Olej do ohňa hojne prilieval aj samotný mladík, keď veľmi predčasne vyrukoval so žiadosťou o ruku. Hana Gregorová (64) sa dnes nad možnou svadbou len zasmeje a opakuje, že so svojím životom je spokojná. Rozprávali sme sa s ňou po tom, čo mala za sebou prvú klapku nového Paneláka.
Z Paneláka ste pred rokmi odchádzali nie práve s najlepšími pocitmi. Už je všetko odpustené, zabudnuté?
Naša seriálová rodina sa vtedy rozbila a bolo logické, že tam moja postava nebude. Mňa vtedy mrzela iba forma, ako som sa to dozvedela. Že mi to nikto nedal vedieť, len ma prestali volať na natáčanie.
Neskôr ste vraj odmietli ponuku vrátiť sa.
To bola len novinárska kačica, neponúkli mi to. Ale medzitým už utieklo toľko vody, nakrúcala som v Česku, aj iný seriál na Slovensku, a keď sa mi teraz ozvali a vysvetlili, že by som mala hrať najmä s Didi Mórovou, ktorú mám veľmi rada - je to výborná žena a skvelá herecká partnerka - neváhala som ani chvíľku. Našťastie mi momentálne aj časovo vychádza, že môžem chodiť do Bratislavy a tieto cesty sú pre mňa relax.
Posledné roky máte množstvo práce v Česku a Bratislava je predsa len trochu od ruky. Je pre vás zaujímavé točiť tu aj preto, že sa vraciate do svojho rodiska?
Hlavne preto. Je to pre mňa, akoby som si išla domov oddýchnuť. V Rajke mám malý domček, takže vlastne chodím do svojho, čo je veľmi príjemné a pohodlné. Je atraktívne robiť tu, lebo sa mi vracajú spomienky, a mám tu veľmi veľa kamarátov. Je to pre mňa oddychovka aj v tom zmysle, že tu vypustím z hlavy starosti o svoje pražské divadlo.
Stále máte chuť a motiváciu viesť Divadlo Radka Brzobohatého?
Je to hrozné, moje pocity sú raz dole a raz hore. Niekedy mám chuť zatvoriť to, pretože tu už nie je môj muž, kvôli ktorému som to robila. Nemám ten hlavný motív. Vždy ma nakopne, keď diváci na konci stoja a tlieskajú, to mi dodá vzpruhu, ale iba na 2-3 dni, potom príde ten stav, že už mám svoje roky a prečo sa takto stresovať. Lebo to je neustály stres. Radšej by som v ňom iba hrala, potom si dala kávičku a išla domov s čistou hlavou. V tej mojej sa stále melú čísla, organizačné veci, či mám peniaze na zaplatenie toho a toho...
Preklápať sa z polohy umelca do polohy manažéra asi nie je jednoduché.
Je to tak a keď nejaké predstavenie navyše režírujem, tak sa na javisku prichytím, že sledujem, čo herci pokazili, a v zákulisí im hneď dávam pripomienky. To je veľmi zlé, ale neviem sa toho zbaviť.
Rok 2016 bol z vášho pohľadu veľmi zaujímavý. Čo ste si povedali, keď ste ho nedávno bilancovali?
Ja nebilancujem. Beriem život tak, ako ide. Nemám tendenciu si ani dávať záväzky. Som šťastná a spokojná, že som v živote mala veľké šťastie na úžasných partnerov, či už ide o môjho prvého muža, alebo toho druhého, s ktorým som prežila 32 rokov so všetkým, čo k tomu patrí. Komu sa to podarí? Mám dve nádherné deti - myslím duševne. Teda pre mňa aj fyzicky, ale to je vec vkusu a ja som v tomto veľmi neobjektívna. (smiech) Som šťastná za to, čo mi život poskytol a čo bude, neriešim. Hlavne, aby sme boli všetci zdraví. Čím som staršia, tým viac na to myslím, hlavne keď vidím, ako to pomaly okolo odchádza. Tak si vravím, bože, nech tu ešte pár rokov môžem požiť.
Dlhé mesiace ste boli veľmi v centre pozornosti...
Bohužiaľ, nie vlastnou vôľou. Moje súkromie je moje súkromie. Nemám dôvod nikomu sa ani spovedať, ani nič vysvetľovať. Žijem si svoj život, tri a pol roka som si odsmútila. Nebolo to ľahké. Často som si myslela, že už sa ani nedokážem zodvihnúť a ísť ďalej. No som tu, existujem a žije vedľa mňa niekto, kto mi vyhovuje. Aj keď sa to mnohým ľuďom nepáči. My sme, bohužiaľ, viac vidieť, ale takých prípadov ako ja, nie je málo. Okrem toho, vy novinári hľadáte vždy len to negatívne. Keď má muž mladšiu partnerku, tak je to „kabrňák“, „kaňour“ a ešte keď si s ňou urobí v sedemdesiatke dieťa, tak je to bomba. Ale keď je to opačne, tak je to úchylka, porucha, mladší muž je následne zlatokop a nikto nikdy nepripustil variant, že by mohol byť zamilovaný, pretože som, aká som. A vek je iba číslo.
Ste šťastná?
Čo je šťastie? Šťastie je relatívne. Som spokojná, je to fajn, mám vedľa seba niekoho, kto mi vyhovuje, a pravdepodobne aj ja jemu. A o tom je život.
Cítite sa teraz aj silnejšia?
Silnejšia nemám byť v čom. Vždy som sa spoliehala sama na seba. Celý život. Ale, samozrejme, vždy je výborné, keď máte vedľa seba niekoho, kto, keby bolo treba, môže pomôcť.
Pomohol vám nový vzťah prekonať smútok, prázdnotu?
Nevracajme sa k tomu. Povedala som k tomu svoje, viac nechcem. Ja nepotrebujem prekonávať smútok, prázdnotu novým vzťahom.
Vydávať sa nebudete?
Určite sa nebudem vydávať. (smiech) Po prvé: Nepotrebujem sa vydávať. Po druhé: Ja som sa nikdy netúžila extra vydávať a vidíte, už som to spravila dvakrát. Myslím, že na potvrdenie vzťahu netreba papier.
Vlani prekvapil aj váš syn Ondřej, keď si zmenil meno z Brzobohatého na Gregor.
Viete, to je jeho osobná vec. Má umelecké meno Ondřej Brzobohatý Gregor, ale, bohužiaľ, u nás nie je možné mať tri mená oficiálne, ženy to tak môžu mať, muži nie. Nechcem sa k tomu vyjadrovať... Čo, Gregorová je hrozné meno? Myslím si, že Ondrejko si svojho otca veľmi vážil, veľmi ho miloval, a to, že má zmenené priezvisko, neznamená, že by odhodil svoju lásku, úctu a vďaku voči otcovi. A keď začínal, anonymní zúfalí diskutéri písali, že je to „rozmaznaný fracek slávneho otca“. Teraz je zase hrozný problém, že sa už nevolá Brzobohatý.
Odobrili ste mu to, či s vami to neriešil?
Nepýtal sa ma. V tomto prípade nie je dôležité, čo si ja myslím. Nič v zlom.
Po prvom sobáši ste nejaký čas žili s manželom, cudzincom v Dubaji. Rada sa tam teraz vraciate?
Boli sme tam s dcérou pred troma rokmi. Moja bývalá švagriná, sestra môjho muža, vydávala dcéru, boli sme na svadbe. Máme pekné vzťahy.
Asi sa to tam dosť zmenilo.
Zmenilo, ale ja stále inklinujem skôr k starému Dubaju. Vybrala som sa na tradičný trh, do starého prístavu, kde som pozerala, ako z drevených pakistanských lodí vykladajú tovar.
