Ako ho prekonať, radí v najnovšej knihe známy český motivátor Ivo Toman. Základné praktiky nám prezradil v zaujímavom rozhovore.
Čo je vlastne strach?
Strach je negatívna emócia, ktorá nás pôvodne mala chrániť. My musíme mať strach, tak to evolúcia zariadila. Človek musel mať strach, či mu niekto cudzí, s ktorým sa stretne zoči-voči, môže ublížiť alebo nie. Musel mať strach zo zvieraťa a vyhodnocovať, či je silnejšie ako on, či ho môže zožrať. A tak máme strach aj dnes, hoci nežijeme ani zďaleka v takej nebezpečnej dobe ako naši predkovia. Ja skrátka musím mať strach, lebo by som inak bezpečne neprešiel cez cestu. Musím mať aj spoločenský strach, napríklad, že zlyhám...
Zlyhanie v práci, v spoločnosti, to je asi nočná mora väčšiny moderných ľudí.
Ale strach zo zlyhania je predsa dobrý! Veď práve pre tento strach sa napríklad v škole lepšie učíme, lebo máme strach z pätorky.
Čiže to je ten dobrý strach, ktorý nám pomáha. Ale je tu ešte strach, nazvime ho zlý, ktorý nás zablokuje. Čo s ním?
Strach nám bol evolučne daný, aby sme prežili. A podarilo sa, ľudia nielen prežili, ale dokonca ovládli planétu. Vďaka strachu sme sa stali veľmi úspešnými, tiež sme sa dokázali prispôsobiť meniacim sa podmienkam. Dnes môžeme povedať, že aspoň my tu, v našich končinách, sa máme naozaj veľmi dobre. Lenže tie naše vývojové strachy máme stále v sebe, a tak keď mozog nemá nič na práci, okamžite mu začínajú napadať negatívne myšlienky a vyrába si strach. Výsledkom dneška je, že máme veľa voľna a počas toho voľna sa trápime. Máme strach, aj keď nemusíme. Bojíme sa, čo nám druhí povedia, čo si o nás myslia, či náhodou nevyzeráme zle...
Čím to je, že máme hneď negatívne myšlienky? Prečo automaticky nemyslíme na niečo pekné a dobré?
Hovorí sa, že na vyváženie jednej negatívnej myšlienky treba tri pozitívne. Negatívne myšlienky majú väčšiu silu.
A keď niekto povie – ja nemám nikdy strach, klame?
Strach nemajú len psychopati. Ale všetci ostatní strach majú.
Aj hrdina môže mať strach?
Samozrejme, veď čo je to hrdinstvo? Prekonanie strachu. Ale tiež je pravda, že mnohí hrdinovia sú v skutočnosti psychopati.
Sú rôzne druhy strachov?
Najrozšírenejší strach je strach z niečoho konkrétneho. Môžem mať strach z vás, môžem mať strach – trému z verejného vystúpenia pred publikom, môžem mať strach zo skúšky v škole... A potom je tu nekonkrétny strach – mám obavy a ani neviem prečo. S tou trémou sa dá krásne pracovať, dá sa znížiť. Každý umelec má trému, aj Karel Gott ju má. A, samozrejme, tá tréma nás aj chráni. Vďaka nej sa na vystúpenie lepšie pripravíme, dáme si na ňom záležať...
Mnohí ľudia pociťujú ten základný strach – o život. Čo keď ochoriem, čo keď sa mi niečo stane... Čo s tým?
To sú normálne prirodzené strachy. Ešte je dobré spomenúť strachy, ktoré nás naučila kultúra, v ktorej žijeme. To je napríklad strach z čísla 13 – myslíte si, že nejakí domorodci veria na trinástku a čiernu mačku? Alebo strach, ktorý do ľudí vštepuje náboženstvo...
Ten však má asi aj pozitíva, nie?
Áno, predstava, že za zlé skutky sa budú smažiť v pekle, bráni mnohým ľuďom robiť zlé veci.
Čo teda treba robiť s naším strachom?
Po prvé si ho treba priznať. Druhá vec je nebojovať s ním, ale skôr sa s ním spojiť. Dá sa znížiť jeho intenzita.
Ako?
Treba na to ísť postupne, podobne, ako keď vás zaočkujú proti chrípke, vďaka tej malej dávke vírusu si organizmus vybuduje odolnosť. Základ je robiť to, z čoho mám strach, ale postupne.
Čiže žiadne také, že toho, kto má strach, treba hodiť do vody, nech pláva?
To je veľká chyba! Takto môžete u niekoho dokonca vyvolať paniku a fóbie. Predstavte si, že sa niekto bojí hadov a vy mu hodíte hada do náručia. Tým jeho strach ešte zhoršíte. Prekonávať strach postupne sa môže každý učiť sám, samozrejme, ak už váš stav nie je taký, že je to na psychológa. Napríklad Johann Wolfgang Goethe bol známy tým, že mal strach z výšok. A on sám, keď žil v Štrasburgu, chodil pravidelne do veže katedrály a tak sa postupne svojho strachu zbavil.
Každý už zažil, že mal trému a bál sa, že to nedopadne dobre. A ono to fakt dobre nedopadlo. Ako zabrániť tomu, aby sme si zlý výsledok neprojektovali?
A teraz odo mňa očakávate, že vám poviem, že musíte myslieť pozitívne, že ste génius a všetko dobre dopadne? Presne toto hovoria všetci motivátori okrem mňa! Naopak, povedzte si – čo sa stane, keď sa zablokujem? Čo najhoršie sa môže stať, ak zlyhám? Prestane sa krútiť zemeguľa? Padne vláda? Čo sa stane, keď budete mať okno, keď spadnete z pódia, alebo zistíte, že ste celý čas mali rozopnutý rázporok? Vlastne nič. Prežijete to.
Áno, ale moje sebavedomie bude na nule.
V tej chvíli. Ale keď si dopredu poviete, čo najhoršie sa môže stať, tak to už potom nebudete tak prežívať. A ešte lepšie je, keď si to napíšete aj s tým, aké to môže mať dôsledky. Písaním sa ešte viac zníži váš strach. A zistíte, že až tak veľa sa nestane. Pocit, že dopredu viete, čo sa vám môže stať, vám už dopredu pomohol. Čiže, aby som to zhrnul, zámerne rozmýšľajte o tom, čo negatívne sa vám môže stať a potom sa toho budete menej báť.
Čo ešte pomáha?
Šport a pohyb. Nikto si nepodreže žily, keď beží. Treba skrátka prepnúť program, uvoľniť sa. Ak budete mať akékoľvek psychické problémy, oblečte si tepláky a hýbte sa, to je základ.
Kto je Ivo Toman (51)
Známy motivátor a kouč sa stal úspešným napriek tomu, že trpí Tourettovým syndrómom. Ten sa prejavuje uňho tak, že nekontrolovane posmrkáva, chrochtá či má tiky hlavy a rúk. Vo Zvolene vyštudoval vysokú drevársku školu, po roku 1989 sa vrhol na podnikanie a založil výrobňu nábytku. Lenže skrachoval. Mal veľké dlhy, nádej hľadal v tzv. multilevel marketingu - začal predávať finančné produkty, poistky a potravinové doplnky. Popritom na sebe pracoval a zvyšoval si sebavedomie, v priamom predaji dosahoval úspechy a dlhy klesali. „Mal som dobré výsledky a zrazu za mnou, ktorý má tiky, prišli - hovor druhým, ako to robíš. Najprv som si myslel, že ma chcú len pre tie tiky, aby si ľudia povedali - keď to dokáže ten magor, tak to dokážem aj ja. Ale oni fakt chceli vedieť, ako predávam, ako to robím...,“ spomína.
