „Vybral som ho ako perspektívneho, mladého, odborne zdatného a národu verného človeka, ktorý má moju dôveru a možno aj perspektívu byť v budúcnosti vo voľbách zvolený za nového predsedu.“
Obroda SNS?
Vo voľbách v roku 2012 sa SNS nedostala do parlamentu a na sneme bol za nového predsedu zvolený Danko. Za akých dohôd a okolností došlo k výmene na šéfovskom poste, nie je úplne jasné, ale Danko začal pomaly ťahať stranu zo dna.
Neznámy, na prvý pohľad sympatický a hlavne neopozeraný predseda zabezpečil vo vlaňajších voľbách SNS vstup do parlamentu a dokonca účasť vo vláde. To bol na stranu, ktorá mala smrť na jazyku a hrozil jej osud Mečiarovho HZDS, úžasný výsledok. Voliči uverili, že národniari môžu robiť politiku „hrdo, odborne a slušne“.
Belousovová to vidí úplne inak. „Danko nemohol byť od začiatku žiadna obroda strany. Slotu, ktorého strana bola zamazaná rôznymi kauzami, vystriedal Danko, ktorý bol privatizér z čias mečiarizmu. Navyše, Danko vyjadril súhlas so Slotovou politikou, keď sa nechal zvoliť za jeho prvého podpredsedu,“ tvrdí bývalá esenesáčka. Práve Danko v roku 2011 ohlásil pred médiami jej vyhadzov zo strany. „Svojou kritikou Slotu a jeho nominantov ohľadom korupčných káuz som vraj poškodila dobré meno strany...“
Ako šéf zemegule
Už krátko po vlaňajších voľbách sa z Danka vykľul kľúčový hráč vládnej koalície. A keď sa dostal k druhej najvyššej ústavnej funkcii v štáte, začal si to náležite užívať. Ako predseda národnej rady neriešil len horalky či transparenty v pléne, ale tiež verejnoprávnu televíziu či IC vlaky do Košíc. Problém je, že mu neraz nie je rozumieť, čo chce vlastne povedať a z jeho politického pôsobenia začal vznikať komédia, kde je zatiaľ posledným dejstvom bozkávanie kapitánskych výložiek.
Skromnosť zmizla
Sú to všetko iba nováčikovské chyby, alebo neschopnosť? Ako to vidí znám politológ Miroslav Kusý, ktorý bol pred voľbami Dankovým konzultantov a zasväcoval do ho do sveta vysokej politiky?
„Danko žiadne rady ani nepotreboval, išlo iba o konzultácie. On mal jasnú predstavu čo chce, bol strašne ctibažný a išiel za svojimi cieľmi,“ spomína sa s odstupom vyše roka Kusý. „Napríklad chcel vedieť, ako by na jeho postup zareagovali tí, ktorých zvykneme volať bratislavská kaviareň...“ To, že sa mnohokrát nevie zrozumiteľne „vymáčknuť“, mu nerobilo vrásky na čele. „Vôbec si neuvedomoval tento hendikep, Danko sám seba ako skúsený advokát považoval za zručného diskutéra. Bol presvedčený, že v tomto nemá žiaden problém,“ tvrdí Kusý. To, čo stvára dnes predseda SNS, označuje za márnomyseľnosť. „Danko zabúda na sebakontrolu. Keď som s ním ja hovorieval, bol omnoho skromnejší. Teraz je čoraz viac sebaistý, to je však chroba všetkých úspešných politikov. Spomente si na takého Dzurindu...“
Podobne to vidí aj politický analytik Eduard Chmelár. „Zo začiatku sa zdalo, že Andrej Danko správne pomenúva niektoré javy v spoločnosti, ale čoraz viac je samoľúby. Jeho prejavy sú iba - ja, so mnou, o mne... Nemožno sa čudovať, že sa stal terčom posmechu, či už pre breptom alebo do očí bijúcej túžbe po moci, ktorá je väčšine ľudí odporná.“ Jeho slabinou je podľa Chmelára amatérizmus v krízovej komunikácii. „Zatiaľ čo iní povýšení politici Fico, Jahnátek či Maďarič mlčia ako voš pod chrastou, on zvolá tlačovku a ako tragéd pobozká výložky. Toto je absolútne babráctvo,“ dodáva Chmelár, podľa ktorého Danko svoje pozitívne stránky už vyčerpal.
Dankove ženy
Pätnásť rokov bola manželkou Andreja Danka pani SIlvia Danková (43), ktorá tiež pochádza z Revúcej. Spolu majú dvoch synov Andreja (15) a Adama (10). Rozviedli sa v roku 2014 a Silvia zostala žiť s deťmi v ich dome.
DVa roky bola Dankovou partnerkou Alexandra Juhásová (30), ktorá pracuje v štátnej banke. Ich vzťah skončil pred pár mesiacmi. Po rozchode vyšlo na povrch kompromitujúce video, na ktorom Danko údajne útočí na svoju priateľku Alexandru. O príčinách rozchodu obaja mlčia.
Najnovším Dankovým objektom záujmu je mladá redaktorka TA3 Simona Frantová, s ktorou sa predseda parlamentu ukazuje na verejnosti.
Takto sa predviedol
Do parlamentu zaviedol nový rokovací zákon. Stopku dal tričkám, dlhým vystúpeniam poslancom, zakázal natáčanie vlastných vídei v parlamente, plagáty, letáky aj transparenty a tiež chrúmanie keksíkov...
Pre lídrov parlamentov členských krajín EÚ zorganizoval veľkorysú večeru za 72- tisíc eur, čo boli 3 tisícky na hlavu. Danka za predraženú večeru kritizovala opozícia. On tvrdí, že bola jednou z najlacnejších.
Pustil sa do verejnoprávnych médií RTVS a vyhlásil, že súčasné vedenie ich humpľuje. „Nebudem pozerať relácie, ktoré stoja 20-tisíc eur a zosmiešňujú slovenský národ. Sú to šialené milióny, ktoré RTVS míňa na relácie a zastane vám pri nich rozum. Považujem to za hádzanie peňazí do Dunaja...“ povedal.
Stopku dal aj žltým vlakom RegioJetu, ktoré premávali na trase Bratislava-Košice. „Slovensko nepotrebuje špekulatívnych podnikateľov, ktorí to, čo nie je až také lukratívne, nechajú na štát, a vyberú si vopred iba istý zisk a profit,“ uviedol Danko. Od februára tak na trati budú premávať len štátne IC vlaky.
Stranícky kolega a minister obrany Peter Gajdoš ho povýšil z hodnosti desiatnika do hodnosti kapitána v zálohe. A predseda SNS následne pred kamerami pobozkal výložky...
